Kedysi dávno, keď bola jar ešte zelenšia a letá voňali záhradami, žili spolu Marek a jeho žena Slávka už tri a pol roka. Za ten čas bola Slávka u svokrovcov v Hontianskej Vsi len štyrikrát: vždy iba na veľké sviatky a nikdy nie na dlho, najčastejšie len nabehnúť, skúsiť medovníky, zabaliť si pohárik slivovice a späť do Nitry.
Lenže toho roku to bolo iné. Mareka už po tretíkrát do týždňa volala mama, že sa jej cnie, že otec narovnával plech na starej kôlni a pokazil si chrbát, že záhrada pustla a ruky už neslúžia… Marek bol vždy z tých usporiadaných synov, čo v nedeľu povinne volajú domov, aj keď nesúhlasia, prikyvkajú a prikývnu, aby bolo doma dobre. V ten večer večerali špagety s klobásou a už podľa pohľadu videla Slávka, že bude hovoriť o jeho mame.
Slávka, posunul tanier a složil ruky na stôl, mamka volala, že sme na ňu zabudli. Poďme tam cez víkend, len na tri dni, čo povieš? Už sľúbila, že spraví rezne a jabĺčkový koláč!
Slávka sa skúsila brániť: Ale Marek, v sobotu mám objednaný termín ku kaderníčke… Sama cítila, že jej výhovorka je tenká.
Tak to prelož, Slávka, mama sa urazí. Sľúbila rezne, koláč a hovorí, že sa jej už cnie. Poďme, len na skok, prehováral Marek.
A otec, ten už je v poriadku? Chrbát?
Ale čo by mu bolo? Veď sa furt sťažuje, to je jeho hobby, mávol rukou Marek. Ideme, vybavené. V piatok večer tam, v nedeľu späť. Anka sa poteší.
Slávka rezignovala. Za tie roky pochopila, že keď Marek niečo rozhodne, je to ako prehovárať mačku, nech skáče len zo stoličky.
V piatok večer nakladali do auta tašku a veľký balík prekvapení: Marek kúpil mame mäkkučký flísový prehoz, otcovi fľašu slivovice. Cesta tam trvala niečo cez dve hodiny. Slávka pozerala cez okno na háje plné brezy a prastaré stromy, míňali krčmy s menami ako U Bystríka či Na Mlyne. Počúvala Marekov spev do rádia a presviedčala sa, že to predsa nebude také hrozné. Veď tri dni nie je večnosť a svokra, pani Anka, je vo svojej podstate dobrosrdečná žena.
Dorazili už potme. Dom stál na samom konci dedinskej uličky pod slabým svetlom lampy. Marek zabočil na vajčencovú cestu, zhasol motor a v tej chvíli sa rozsvietilo na verande, dvere sa otvorili a z nich sa vyvalila pani Anka nízka, kažuľatá, v kvetovanom zástere, so smiechom, ktorým obdarovala celú uličku.
Marek, synku môj! zvolala, objala ho tak silno, až ho vzduch opustil. Už som myslela, že neprídete! Od rána varím, pečiem, raz to musíš ochutnať! Slávka, dcéruša, poď sem, vojdite rýchlo, nech neprechladnete!
Slávka sa nechala objať, usmiala sa zdvorilo a cítila, že jej nos šteklí vôňa cibule a ešte čohosi sladkastého z kuchyne.
V dome bola horúčava, zo sporáka sálalo teplo a z kuchyne sa ozývalo prskanie. Na stole v obyvačke už ležali nakrájané údené, chlieb, uhorky, bandaska s kompótom a pol bochníka domáceho chleba. Otca, pána Ondreja, našli sedieť pri telke. Vstal, podal ruku Marekovi, na Slávku prikývol: Tak ste tu. Vyzujte sa, odložte bundy, večera bude za chvíľu.
Spravila som vám fašírky, zahlásila pyšne pani Anka, majetnícky spravovala zástery a furt presúvala taniere. S pyre, s domácou cibuľkou, so šťavou, ako má byť. Marečku, ty ich predsa miluješ?
Veď vieš, mama, vždy, Marek už skúmal hrnce, čím Anke doslova rozžiaril tvár.
Slávka si sňala bundu a nasledovala ich do malej kuchyne. Keď povedala útulná, myslela najmä na to, že každá plocha bola zaprataná pohárikmi s kompótom, koreničkami, vrecúškami, šálkami a nekonečnými miskami.
Sadni si, Slávka, sadni, Anka jej posunula stoličku, utrela ju zástero. Iste si unavená z cesty, hneď som späť.
Krúžila po kuchyni, voňalo tam pečeným mäsom, Slávka mimovoľne prehltla. Celý deň nejedli len rýchlu kávu z termosky.
A vtedy to zbadala.
Anka stála pri stole, kde bol pohár s mletým mäsom. Hora sivej kaše, z nej už narobené desiatky fašírok, úhľadne vedľa seba na doske, posypané strúhankou. Svokra uchopila ďalší kus masa, vykúzlila guľku, pritlačila ju do fašírkového tvaru a zrazu si tou istou rukou, zafúľanou mäsom, vrazila prsty poriadne pod ľavú pazuchu.
Nie len tak zľahka poškrabala, ale naozaj celú rukou, dôkladne. S viditeľnou úľavou párkrát podrbala, potom vytiahla ruku a bez otáľania začala tvoriť ďalšiu fašírku.
Slávka cítila, ako sa jej dvíha žalúdok.
Sledovala tú ruku drobnú ženskú, s krátkymi nechtami, obrúčkou zatlačenou do prsta, sieťkou vrások a nedokázala odvrátiť pohľad. Tá ruka, ešte pred chvíľou pod pazuchou, teraz miesi fašírkový mäso. Fašírky, ktoré svokra pravidelne posielala s Marekom zamraziť do Nitry, ktoré jedli, pochvaľovali, chválili. Raz jej Slávka do telefonu povedala, že tie fašírky sú priam zázračné. Vlastne to bola pravda vážne chutili výborne.
Ma, máš ešte čaj? zavolal Marek z izby. Zmrzli sme cestou.
Hneď, hneď, už len posledné dolepím a pôjdeme večerať! odpovedala Anka, nenechajúc fašírky bez dozoru.
Znova uchopila dávku mäsa a Slávka zahliadla na doske pri fašírkách sivasté škvrny kde asi zostali otlačky od ruky, čo bola pred chvíľou pod pazuchou. Alebo sa jej to len zdalo? Mrkla a už to zase vyzeralo obyčajne doska, fašírky, svokrine ruky, akoby nič.
Pani Anka, špitla Slávka, nepomohla by som vám? Dolepím, vy už urobte čaj.
Ale no tak, na návšteve sa nerobí! zakričala svokra až teatrálne a Slávka v duchu trhla. Len seď, oddychuj. Ja to dorobím.
A naozaj vyrobila poslednú fašírku, položila ju medzi ostatné, potom skontrolovala ruky, s uspokojením pokývala hlavou, ledabolo ju podopierajúc strčila pod vodu, striasla a utrela o zástero.
Slávka len sledovala a dusila v sebe odpor.
Chcela sa upokojiť. Veď čo, škrabla sa, veď aj jej starká pri miesení cesta si narovnala vlasy a nič všetci žili. Možno je len prehnane citlivá…
Pred očami jej však stále blikalo: ruka, pazucha, mäso.
Večera sa podávala v izbe na stole so starou voskovanou plachtou plnou kvetov. Anka vyniesla panvicu s voňavými fašírkami zlaté, chrumkavé, že by sa v obyčajnom človeku hneď zalizovali zuby, no Slávke sa sliny zbierali z nechuti. Vedľa miska s pyre, tanier s paradajkami a uhorkami, kompót, chleba.
Poďte, deti, naberala im Anka sprava aj zľava, najkrajšie kusy Slávke: Daj si, urobila som ich pre vás zvlášť!
Slávka hľadela na fašírky. Vyzerali lákavo, voňali po cibuli a mäsu. Marek už siahal po dvoch, nahádzal si kopu pyre, nakrájal uhorku a so zaľúbením strčil prvé sústo do úst.
Mmmm, mama, to je top!
No veď, odfúkla si Anka spokojne, usadla naproti, sama si dala fašírku a kus chleba. Bála som sa, či nie sú málo osolené.
Výborné všetko, Marek už dojedal prvý kus. Vždy varíš najlepšie, mama.
Otec Ondrej mlčky jedol, len mávol hlavou na znak spokojnosti. Bol tichý muž, jeho najdlhším prejavom bolo opisovanie, ako lazí briskou brambozy na poli.
Slávka, ty neješ? spýtala sa s obavou Anka, hľadiac na nedotknutý tanier. Asi som to spálila?
Nie, všetko je výborné, zaklamala rýchlo Slávka, lebo tušila, že ak aspoň neochutná, Anka sa urazí. Len ma trocha chytá žalúdok, asi z cesty. Ochutnám malý kúsok.
Utrhla si z fašírky malý kúsok z kraja, kde bola najchrumkavejšia. Voňala fantasticky, no predstava, že to meso miesila ruka, ktorá ešte pred chvíľou bolo pod pazuchou, spôsobila, že sa kúsok zasekol v krku a Slávka ho len ledva prehltla.
Veľmi dobré, vydala zo seba a odsunula tanier. Môžem si dať radšej len pyre a uhorku? Fašírka je skvelá, len mi naozaj nesedí žalúdok z cesty.
Jaj, chudátko, ľutovala ju Anka, daj si pyre, ja ti ich zabalím na cestu. Spravila som ich kopy, aby ste neboli hladní.
Marek len úkosom na ženu pozrel a veselo jedol ďalej zdravý chlap, čo ho netrápia myšlienky na hygienu či kuchárske rituály.
Slávka rozdrvila vidličkou pyre, prehĺtala uhorku a snažila sa presvedčiť, že preháňa, že milióny ľudí jedia domáce jedlo, navarené rukami dôchodkýň… Ale myslieť na ruku, čo pred chvíľou šmátrala pod pazuchou, ju stálo veľa síl.
Po večeri Anka odpratala riady. Marek zapadol s otcom do garáže, Slávka zostala na kuchyni s Ankou, ktorá práve liala čaj do obitého smaltovaného čajníka.
Neber mi za zlé, že som vás tak volala, drahá, začala Anka a rozlievala čaj. Veľmi sa teším. Viem, že v meste je život iný, ale mame srdce bolí, ráda vás vidím nažive.
Všetko je v poriadku, pani Anka, prijala Slávka pohár čaju. Robota, domácnosť, presne ako všade.
To rád počujem. A viem, že máte radi moje fašírky. Marek mi vždy hovorí, nech ich zamrazím, to v meste nekúpite všetko chemikálie, mäsko len z dvora, mäso sama nameliem, to iné.
Slávka si uchlipla čaju, hneď ju popálil jazyk. Pri myšlienke, cez aké ruky ten čaj prešiel, pohár položila na stôl, viac nevládala.
Pani Anka, môžem si ísť ľahnúť? Akosi sa mi kotúľa hlava zo zlosti… asi z cesty.
Iste, dcéruška, posteľ je pripravená, Marek ti ukáže čisté obliečky. Ak niečo, zavolaj!
Slávka sa stiahla do malej hostovskej, zavrela za sebou, sadla si na posteľ a cítila, že jej je dotiaľ na vracanie.
Stihla WC na vrchnom konci dvora len tak-tak. Dlho potom sedela a starostlivo dýchala.
Keď sa Marek vrátil z garáže, našiel ju sedieť na posteli stuhnutú, pohľad zachmúrený.
Čo je s tebou, si vážne chorá? sadol si vedľa nej.
Marek, pozerala na neho zúženými očami, niečo ti poviem, ale nesmej sa, ani nebuď hrubý.
Hovor, zvážnel.
Slávka mu vyrozprávala všetko: ruku, pazuchu, mäso, fašírky, nevoľnosť. Rozprávala polohlasom, aby ich niekto nepočul.
Marek sa tváril nepreniknuteľne, nerozčítala v tom ani posmech, ani súcit skôr úvahu, ako stráviť tú informáciu.
Ale, veď to určite nemyslela zle. Škrabala sa, to každý. Myslíš, že staré mamy si umývali ruky po každom zakašľaní? To je domáca kuchyňa, Slávka.
Lenže ona si tú ruku nevymyla a hneď pokračovala v práci. A myslím, že takto robí vždy. A teraz, keď si spomeniem na tie mrazené balíčky, čo nám posielala… Nemôžem to zjesť…
A čo chceš robiť? spýtal sa už podráždene. Odmietneš mame fašírky? To sa urazí na doživotie! Pre nás sa snaží!
Ja jej nič hovoriť nebudem, Slávka skrývala tvár v dlaniach. Ale už to nikdy nebudem jesť. Už len myslieť mi stačí.
Marek sa rozbehol po izbe, prehrabol si vlasy to vždy, keď bol podráždený.
Preháňaš, Slávka. Aj ty si niekedy na kuchyni nahmatáš nos alebo si upravíš vlasy. Veď to nie je nemocnica, obyčajná kuchyňa. Ak to budeš takto riešiť, zošalieš.
Ja si umývam ruky, vždy. Po všetkom, čo nemá byť v jedle.
Tak si šikovná. No moja mama tak varí celý život a nič mi nie je. Ty si sama tie fašírky chválila.
Nevedela som, pozrela mu do očí. Teraz už viem. A zabudnúť to nejde.
Tak sa tým netráp, mávol rukou, aj tak to preháňaš. Mňa to nerozhodilo.
Prosím, neriešme to už.
Dobre, povedal, už pokojnejšie nechaj to tak, len jej nič nehovor. Poviem mame, že ti je zle, a pôjdeme domov skôr.
Dobre, šepla Slávka, hoci v nej nič nebolo v poriadku.
Ľahla na posteľ, Marek zhasol, a ležali potme, načúvajúc telke za stenou, otcovi Ondrejovi, ktorý si občas odkašľal, a Anke, ktorá štrngala riadom.
Slávka hľadela na strop a uvažovala, že celé tie roky s Marekom jedla svokrine mrazené fašírky, chválila ich, pýtala sa na recept. Teraz jej však z ich tajnej prísady bolo zle.
Ráno Slávka vstala nevyspatá. Marek už sedel v kuchyni s rodičmi, debatili, smiali sa. Chvíľu ešte ležala, potom vedela, že musí vyliezť.
Umyla si tvár studenou vodou a šla do kuchyne. Zbadala na stole tanier so zvyšnými fašírkami prikrytý gázou.
Slávka, Marek vravel, že ti bolo v noci zle? Daj si čaj s malinami, mám domáce.
Ďakujem, už je lepšie. Asi som na ceste niečo prehnala…
V tých reštauráciách pri ceste, to je vždy tak, krútila hlavou Anka, zároveň kládla pred Slávku pohár čaju a pohárik s malinovým lekvárom.
Mama, ale my sme nijako nezastavovali, len kávičku z termosky, vložil sa Marek.
Tak potom iné, slabšia imunita, nevzdávala sa Anka. Daj si, maliny pomôžu na všetko.
Slávka len uchlipla, cítila v hrdle slabý tlak, zas na ňu doliehali myšlienky na ruky v čaji. Ak to neprestane riešiť, zošalie. Musí to buď prijať, alebo sem už neísť.
Pani Anka, ďakujem za všetko, ale asi nám bude lepšie doma. Marek vravel, že odídeme dnes.
Ako dnes? Ešte som vám chcela napiecť, najesť, Marek miluje moju kapustnicu.
Nabudúce, mama, naozaj je Slávke dosť zle, potrebuje pohodlie domova. O dva týždne prídem pomôcť otcovi s kôlňou, potom si dám aj kapustnicu aj koláč, upokojoval Marek.
Anka vzdychla, dlhším pohľadom prebodla Slávku, Mareka, zas Slávku, a v tom pohľade bolo čosi zranené akoby všetko vedela. O fašírkach, o pazuche, o náhlej chorobe snachy.
Ako chcete, povedala stroho. Pridám vám do balíčka fašírky z mrazničky. Naporcované na celý týždeň.
Slávka oťatela, no vysúkatila zo seba:
Ďakujem, ste veľmi zlatá.
Rýchlo sa zbalili. Marek zniesol tašky, Slávka sa rozlúčila s Ondrejom, ktorý jej podal mozolnatú ruku: Uzdrav sa, dcéra. Príďte zase. Anka priniesla igelitku a podala Marekovi do rúk.
Tu máš fašírky, trochu lekváru, aj kus domácej slaniny. Papajte!
Ďakujem, mama, pobozkal ju a Slávka si všimla, že tentoraz Anka neodpovedala úsmevom, len prikývla a zaliezla do domu.
Cestu späť Slávka mlčala. Igelitka s fašírkami ležala v kufri, ale cítila ju, akoby bola živá a nebezpečná. Marek tiež nehovoril. Bol dotknutý, čo bolo cítiť na tom, ako stále silnejšie držal volant, zaradoval, hľadel rovno.
Kľudne ich zjedz, ja nemusím, povedala ticho, keď vchádzali do Nitry. Nemám nič proti. Ja len nebudem.
Vieš, že mama všetko pochopila? Marek si ťažko povzdychol, akoby dreli celý deň.
Čo pochopila?
Všetko. Videla, že si nejedla, potom si bola zrazu chorá. Vie, čo sa stalo. A je urazená, a ja ju chápem.
A mňa chápeš? vyhŕkla Slávka.
Neodpovedal.
V kuchyni doma Slávka otvorila chladničku, zahľadela sa na čisté police, dosky, ktoré umývala po každom použití, a pocítila, že tu je všetko v poriadku. Tu si umýva ruky. Tu nie sú fašírky, čo boli trochu aj z pazuchy.
Marek doniesol tašku, strčil balík do mrazničky a zavrel dvierka.
Budeš ich jesť? spýtala sa.
Budem, povedal Marek odhodlane. Sú od mamy. Na nich som vyrástol.
Otočil sa a šiel do sprchy, nechal Slávku samu na kuchyni. Pristúpila k umývadlu, pustila vodu, vzala mydlo a začala si umývať ruky. Dlho, dôkladne, až po lakte, ako tesne pred operáciou. Nakoniec ich utrela do čistého utierky, a zamyslela sa: dá sa zmyť minulosť?
Nevedela.
Ale vedela isto jedno: už nikdy viac neochutná svokrine fašírky. A žiadne prehovárania, žiadna krivda, žiadne veď to nemyslela zle to nezmenia.
O tri dni neskôr si Marek opiekol štyri fašírky, porciu pyre, nakrájal kyslú uhorku a sadol za stôl.
Dáš si? podával jej vidličku s fašírkou.
Nie, ďakujem, povedala Slávka.
Vstala, presunula sa do obývačky, zapla si správy a pridala hlasitosť, aby nepočula, ako Marek je.
Vedela, že táto jedna cesta menila v ich rodine niečo hlboké možno navždy. A všetko kvôli jednej ruke. Obyčajnej ženskej ruke, čo zaškrabala tam, kde to svrbelo.
Zavrela oči. Rozhodla sa na to už nemyslieť. Ak na to nemyslíš, dá sa žiť ďalej. Variť, čo si sama pripravíš. Nič do úst od cudzích rúk.
A tak to aj ostalo.
