**Fialové okuliare**
**DIVÝ.**
Špinavý a vychudnutý pes zaskučal. Kameň mu trafil do laby. Utekal, ako najrýchlejšie vedel. Neobzeral sa, vedel, že sú to miestni chalani. Krutí, zlí, nebezpeční. A on bol len hladný. Len túlajúci sa psík…
* * * *
Janko pozeral na mamu a nevedel pochopiť, o čom hovorí. Čoskoro mu bude deväť rokov. V jeho živote nikdy nebol otec, nikdy nepoznal starých rodičov. Kedysi sa často pýtal prečo, ale nikdy nedostal odpoveď, ktorú by chápal.
A potom, pred rokom, v ich živote objavil sa Dávid. Zdvihol chlapcovi ruku a pritlačil ju, z dôvery. Nakrčil sa pred ním, ako keby bol Janko ešte malý, a povedal, že teraz bude bývať s nimi a môže mu hovoriť “otec”. Spočiatku sa chlapec tešil, no potom zistil, že to nebudú oni žiť s Dávidom, ale oni sa k nemu presťahujú.
Presťahovať sa nechcel. Tu mal kamarátov v dome a v škole. Tu bola jeho izba a hračky… Mama sľúbila, že všetky hračky si zoberú a izbu bude mať aj tam. A kamaráti – prídu časom. Janko sa hneval na Dávida a snažil sa s ním nehovoriť…
* * * *
„Synček, poď sa prejsť! Pozri, koľko chlapcov hrá vonku!“
„Mami, ja ich nepoznám…“
„Janko, čo to hovoríš? Ja tu tiež nikoho nepoznám, a vieš, aj mne je ťažko. Určite si zvykneme a všetkým sa predstavíme! Ty len sprav prvý krok, potom už to nebude strašné! Pozri, aká pekná ihrisko je tu! Nie je to super?“
Naozaj sa rýchlo spriatelil s chlapcami. Boli trochu starší, bolo to vzrušujúce.
„Pozrite, Divý! Rýchlo, zoberte kamene! Poďme, poďme!“
Janko zhrabol kamene s ostatnými a utekal tam, kam všetci. V ďalšom rohu dvora, pri kontajneroch, sa plazil pes, kulhajúc na jednu labu. Bol starý a vratký. Keď uvidel deti, sklonil hlavu a utiekol opačným smerom. Chlapci pokračovali v prenasledovaní. Pes sa schoval do kríkov orgovánu, ktoré rástli pri vchode do Jankovho domu.
„Čo vám urobil?!“ kričal na nich. „On je neškodný! Prečo ho prenasledujete?!“
„Čo to hovoríš? Veď je to túlavý pes! Môže mať besnotu! Počuj, všetci tuláci sú nebezpeční!“
„Ale on sa k vám ani nepriblížil! Hľadá len jedlo! Neubližujte mu!“
„Ty si normálny?!“
Chlapci odišli a Janko zostal sám, nevediac, čo robiť. Slzy sa mu kotúľali po tvári. Nohy sa mu triasli. Zamieril ku dverám do vchodu, no z kríkov na neho pozeral pes. Smutné, pozorné oči. *Čo keď je naozaj divý?* napadlo ho. *Čo keď vyskočí?* Zrýchlil krok a zavrel za sebou dvere.
Chlapec sa dlho nevedel upokojiť. Počkal, kým mama odíde do kúpeľne, napchal si vrecká chlebom, zobral pár párok a potichu vyšiel von.
„Divý, Divý…“ šepkal sotva počuteľne.
Kríky sa zahučali a objavila sa psia tvár. Hodil mu párky, potom chlieb. Pes jedol rýchlo, zhltol každý kúsok, pozerajúc sa okolo seba. Takto začalo ich priateľstvo…
* * * *
„Jančo, kúpil som nám lístky na futbal! Pôjdeme?“ usmieval sa Dávid.
„Nemám čas,“ odsekol chlapec, nahnevaný a s našpulenými perami.
A takto to balo vždy. Či išlo o novú železnicu, výlet do lunaparku alebo nezdravé burgre, za ktoré mama vždy nadávala Dávidovi. Janko bol stále nespokojný. Nepáči sa mu tento mamin… a nie je to jeho otec… a nie je jeho kamarát…
„Janko,“ usmiala sa mama, „pamätáš si, ako si vždy chcel mať starých rodičov?“
„Hm,“ zamračil sa.
„S Dávidom sme si zobrali dovolenku, budúci týždeň ideme k nim na dedinu! Na dva týždne! Bude to super!“
„Nie, nejdem. Nemám čas.“
„Ako to, že nemáš čas? A čo také robíš?“
„Nič, nič nerobím! Chápeš? A oni nie sú moji, oni sú… Dávidovi! Choďte tam sami! Ja mám tu veci!“
Chlapec nevedel opustiť Divého. Pes sa len čo-trochu zotavil, rany sa mu zahojili a už skoro nekulhal. Dva týždne boli príliš dlho!
„Takže, Janko, prečo sa ku mne takto rozprávaš? Čo sa to tu deje?“
„A čo sa tu deje?“ – Dávid prišiel z práce a zastal pri hádke matky a syna.
Janko sa rýchlo zavrel v izbe a zabuchol dverami. Počul, ako sa mama a Dávid hádajú, a zdalo sa mu, že v hádke padlo meno jeho psa. Zatkol si uši prstami… všetko kvôli nemu, kvôli Dávidovi. Nikdy predtým sa s ním mama takto nehádala…
„Ako to ide, chlapče?“ poklepal ho Dávid po pleci. „Povieš mi, aké také dôležité máš veci?“ usmieval sa.
„Nepoviem,“ zamrmlal a pokúsil sa odtrhnúť jeho ruku.
„Počuj, nehnevaj sa. Ja ti chcem len dobre! Tak mi aspoň ukáž toho svojho Divého, čo?“
„Ako vieš?“– chlapcovo srdce tlklo hlboko v hrudi. Dávid sa len šibalsky usmial. „Nepovieme mame. Ani nikomu.“
„A prečo ho teda tak tajíš?“ pozrel sa naňho vážne.
„Chlapci by sa mi smiali, mama by ma nadávala,“ sklopil oči.
„Počuj, mám pre teba návrh! Čo keby sme tvojho priateľa vzali na dedinu k starým rodičom? Boli by radi! Tam je veľa miesta, lúka za plotom, majú veľkú búdu, budú ho dobre kŕmiť! Myslím, že sa mu tam bude páčiť… a my tam budeme chodiť každý víkend!“ žmurkol na neho. „Bude to fajn! Čistý vzduch, vtáčky spievajú, krása!“
„Dáme mu nový domov, synček,“ povedal Dávid a Janko mu pevne objal nohu, cítiac, ako sa mu srdce plní vďakou.
