Kotlety svokry
Maťo a Želmíra spolu bývali už tri a pol roka a za celý ten čas bola Želmíra u Maťovej mamy dokopy tak štyrikrát. Vždy len kvôli veľkým sviatkom prišli na dve tri hodiny a už sa vracali späť do Bratislavy, k sebe domov.
Lenže tentoraz sa Maťo akosi rozohnil jeho mama telefonovala už tretí raz za týždeň. Sťažovala sa, že sa jej cnie, že otec opravoval strechu na šope a chrbticu si natiahol, že hriadky zarastajú, ale už nemá síl… Maťo bol typický poslušný syn, každý nedeľu volal mame presne ako hodinky, prikyvoval do mobilu aj vtedy, keď s jej názormi vôbec nesúhlasil. Teraz sedel pri večeri, tlačil cestoviny s párkom a hádzal na ženu pohľad štetného psa.
Želka,” povedal a odsunul tanier, založiac ruky na stole, mama zase volala. Vraj by sme už zabudli, ako vyzerá. Poďme tam aspoň na tri dni cez víkend. Prosím, fakt len na tri.”
Maťo, v sobotu mám objednaný termín ku kaderníčke, skúsila oponovať Želmíra, hoci v duchu cítila, aké slabé sú jej výhovorky.
No presuň to, veď to nie je atómová fyzika, mávol rukou Maťo ako keby šlo o najjednoduchšiu vec na svete. Vieš, že mama sa urazí. Už sľubovala, že napečie rezne, koláče, že nás vyhladovala!
A tvoj otec, už je lepšie? spýtala sa len tak zo slušnosti, ich vzťahy boli neutrálne.
Ale čo už, on je nesmrteľný, stále ho niečo bolí, odbil to Maťo. Proste sme rozhodnutí, že ideme. V piatok večer tam, v nedeľu večer domov. Aspoň mamku potešíme.
Želmíra si len povzdychla. Po tých troch rokoch už vedela, že hádať sa s Maťom, keď on rozhodol, je také efektívne, ako vysvetľovať mačke, nech nelezie na závesy.
V piatok večer naložili do auta tašku s vecami, k tomu nejaké sladkosti a darčeky. Maťo kúpil mame chlpatú deku a otcovi fľašu borovičky. Cesta na dedinu trvala tak dve hodiny, ak neboli zápchy.
Želmíra celý čas pozerala von na mihajúce sa polia, stromy a tie bizarné názvy reštaurácii pri diaľnici, počúvala, ako si Maťo pospevuje z rádia, a vravela si, že možno to nebude také zlé. Že tri dni nie sú večnosť a svokra nech je akákoľvek je v podstate dobrá ženská.
Dorazili už za tmy. Dom stál na konci dediny, pod jedinou lampou na stĺpe. Maťo zabočil na štrkovú príjazdovku, zhasol motor a vtom sa na verande rozsvietilo svetlo, rozleteli sa dvere a z nich sa vyvalila Katarína Novotná malá, okrúhla, s kvetovanou zásterou a takým širokým úsmevom, až sa zdalo, že jej prasknú líca od radosti.
Maťko!” rozkríkla sa, ledva zišiel z auta, a hodila sa mu do náručia. Ja už som myslela, že neprídete! Celý deň som smažila a piekla, nevieš si predstaviť! Želka, dcérenka, no poď rýchlo dnu, nestoj tam na zime!”
Želmíra sa ledva vyškrabala z auta, napravila bundu, usmiala sa tým povinným úsmevom a nechala sa objať. Katarína Novotná rozvoniavala vyprážanou cibuľkou a ešte niečím, z čoho Želmíru akosi zaštípalo v nose.
V dome panovalo dusno, zo všetkých strán bolo cítiť jedlo, z kuchyne sa šíril sykot panvice. Na stole v izbe ležali už nachystané tácky so salámou, chlieb, nakladané uhorky v mise, pohár marhuľového kompótu a pol bochníka ražného chleba. Ondrej Novotný, Maťov otec, sedel pri telke a pozeral správy. Postavil sa a šiel im oproti, bolo vidieť, že ich úprimne čakal, stresoval sa kvôli zápcham na ceste a tme.
No vitajte,” podal ruku synovi a Želmíre priateľsky kývol: Ahoj, dcéra. Poďte, dávajte si veci dolu, ideme večerať.”
Ja som vám dnes spravila poctivé fašírky,” zahlásila z kuchyne Katarína, popritom prekladala tanieriky zo stola na stôl a šúchala si zásteru. S domácimi zemiakmi, cibuľkou a so šťavičkou! Maťko, predsa ty zbožňuješ moje fašírky?”
Jasné, mama, veď vieš, Maťo už zvesil bundu, lepil sa rovno ku hrncom do kuchyne, na čo svokra žiarila ako po maturite.
Želmíra sa tiež vyzliekla, rozvesila kabát do predsiene a nasledovala ho. Kuchyni Kataríny dominovala útulnosť v podobe totálne zaprataných políc zaváraninami, bylinkami, sáčkami s múkami a rýžou a nekonečným množstvom debničiek a misiek.
Sadni, Želka, sadni,” Katarína jej sama utierala stoličku zásterou. Asi si unavená z cesty, ja to rýchlem, len toto dorobím.”
Katarína roztočila krpec, chytila tanier, položila nazad, otvorila trúbu, odkiaľ sa vyvalil závan vyprážaného mäsa Želmíra sa pristihla, že mimovoľne prehltla slinu. V aute ledva stihli kávu z termosky, jesť nestihli.
A vtedy to zbadala.
Katarína stála pri stole, kde bola miska s mäsovou zmesou. Celá kopa sivej hmoty, z ktorej už mala spravených zo pätnásť okrúhlych fašírok, poukladaných v pravidelných radoch na prkénku, obalených strúhankou. Svokra si nabrala zmes do dlane, spravila guličku, stlačila do fašírky a… tou istou rukou, čo pred sekundou žmýkala surové mäso, si zrazu zájde pod ľavú pazuchu.
A nie tak letmo, ako človek automaticky poškrabe, keď ho niečo svrbí. Ona tam riadne zaborila všetky prsty, poškrabkala sa tam s úľavou, pár sekúnd sa tam prehrabávala, vytiahla ruku a tou istou, bez umytia, bez aspoň utretia, pokračovala v modelovaní ďalšej fašírky.
Želmíru zdvihlo od žalúdka.
Nedokázala odtrhnúť pohľad z tej ženskej ruky s kratučko ostrihanými nechtami, zlatou obrúčkou vkleštenou do opuchnutého prsta, s pavučinkou vrásočiek na chrbte dlane. Tá dlaň bola pred chvíľou podpazuší, teraz znova v mäse. Z ktorého idú robiť večeru.
Tie fašírky im už viackrát balila v mraziacich sáčkoch, doma si ich prehrievali, jedli a chválili. Dokonca raz Želmíra svokre mopovala do telefónu, že tie jej fašírky sú čosi úžasné! A bola to pravda chutili fakt výborne…
Mama, máš čaj?” ozval sa Maťo z izby. Sme zmrznutí po ceste.”
Jasné, veď dorobím, a ideme jesť! odpovedala Katarína, ruka v mäse, stále.
Zas brala hmotu, stáčala do tvaru. Želmíra si všimla, ako na doske, tam, kde svokrina ruka siahla, ostali drobné šedé šmuhy. Alebo sa jej to len zdalo? Žmurkla a opäť všetko pôsobilo normálne: fašírky, paličky, ruky.
Pani Novotná, nechcem sa vtierať, môžem vám pomôcť?” ticho navrhla Želmíra. Kľudne doliepam, urobíte zatiaľ čaj.
Ale kdeže, ty si hosťka!” a vo vzduchu zamávala rukami, až sa Želmíra až mykla. Oddychuj, už je to hotové!”
Na potvrdenie vzala posledný kus hmoty, zlepila, vystrela do radu. Pozrela na ruky, spokojne prikývla, ruky opláchla pod vodou tak tri sekundy, bez mydla otriasla vodu a poutierala do zásterky.
Želmíra sedela, dvíhalo ju z husacej kože.
Snažila sa upokojiť čo už, prosto si tam poškrabala, veď kto si sem-tam nešuchne pod pazuchou? Babka Želmíry tiež keď miesila cesto, tak si opravila šatku, a nič sa nedialo, všetci žili. Asi je len precitlivená…
Ale tá sekvencia ju neprestala mátať: ruka pazucha mäsová hmota.
Večera bola v izbe, za veľkým stolom s kvetovaným obrúskom. Katarína vystavila na stôl panvicu s dymiacimi fašírkami chrumkavé, voňavé, z ktorých by sa každému inému až voda zbiehala v ústach, ale jej sa páčilo, že sliny má z iného dôvodu. K tomu misa s maslovou kašou, nakrájané paradajky, uhorky, chlieb, zaváraniny, kompót.
Poďte, deti, nech sa páči,” strkala jej Katarína tanier s fašírkami. Tieto tu, Želka, tie sú najchrumkavejšie, pre vás boli!”
Želmíra na nich civela. Vyzerali normálne. Krásne, voňavé, aróma praženej cibule a mäsa. Maťo si už naložil dve, prihodil kopec kaše, nakrájanú uhorku a v pohode si dal prvé sústo.
Mmm, mama,” zahrešil s plnými ústami, topka, normálna topka!”
Chvalabohu!” Katarína žiarila, sadla si oproti Želmíre, vzala si fašírku, odlomila chlieb. Len som sa bála, že bude bez chuti.”
Nie, mama, vždy máš super,” Maťo už končil prvú.
Ondrej Novotný jedol mlčky, jediné čím komunikoval, boli občasné kývnutia. Najdlhšiu konverzáciu dali kedysi pri výmene oleja v aute.
Želka, ty nejieš?” všimla si Katarína a pohladila sa na takmer nedotknutý tanier. Žeby ti nechutilo? Žeby veľa soli alebo cibule?”
Nie, fakt výborné,” rýchlo zamrmlala Želmíra. Len z cesty mi je zvláštne, žalúdok, ehm… to poznáte. O chvíľu dám, len teraz niečo malé.”
Nabrala vidličkou kúsok okraja fašírky tú najkrajšiu chrumkavú časť a priložila si k ústam. Voňalo to dobre, ale keď si predstavila, čím bola tá fašírka miesena, skoro ju natiahlo a len s obrovským úsilím to prehltla.
Je to fakt dobré,” vytlačila zo seba. Ale radšej len trocha zemiakov a uhorku. Tá fašírka je naozaj výborná, len teraz fakt nemôžem veľa.”
Ale ty chudiatko,” zamrnčala svokra, jasné-jasné, jedz len kašu, dám ti fašírky zo sebou, urobila som kopec.”
Maťo na ženu len na sekundu pozrel a tlačil do seba ďalej, spokojný, bez jediného zlého pomyslenia na hygienu.
Želmíra brbla v kaši, žuvala uhorku a v duchu sa presviedčala, že je len precitlivená veď milióny ľudí doma jedia rezne svojich mám a nik z toho v hrobe nie je. Ale opäť pred očami tá ruka. Ruka pod pazuchou.
Po večeri Katarína všetko upratala. Maťo šiel s otcom do garáže kukať na veteránov. Želmíra zostala sama s Katarínou v kuchyni, ktorá zalievala čaj vo veľkej kanvici s odlomenou hubičkou.
Želka, prepáč, že som vás tak dotiahla na dedinu,” začala Katarína pri rozlievaní čaju. Ale vieš mámka má radosť, keď vás vidí pohromade. Síce rozumiem mesto, kariéra, ale ja len chcem vidieť, že ste v poriadku.”
Všetko v pohode,” povedala Želmíra, prijala hrnček. Práca, byt… klasika.
Tak chvalabohu,” svokra si sadla oproti a oprela líce o dlaň, zízala na Želmíru s nečitateľným pohľadom. Fašírky vám chutia, viem to. Maťo vždy chce zamraziť, keď ide do mesta. Tam fašírku nekúpiš, samá chémia, u mňa všetko domáce. Mäso svoje, meliem sama, nespolieham sa na obchod.”
Želmíra usrkla čaj, popálila jazyk a podvedome jej zase šlo na vracanie. Predstavila si tie ruky tá istá dlaň miešala mäso, zalievala čaj a umývala hrnčeky. Položila pohár a radšej už neupíjala.
Pani Novotná, môžem sa prejsť do izby? Akosi ma začala bolieť hlava z tej cesty.”
Iste, dcérenka, máš tam čisté obliečky, Maťko ti ukáže. Ak by dačo, krič.”
Želmíra prešla do hosťovskej izby, zatvorila za sebou dvere, sadla na posteľ, cítila, že je jej na odpadnutie.
Stihla dobehnúť na záchod, kde potom dlho sedela medzi dlaždičkami a pokúšala sa normálne dýchať.
Keď Maťo prišiel z garáže, našiel ju v izbe, vyzerala, že sa jej zrútil svet.
Čo sa deje?” prisadol si vedľa nej. Naozaj ti je tak zle?”
Maťo,” pozerala mu priamo do očí, niečo ti poviem, len sľúb, že nevybuchneš a nebudeš sa smiať.”
No hovor,” zamračil sa Maťo.
A ona mu všetko povedala ruka, pazucha, mäso, fašírky, hnus. Rozprávala šeptom, nech to nik nepočuje.
Maťo sa na ňu díval výrazom, ktorý bol niekde medzi neverou, nervozitou a nevedel to celé spracovať.
Prepáč, Želka, ale mama to nemyslela zle. Proste… poškrabala sa. Každému sa stane. Myslíš, že naše babky si po každom kýchnutí umývali ruky? Taký je život, domáca kuchyňa.
Maťo, ale ona si ich neumyla, Želmíra cítila, ako sa jej roztrasol hlas. Tou istou rukou zarobila mäso. Samotná voda, žiadne mydlo.”
A čo chceš? Aby som jej povedal, že robí fašírky špinavými rukami? Vieš, aká by bola urazená? Vari pre nás!”
Ja jej to hovoriť nechcem,” tvár si zakryla dlaňami. Len to už nikdy nedokážem jesť. Neviem s tým žiť.”
Maťo chodil po izbe hore-dole, škrabal si hlavu, bol očividne nervózny.
No Želka, preháňaš. Poškrabala sa ženská. Sama si nikdy neškriabeš, keď varíš? Veď to nie je operačná sála, je to bežná kuchyňa. Keby si na všetko dávala pozor, zblázniš sa.”
Len ja si normálne umývam ruky vždy, keď treba,” šepla.
Tak si buď na seba hrdá. Moja mama tak varí celý život a som zdravý. Sama si pochvaľovala tie fašírky.”
Lenže som to nevedela,” pozrela mu priamo do tváre. Teraz to viem. A nejde to vygumovať.”
Kašli na to,” mávol rukou. Fakt, Želka, robíš z komára somára. Pazucha ešte nie je zadok. A v reštikách by si videla čo všetko končí v jedle. Nevidíš to, zješ a nevadí ti.”
Maťo, nehovor mi nič o reštauráciách, mne je zle už len z tej predstavy…”
Dobre,” vydýchol, sadol si k nej a objal ju. Nebudeš jesť, keď nechceš. Mamke poviem, že máš tráviace ťažkosti, alebo čo. Len jej nič také nespomeň, bola by urazená do smrti.”
Neboj sa,” prikývla Želmíra. Len chcem ísť domov.”
Zajtra odídeme,” sľúbil. Poviem, že ti vystúpila teplota. Dobre?”
Dobre,” šepla Želmíra, hoci dobre jej nebolo.
Ľahli si, Maťo zhasol a počúvali zvuky domu tlmený televízor za stenou, kašeľ Ondreja a štrngot riadu svokry.
Želmíra civela do stropu a myslela na to, že tie roky s Maťom žila v nevedomosti ochutnávala zamrazené fašírky, chválila ich, pýtala si recept. A teraz ju máta ten tajný prídavok”, ktorý ich možno robil takými špeciálnymi.
Ráno vstala zničená. Maťo už od skorého rána sedel s rodičmi v kuchyni a debatovali. Chvíľu ostala ležať, potom išla umyť tvár studenou vodou a po chvíli vošla do kuchyne.
Želka, Maťko vravel, že ti bolo zle? Horúčka? Hneď ti spravím čaj s malinou mám domáce!”
Ďakujem,” sadla si, snaha nekúkať na tácku s fašírkami prekrytými ľanovou plachtou.
No tie reštaurácie pri ceste sú hrozné,” krútila hlavou svokra, vždy Gendovi vravím, že radšej doma. Ale vy predsa stále sa tam niekde stavíte…”
Mama,” pridal sa Maťo, nikde sme neboli. Len z termosky kávu.”
No tak iné, veď človek je citlivý, mohla si vzduch chytiť,” nevzdávala sa Katarína. Malinu sa napiješ, vyženie z teba bacile.”
Želmíra uchopila pohár, upila dúšok a zas ju napadlo, či si Katarína predtým umyla ruky. Chápala, že ak bude takto ďalej uvažovať, zblázni sa. Musí to buď prijať, alebo viac sem už neprísť…
Pani Novotná, ďakujem vám za pohostenie, ale myslím, že dnes pôjdeme domov. Maťo spomínal, že už dnes sa vrátime.”
Ako to? Veď ste práve prišli!” zarmútila sa svokra. Ešte som chcela upiecť pirohy, urobiť kapustnicu. Maťko miluje moju!”
Nabudúce, mama,” Maťo vstal, pobozkal mamu na líce. Želke fakt nie je dobre, potrebuje oddych. Ja prídem za dva týždne pomôcť otcovi so šopou, vtedy si dáme aj pirohy, aj kapustnicu, dohodnuté?”
Katarína si len vzdychla, pozrela na Želmíru, potom na Maťa, a ešte raz na Želmíru v pohľade mala niečo, čo Želmíru prebodlo. Ako keby všetko pochopila. Aj fašírky, aj pazuchu, aj dôvod, prečo bolo Želmíre tak náhle zle.
Ako chcete,” prehlásila svokra, a hlas jej prešiel do sucha. Pribalím vám do mrazáka, mám navarené, aspoň vám vydržia týždeň.”
Želmíra cítila, ako jej vyprázdňuje krv z líc, ale dokázala zo seba dostať:
Ďakujem veľmi pekne. Ste úžasná gazdiná.”
Balenie im trvalo chvíľu, Maťo nakladal veci do auta, Želmíra sa rozlúčila s Ondrejom, ktorý jej stisol ruku: Uzdrav sa, dcérenka. Príďte zase, keď budeš fit.” Katarína doniesla sáčok a vopchala ho Maťovi do rúk.
Tu máš fašírky… a trochu zaváraného… a moje domáce škvarky, vy to radi. Jedzte na zdravie.”
Ďakujem, mama,” objal a pobozkal ju Maťo. Želmíra si všimla, že tentoraz sa svokra ani neusmiala len kývla a stratila sa v dome kým oni nenaštartovali auto.
Celú cestu späť bola v aute ticho. Sáčok s fašírkami v kufri bol pre ňu ako rádioaktívny odpad, cítila, že tam niečo pracuje. Maťo bol tiež ticho. Bola z neho cítiť urazenosť triasol riadidlami, prerádzal zbytočne prudko, pozeral len pred seba.
Môžeš ich zjesť,” šepla, keď vchádzali do Bratislavy. Nemám nič proti. Ale ja nie.”
Želka,” povzdychol si Maťo, unavene akoby celý deň vláčil uhlie. Vieš, že mama to všetko pochopila?”
Čo pochopila?” otočila sa na neho.
Všetko. Nie je hlúpa. Videla, že si nejedla. Potom si ochorela”. Ráno sme zrazu šli preč. Vie.”
A mňa chápeš?” vypálila Želmíra.
Neodpovedal.
Doma vošla do kuchyne, otvorila chladničku, obhliadla si čisté police, srovnané poháre, dosky, ktoré si vždy umyla po použití. Cítila, že tu, v jej priestore, je tak akurát. Tu sa pred jedlom umývajú ruky. Tu nie sú také fašírky.
Maťo vyniesol sáčok, vrazil ho do mrazničky. Zavrel a spýtal sa:
Ty ich nebudeš jesť?”
Nie, povedala, a ozajstná vďaka v tom nebola. To sú mamkine fašírky. Ja ich jem celý život.”
Otočil sa a pustil sprchu, nechal ju v kuchyni samú. Želmíra si pustila vodu, nabrala mydlo a umyla si ruky. Dlho, dôsledne, až po lakte, ako pred operáciou. Utierala si ich do čistého uteráka a rozmýšľala, či má umývanie ešte vôbec zmysel, keď to, čo sa zažralo do hlavy, už neprečistíš.
To nevedela.
Ale istotu mala v jednom už nikdy viac nezje žiadnu fašírku od Kataríny Novotnej. Nijaké prosby, nijaké urážky, nijaké veď to nemyslela zle s ňou už nepohnú.
O tri dni nasmažil Maťo na večeru štyri fašírky, naložil si kašu, nakrájal uhorku a pustil sa do toho.
Dáš si?” podal Želmíre vidličku s fašírkou.
Nie,” povedala. Ďakujem.”
Od stola odišla, sadla si do kresla v obývačke a pustila televízor tak nahlas, aby nepočula, ako Maťo žuje.
Vedela, že tento víkend niečo medzi nimi navždy zmenil niečo, čo sa už nikdy nezalepí. Všetko kvôli jednej ženskej ruke, ktorá poškrabala tam, kde svrbelo.
Zatvorila oči, povedala si, že na to nebude myslieť. Lebo keď na to nebude myslieť, dá sa žiť ďalej. Variť si sama a nikdy viac nepoložiť do úst nič, čo urobila cudzia ruka.
