Dnes som mal zvláštny deň. Kráčal som ulicami mŕtveho mesta, pomaly, akoby každý krok stál nesmiernu námahu. Už som nebol mladík, no k stárosti mi ešte ďaleko. Môj pohľad – bystrý, no unavený – prechádzal opustenými budovami, akoby hľadal stopy strateného života.
Vítr sa preháňal ulicami ako splašený, zasekával sa do trosk rozbitých lampiónov, zdvíhal odpadky a víril ich v prašných víroch. Lampióny vrieskali, ale stáli – tvrdohlavo, presne ako ja.
Zastal som pri plagátovej tabuli, ako takmer každý deň. Vyblednuté plagáty s dávno zrušenými predstaveniami mi boli bolestivo známe. Sám som nevedel, prečo sa na ne pozerám – či v nádeji na niečo nové, alebo len zo zvyku.
„No čo,“ vydychol som do prázdnoty.
Rozprával som sa už len sám so sebou. Aspoň živý hlas prelomil ticho. Zrazu sa ozvalo tresnutie – plechovka s rachotom narazila do starého koša. Vydávala čudný šuchot. Zbystril som a priblížil sa. V tom okamihu vedľa mňa spadol stĺp – presne tam, kde som stál pred chvíľou. Vrch lampióna zrazil plagáty a odhalil reklamu na muzikál „Mačky“.
Ohromený som prenášal pohľad medzi padlým stĺpom a obrazom mačiek, keď sa znova ozval šuchot z koša. Odstránil som trosky, plasty, handry… a zamrzol. Spod harabúrdia na mňa hľadeli jantárové oči. Patrili vychudnutej, pokrvavej, potrhané mačke.
Bez rozmýšľania som si zobral bundu, rozprestrel ju na zemi a bez ohľadu na špinu vytiahol biedne zviera von. Zabalil som ho, pritlačil k sebe a ponáhľal sa domov, zabudnuv na svoje večerné prechádzky.
Vzduchom sa ako vždy nesol hlas dronu:
„Pozor! Do príchodu posledného evakuačného letu zostáva tridsať dní…“
Ale dnes som nepočúval. Celo moje bytie sústredené na mačku. Dni a noci som sa o ňu staral – kŕmil, umýval, obväzoval. Každým dňom bola čoraz krajšia, živejšia. Ryšavá, s jantárovými očami, pripomínala malé ohnivé slnko. Raz som nahlas pomyslel:
„Takže, samota ti nevyhovuje?“
Mačka zamrmlala, ako keby súhlasila.
„Ja som si na ňu zvykol,“ pokrčil som plecami.
Jedného večera som ju pozorne hladkal:
„Ako by som ťa vlastne mal volať?“
Mačka len zívla.
„Fénix. Áno, ty si pravý Fénix.“
A tak dostala meno.
Keď Fénix úplne ozdravel, znova sme vyšli von. Mesto bolo stále mŕtve, tiché, no už nie také prázdne. Spoločne sa všetko zdalo iné. A práve vtedy, keď sme kráčali poprašnou alejou, dron pripomenul:
„Do odletu posledného evakuačného plavidla zostávajú tri dni.“
Pred piatimi rokmi začala evakuácia Zeme. Planéta umierala – klíma, katastrofy, hlad. Ľudia odišli na planétu Kepler-22B. Zostali len tí, čo nemohli alebo nechceli. Ja som bol medzi nimi. Už žiadna žena, žiadne deti. Len spomienky. Ale teraz bol tu Fénix. A s ním prišla pochybnosť.
V noci pred odletom som nespal. Ani Fénix. Cely čas predl, akoby chcel utíšiť moje myšlienky. Ráno som sa rozhodol. Zbalil som pár vecí, mačku do tašky, a vyrazili sme na letisko.
Dav bol rozmanitý: niekto odišiel, niekto sa rozlúčil. Deti, ktoré vláda evakuovala nútene. Tí, čo ešte verili.
Kosmická loď, ktorá s hrmotom pristála, mala na boku veľký nápis: FÉNIX. Usmial som sa. To bol signál.
Keď prišla rada na kontrolu, dôstojník ma zastavil:
„Otvorte tašku, prosím.“
„To je Fénix. Mačka,“ povedal som.
Dôstojník sa zamračil:
„Domáce zvieratá sú zakázané. Genetická rezerva už bola evakuovaná.“
„Ale on… nemá nikoho. My nemáme nikoho.“
„Prepáčte,“ bol jeho chladný výA keď nás Fénix vzlietol do hviezd, konečne som pochopil, že niekedy stačí jedna malá iskra, aby sa život znova rozhoreť.
