Fialové okuliare
DIVÝ.
Špinavý a vychudnutý pes zaskučal. Kameň ho trafil do laby. Utekal tak rýchlo, ako mu síly stačili. Neobzeral sa, vedel, že to sú miestni chlapci. Krutí, zliví, nebezpeční. A on bol len hladný. Len tulák…
* * * *
Janko sa pozeral na mamu a nevedel pochopiť, o čom hovorí. Čoskoro mu bude deväť. V jeho živote nikdy nebol otec, nikdy nemal babku ani dedka. Kedysi sa často pýtal prečo, ale odpoveď, ktorú by pochopil, nikdy nedostal.
A potom, pred rokom, do ich života prišiel Martin. Pevne mu podal ruku, príkrčil sa pred ním, akoby bol Janko ešte malý, a povedal, že odteraz bude bývať s nimi a môže mu hovoriť ocko. Najprv sa chlapec zaradoval, ale potom zistil, že to nie oni budú bývať s Martinom, ale oni sa k nemu presťahujú. Presťahovať sa nechcel, tu mal kamarátov v dvore a v škole. Tu bola jeho izba a hračky… Mama sľúbila, že všetky hračky si zoberú a izbu bude mať aj tam. A kamaráti – to sa dá dohnať, časom si nejakých nájde… Janko sa hneval na Martina a snažil sa s ním nehovoriť…
* * * *
“Synček, poď sa prejsť! Pozri, koľko chlapcov hrá vonku!”
“Mami, ja ich nepoznám…”
“Janko, čo to hovoríš? Aj ja tu nikoho nepoznám, a vieš, je to pre mňa tiež ťažké. Určite si zvykneme a všetkých spoznáme! Hlavne urob prvý krok, potom už to nebude také strašné! Pozri, aká pekná detská hracia plocha! No nie je to skvelé?”
Naozaj sa rýchlo spriatelil s chlapcami. Boli o niečo starší, bolo to zaujímavé a veselé.
“Pozrite, Divý! Rýchlo, zoberte kamene! Poďme, poďme!”
Janko popadol kameň a utekal s ostatnými. V ďalšom kúte dvora, pri popolnici, kulhal pes. Bol starý a malo istý v kroku. Keď uvidel deti, prikrčil hlavu a utekal na druhú stranu. Chlapci ho naháňali ďalej. Pes sa schoval do kríkov orgovánu, ktoré rástli pri vchode do Jankovho bytového domu.
“Čo vám urobil?” kričal na nich. “Je neškodný! Prečo, prečo ho odháňate?”
“Čo to melešné! Je to potulný pes! Má, čo sa to volá, besnotu! Vôbec je divý! Všetky potulné psy sú nebezpečné!”
“Vždyť ani neprišiel k vám! Len hľadá jedlo! Nebite ho, neubližujte mu!”
“Ty si úplne mimo!”
Chlapci odišli a Janko zostal stát, nevediac, čo robiť. Slzy mu stekali po tvárach. Nohy sa mu triasli. Zamieril ku dverám do vchodu, z kríkov na neho pozeral pes. Smutné, bdelé oči. “Čo ak je naozaj divý?” napadlo ho. “Čo ak na mňa vyskočí?” urýchlil krok a zavrel za sebou dvere.
Chlapec sa dlho nevedel upokojiť. Počkal, kým mama odíde do kúpeľne, napchal si vrecká chlebom, vzal pár párok a potichu vyšiel von.
“Divý, Divý…” šepkal tak ticho, že to ledva počul sám.
Kríky sa zakývali, objavila sa psia hlava. Hodil mu párok, potom druhý, potom všetok chlieb. Pes jedol rýchlo, hltal kus za kusom, ostražito sa rozhliadajúc. Takto začalo ich priateľstvo…
* * * *
“Janko, kúpil som nám lístky na futbal. Čo hovoríš? Pôjdeme?” usmieval sa Martin.
“Nemám čas,” odsekol chlapec, nahnefane nafúkajúc pery.
A tak to bolo zakaždým. Či už išlo o novú železnicu, výlet do lunaparku alebo nezdravé burgre, za ktoré mama Martina látevala. Janko bol stále nespokojný. Nepáči sa mu tento mamin… a nie je jeho otcom… a nechce s ním mať nič spoločné…
“Janko,” usmiala sa mama, “pamätáš si, ako si vždy chcel mať babku a dedka?”
“No,” zamračil sa.
“S Martinom sme si vzali dovolenku, budúci týždeň ideme k nim na dedinu! Na dva týždne! To bude super, no nie?”
“Nie a nikam nejdem. Nemám čas.”
“Akože nemáš čas? Čím si taký zaneprázdnený?”
“Ničím, ničím! Chápeš? A oni nie sú moji, sú jeho! Martinove! Tak choďte tam s ním! Ja mám tu veci!” kričal chlapec. Nemohol opustiť Divého. Pes sa len trocha spamätal, zahojili sa mu rany a už takmer nekulhal… Dva týždne boli príliš dlho!
“Takže, Janko, prečo sa ku mne takto rozprávaš? Č”Keď sa však o chvíľu ozvalo zaťukanie na dvere a Martin vošiel s navrhnutým plánom, ako Divého zabezpečiť počas ich cesty, Jankovi konečne spadol kameň zo srdca.”
