Fiktívne manželstvo.
S Jozefom máme fiktívne manželstvo. Stalo sa to tak, že Jozef fiktívne manželstvo potreboval kvôli kariérnemu rastu pracuje vo váženej firme, ktorej šéfuje zapálený zástanca rodinných hodnôt, Štefan Benediktovič, hlava veľkého klanu. Otec šiestich dospelých dcér, svokor šiestich zaťov a dedo dvanástich vnúčat, s čím sa veľmi rád vystatuje. Slovo mládenec je preňho skoro ako nadávka. Neženatý zamestnanec podľa neho nie je ani druhá trieda, skôr troska, nech by mal aj akékoľvek ľudské alebo pracovné kvality.
Až keď si to Jozef naplno uvedomil, pochopil, že bez oficiálneho manželstva sa svojich snov a pozície v Bratislave nedočká. Zamyslel sa, zvážil všetky pre a proti a prišiel s návrhom fiktívneho manželstva za mnou. Neriešil takmer nič poznáme sa odmalička, naše mamy spolu vyrastali v Prešove a ešte stále každý piatok varia spoločný guľáš. Na základnej sme celých deväť rokov sedeli v lavici vedľa seba. On mi vysvetľoval zlomky, ja mu robila čiarky vo slohoch.
Pozná ma lepšie než seba. Vie, že som dobrácka, nikdy by som mu nevezala byt na Ružinove ani ušetrené eurá, ani sme si nedeľili garnitúru od babky. Ja som zase bez dlhého rozmýšľania prikývla, pretože ma práve opustil frajer po troch rokoch, a ja som hrozila vyšmyknúť sa do čiernej diery nekonečnej depresie. Potrebovala som niečo iné, nový cieľ na preladenie nálady. Aspoň ukázať bývalému cez Facebook: Pozri, ja som si zobrala schopného, s autom značky Škoda Superb a trojizbákom v centre kde si ty? Aj pred kamarátkami nech vedia, že som v poriadku!
Všetko nám nejako ladilo, a my s Jozefom sme potichu podpísali náš podivný manželský kontrakt na okresnom úrade v Nitre bez výmyslov, bez fanfár, bez bieleho limuzína či holubíc, bez čipkovej závoje i smokingu. Proste v utorok po práci, obaja utekáme pred koncom pracovnej doby, vchádzame do zaprášených dverí, vpisujeme podpisy do knihy manželstiev. Prstene? Tie sme si navliekli. Aspoň pre pocit.
Ja som si dokonca na chvíľu zmenila meno: Turčinovičová znie to veselo, záhadne, lepšie než stará Dánielová. Musím povedať, že naše očakávania sa vyplnili do posledného centu. Jozefa za mesiac povýšili rovno na riaditeľa oddelenia firmy. Plne zaslúžene.
A ja? Status vydatej pri kamarátkach i rodine naraz vyletel do nebies. Obzvlášť som si užívala esemesky od bývalého typu: Prajem šťastie, ale vravel som si, že sa ešte dáme dokopy. Hah! Maj si, nevážil si, teraz plač. Kusaj si lakeť, kamoš.
Naša dohoda tak prekonala i najodvážnejšie túžby. Mimochodom, na čas som sa nasťahovala k Jozefovi vraj pre vyššiu dôveryhodnosť.
Sobotné ráno. Krájam v kuchyni syr, pečiem omeletu, varím kávu s mliekom. Jozef je ráno hladný ako medveď, najviac mu chutia moje tvarohové lievance. Pozerám cez okno celý Trnavský kraj je zaplavený jarným slnkom, stromy kvetú, vtáky robia úradné kolečko ponad parkovisko, autá sa vo vzduchu menia na plávajúce ryby.
Jar je moje najmilšie obdobie. Dnes toho mám veľa navštíviť rodičov v Piešťanoch, upratať byt, vyprať. Navariť nedeľný obed: bravčové rezne, kapustnicu, pagáčiky, slovenský šalát. V mojej hlave vír rôznych domácich starostí veď ktorá žena sa v tom nestratí?
Iné je to, keď sa v noci mení kuchyňa na pole margarétok, kde varím žlté mraky a po byte lietajú pokrievky ako talizmany. Už je tomu trinásť rokov, čo sme s Jozefom v tejto podivnej manželskej hre. Naša dcéra Zlatica ide teraz do prvej triedy. Synček Dominik končí piaty ročník, a medzi nami je samý jednotkár. Celý Jozef! Veď má toho najlepšieho otca na svete.
Nie ako ja manžela mám fiktívneho.
