Krúžil ulicami mŕtveho mesta, pomaly, ako keby každý krok stál nesmiernu námahu. Muž už nebol mladík, no ani starcom sa ešte nazvať nedal. Jeho pohľad – živý, bystrý, no unavený – kĺzal po opustených budovách, akoby v nich hľadal zvyšky strateného života.
Veter sa ulicami ponáhal ako zbavený, zasekol sa do zvyškov rozbitých lampiónov, zdvíhal zo zeme odpadky a víril ich v prašných vírových tanečkoch. Lampióny vrzali a kývali sa, ale stáli – tvrdohlavo, presne ako tento človek.
Zastavil sa pri plagátovom stĺpe, ako takmer každý deň. Ošúchané plagáty so dávno zrušenými predstaveniami mu boli až bolestivo povedomé. Sám nevedel, prečo sa na ne vždy pozrie – či v nádeji, že nájde niečo nové, alebo len zo zvyku.
„No čo,“ vydýchol do prázdnoty.
Rozprával sa teraz už len sám so sebou. Živý hlas aspoň trochu prerušil ticho okolo. Zrazu sa ozvalo buchnutie – plechová dóza s rachotom narazila do starého koša. Zvnútra sa ozval podivný, živý šuchot. Muž sa napätil a priblížil sa. V tom okamihu vedľa neho s hromovým treskom spadol stĺp – presne na miesto, kde stál pred sekundou. Vrch lampióna škrabol plagátový stĺp a strhol vrstvu plagátov, pod ktorými sa neočakávane objavila reklama na muzikál „Mačky“.
Ohromený prenášal pohľad medzi zrúteným stĺpom a obrázkom mačiek, kým sa zo koša neozval zvuk znova. Odstránil trosky, plasty, handry a… zamrzol. Spod bordelu na neho hľadeli jantárové oči. Patrili vyhynutej, zakrvavenej, potrhané mačke.
Bez rozmýšľania si zobral bundu, rozprestrel ju na zemi a bez ohľadu na špinu vytiahol biedne stvorenie von. Zabalil ho, pritlačil k sebe a ponáhľal sa domov, zabudnúc na to, že zvykne chodiť až do súmraku.
Za ním vo vzduchu znova znel hlas dronu:
„Pozor! Do príchodu posledného evakuačného letu zostáva tridsať dní…“
Ale dnes ho nepočúval. Všetka pozornosť patrila mačke. Dni a noci sa o ňu staral – kŕmil, umýval, obväzoval. Každým dňom bola čoraz huňatejšia, žiarivejšia, živšia. Ryšavá s jantárovými očami pripomínala malé ohnivé slnko. Raz si človek nahlas pomyslel:
„Nepáči sa ti, čo, samota?“
Mačka v odpovedi zamrmlala, akoby súhlasila.
„Ja som si zvykol,“ pokrčil ramenami.
Jedného večera ju hladil a zamyslene sa spýtal:
„Ako sa vlastne voláš?“
Mačka lenivo pozrela hore.
„Fénix. Áno, presne tak – si pravý Fénix.“
A tak dostala meno.
Keď Fénix úplne dorástol, znovu vyšli na prechádzku. Mesto zostalo rovnaké – mŕtve, tiché, ale už nebolo také prázdne. V dvoch to vnímali inak. A práve vtedy, keď kráčali po prašnej aleji, dron im pripomenul:
„Do odletu poslednej evakuačnej lode zostávajú tri dni.“
Pred piatimi rokmi začala evakuácia Zeme. Planéta umierala – klíma, katastrofy, hlad. Ľudia sa zjednotili a odišli na planétu Kepler-22B. Zostali len tí, ktorí nemohli alebo nechceli odísť. On bol medzi nimi. Nemal manželku, nemal deti. Iba spomienky. Ale teraz mal Fénixa. A s ním prišli pochybnosti.
V predvečer odletu nespal. Ani mačka. Celú noc murkala, akoby sa snažila utíšiť jeho myšlienky. Ráno sa rozhodol a začal baliť. Pár vecí, mačka v taške – a vydali sa na letisko.
Dav bol rôznorodý: niektorí odlietali, iní išli iba vypovedať. Deti, ktoré vláda evakuovala nútene. Tí, čo ešte stále dúfali.
Na boku pristávajúcej lode bolo veľkými písmenami napísané meno: FÉNIX. Muž sa usmial: znamenie.
Keď prišli na kontrolu, dôstojník ich zastavil:
„Otvorte tašku, prosím.“
„To je Fénix. Je to mačka,“ povedal muž.
Dôstojník sa zamračil:
„Domáce zvieratá sú zakázané. Genetická rezerva už bola evakuovaná.“
„Ale on… nemá nikoho. My nemáme nikoho.“
„Prepáčte,“ zaznel strohý hlas. „Buď mačka zostane, alebo vy.“
Muž mlčal. Fénix v taške sa schúlil, očami lietaSpoločne odišli smerom k domovu, kde ich čakal nový začiatok, plný drobných radostí, šepotu vetra v opustených uliciach a nekonečného mrmlania jedného malého, ryšavého slnka.
