Fajnový baličik
Ty si ale fajnový baličik, Egonko! Mala by som ťa vyplieskať ako nezbedného chlapca, akurát už nieto komu ani kedy! Dožil si sa toľkých rokov, a rozumu si nedostal!
Babka Simona opľula zem pred susedom a s krivou nohou sa poberala domov. Svoje si povedala, teraz už nech mu svedomie radí, ako žiť. Ľudia ho rozumu nenaučili, možno osud zasiahne?
Čo si to ten vymyslel?! Vla vlastnú mamu do domova dôchodcov! Kde to počul? Dobre, Klementína už leží, ale je jej on syn, alebo cudzí ujo? Zloba ju brala. Keby mala ešte trochu síl neváhala by ani minútu. Hneď by si kamarátku zobrala k sebe. Ale už… nohy neposlúchajú.
Julku jej bolo ľúto. Dobré to dievča, ale nie je kôň, aby všetko niesla sama. Zostala v dedine, keď mama ochorela, dokonca najprv odišla študovať, ale vrátila sa. Nevedela nechať mamu a starú mamu tak. Pomáhala, Simona sama už nevládala ani po sebe upratať. Po zlomenine pred dvoma rokmi to išlo dolu vodou. Aj predtým sa ledva hýbala, teraz už vôbec nič.
Mladšia dcéra chcela zobrať Simonu k sebe do mesta, ale tá hneď odmietla. Kdeže? Bývajú v jednoizbovom byte, je tam tesno. Zať je síce dobrý človek, ale tlačí káru a veľa to neprináša. Majú dve deti, ledva všetko zvládnu. Simona im už pomocou nie je. Kedysi chovala hydinu, starala sa, dnes čo? Len hrba na dvoch nohách… Julka sa hnevá, keď to babka o sebe povie, ale čo už pravdu nezamaz. Ráno ledva vstane, chvíľu poleží, premýšľa, a nakoniec dokopy pozbiera ako uhlíky lopatkou. Do kopy, do kopy! Postavila sa. Ide!
Našťastie, Júlia, vnučka, je rýchla ako laň. Kým sa Simona rozhýbe, Júlia všetko navarí, uprace, o mamu sa postará a uteká do práce. Živé je, ako vždy bývala.
Simonina staršia dcéra Júliina mama prišla neskoro na svet. Simona už ani len nedúfala, že bude matkou.
Prvý muž jej nevedel odpustiť, že je prázdna”. Odišiel. Simona trochu plakala, ale nemiloval ju veľmi. Ona horela, on címacil…
Mladá Simona bola krásavica. Krajšia dievča v dedine nebolo. Chlapci za ňou chodili už od školy, ale ona čakala lásku. Verila, že sa objaví ten pravý. Ale všetko márne. Roky išli, mama jej vyčítala, že si priveľmi vyberá.
– Budeš stará panna! frflala.
A ako vysvetlíš, že nemáš chuť na nesympatického?
Tu sa do dediny vrátil z vojenčiny Aleš. Simona ho ani nepoznala, žil s rodičmi inde. Po vojne šiel k starým rodičom. Prečo, nik v dedine netušil. A Simona tobôž nie.
Zaľúbila sa doňho na prvý pohľad.
Ani on dlho neotáľal. Len čo ju uvidel, poslal svojich za krstných. Simonina mama bola šťastná. Čo tu rozmýšľať? Dievča už poberá roky, nikdy frajera nemala!
Svadba bola veselá a veľká. Simona nevedela, kam s očami od šťastia. A nevšimla si ten šuškot po stoloch. Až keď prišla svokra za ňou, niečo jej došlo.
Všimla si rovno pod oknom ženskú v tmavej šatke. Svokra ju postrčila k nej, ukázala na kočík vedľa. Simonina duša spadla. Všetko bolo jasné.
Aleš jej neskôr povedal, že odišiel na vojenčinu od snúbenice, no neveril, že je syn jeho. Ani rodina neverila. Neskôr Alešova mama, pod tlakom klebiet, išla pozrieť bývalú nevestu a tam malý Aleš v postieľke spí. Vyzretý, akoby ho vystrúhal. Ale osud už zmeníš? Už druhú ženil…
Bývalá nechcela žiť s Alešom. Neodpustila zradu. Ani nevedela, že jej matka išla na bývalého zaťa svadbu pozrieť s vnukom. Povedala, že ide k sestre.
Načo? spýtala sa Simona so slzami, keď jej žena ukázala kočík.
Aby si vedela, za koho si.
Čo jej to vedomie dalo, Simona nikdy nepochopila. Milovala muža, a to pred ňou… Kde hľadať svätých? Chybu robí každý.
Nikdy mu nezakazovala stýkať sa so synom. No Aleš nemal záujem. Simona pochopila, že jej muž má najradšej len seba. Ostatní sú len rám pre obraz.
Nedalo sa vyčítať. Domu nechýbalo nič, ale šťastie neprichádzalo.
Za pätnásť rokov tepla ani stopa. Bol, ako by nebol. Prázdno a ozvena v dome.
Kým dúfala v deti, nahovárala si, že to prejde. Keď jej jedného dňa napriamo povedal, že žena nie je, že je len kus dreva”, lebo nemôže rodiť, Simona pochopila, že márne kráča po vyšliapanej ceste. Choď, nechoď nič sa nezmení.
Rozišli sa rýchlo, že ani nie všetci v dedine pochopili, že už Krúžovci neexistujú. Ostala Simona.
Aleš odišiel hneď, len čo vybavili papiere. Dom nechal jej so slovami:
Nehnevaj sa. Obaja sme vinní, ale ja to musím niesť.
Simona mu neodpustila celkom, ale srdce sa jej uľavilo. Čo už, keď má taký osud? Krása nadelená, šťastie akosi nie.
Dva roky žila sama. Držala hlavu hore, nešla za ohováračkami. Aké časy, také mravy! Že ju chlap nechal? Kto koho…
Ale srdce ju bolelo. Chcela prísť do domu, kde niekto žije, nie do ticha.
S Nikolom sa dali do kopy až po čase. Pozorovala ho dlho. Nie je už mladica… On bol prisťahovalec, žil sám. Nechodil po návštevách, nikoho nepozýval. Dal do poriadku starý dom, choval hydinu. Pomôcť vedel, ale o pomoc neprosil.
Taký bol pokojný, milý. Začal sa starať.
Simona už zabudla, aké to je, mať dvorenie. Aleš jej raz doniesol margaretky, inak nič. Bola tak zaláskovaná, že jej to neprekážalo.
Nikola bol iný… Nikdy neprišiel s prázdnymi rukami. Ak už, urobil niečo, porobil. Simona si povedala, že horšie už nebude aspoň nebude sama. Aj keď si niekto nepraje ona už zo samoty kvílila.
Od nového manželstva nič nečakala. Ale osud sa rozhodol vytancovať. Dostala od života to, na čom už ani nedúfala.
Pri prvej dcére Simona ani netušila, že je v tom vyše päť mesiacov. Veď čo, nikdy nemala nič pravidelné. Všetko naruby. Ešte aj ľahko to znášala bez nevoľností.
Práve Klementína zbadala, že čosi nehrá. Raz ju videla, ako sa Simona v záhrade skoro zrútila od slnka.
Ty si ale tehotná, Simona! zvolala Klementína.
Tááák! Veď som prázdna… bránila sa Simona.
Stará mama hovorila, že nie vždy je vina na žene. Niekedy je aj chlap na vine. Choď do mesta, daj sa vyšetriť. Kto vie, možno sa ti predsa podarí byť šťastná!
Z mesta prišla Simona iná. Cestou domov každý za ňou pozeral žiari! Usmieva sa! To znamená, že je dobre a bude ešte lepšie!
Jedna dcéra, za ňou druhá, a Simona sa prestala hanbiť. Už sa nemala za čo: stala sa mamou!
Dcérky milovala, každá bola za modelku v nedeľu, vždy čisté, pekne učesané. Aj keď ako iné deti šplhali na stromy, váľali sa v bahne. Nikdy ich Simona nekarhala. Prichystala vodu, mydlo, naučila ich prať ponožky. Roztrhlo sa niečo ihlu do ruky: učili sa šiť.
Nikola odišiel na druhý svet, keď sa mladšia dcéra vydala. Chcel ju ísť navštíviť do mesta, no späť už neprišiel nehoda na ceste.
Simona bola samý žiaľ. Keby nemala deti, šla by za nim. Ale ešte vydržala. O rok jej staršia dcéra porodila Juliu a Simona znova žila. Dedina rozkvitla.
Žila pre vnúčatá. Mladšia bola v meste, navštevovali ju len na sviatky. Júlia bola stále pri nej.
Vyrástla z nej Simona č. 2 rovnaká krása, ešte tvrdšie črty povahy. Tvrdohlavá. Ak si niečo zaumieni hotovo.
Kým to bolo o škole, Simona sa radovala. Ale keď došlo na lásky, babka trpela.
Julia sa zamilovala, vlastne celá do suseda Egona. Ten bol o päť rokov starší, už dospelý. Ale Júlii práve šestnásť. Čo vie o živote?! Ale tvrdila, že miluje”, hoci by jej sekery na hlave štiepali.
Egon Júliu nebral vážne. Kto je ona? Susedova dcéra, malé dievča. On už mal svoju lásku.
Ľubica, za ktorou sa Egon triasol, bola výrazná. Nieže by bola modelka, ale vedela sa nosiť, obliekala sa najlepšie v dedine. Otec ju rozmaznával. Jediná radosť, a tak si ju rozmaznal.
Ale to sa jej na úžitok nerátalo, bola pyšná. Ak neboli všetci pri jej nohách, deň bol (ne)podarený.
Najprv si Egona nevšimla, až potom… bola z toho zvláštna historka.
Ľubica mala frajera z vedľajšej dediny. Rodičia mu dopriali, ako jej. Chodil za ňou z nudy, jej sa to páčilo. Raz išli na motorke do vedľajšieho mestečka, a tam zrazu zmizli. Čo sa stalo, nikto nevedel Ľubica sa vrátila až ráno, celá dobité, roztrhané šaty.
O tomto nikto nevedel, len Simona. V noci nespala, šla do záhrady a videla, ako sa Ľubica plíži popri plote.
Na Simonu ani len nepozrela, šla rovno cez hriadky, akoby tam Simona nebola.
O týždeň bola dedina hore nohami chystala sa svadba Ľubice. Čo najrýchlejšie.
Egon bol na siedmom nebi, ale Klementína nadšená nebola.
Simonka, niečo tu nehrá. Ako to povedať synovi? Neskočí, bude si svoje mysliet. Ja som čo? Ich vec. Možno Ľubica mala dôvod. Ale je mi ľúto Egona. Trápil sa kvôli nej, nespával od žiaľu.
Simona pokývala hlavou, ale mlčala. O tom, čo videla, nikto nevedel. Doma mala vlastnú drámu či bol čas kamaráta utešovať, či skôr samu seba.
Julia bola hotová. Celé dni presedela, hľadela oknom na dvor, kde sa chystal veľký svadobný ruch. Alebo ležala, chrbtom k stene a ticho kričala bez sĺz, akoby žialila za mŕtvym.
Simona skúšala všetko možné. Prosila, aby Júlia išla do mesta k tetke jediná nádej, že zostane v meste, vyštuduje a vydá sa a už nikdy nebude musieť vidieť Egona, ktorý o ňu nestál. Pochopila, že ak by aj povedala Júlii, čo vie, nič sa nezmení Egon je vo svojej láske”.
Ale Júlia babku a mamu nepočúvala. Otec už nežil, viac nad ňou nikto nikdy nemal moc.
Načo čaká? Čo chce? Či stále dúfala? To nik nevedel.
Júlia vydržala až do svadobného dňa, kde prišla s babkou a mamou tento raz so suchými očami. Stála bokom, nesadla si ani neodpovedala kamarátkam. Potom sa otočila a išla domov.
Mama to zbadala hneď, bežala za ňou. Veľmi sa bála, čo Júliu napadne.
Ale Júlia ju zasa prekvapila. Zbalila kufor, objala mamu i Simonu, a utiekla do mesta. Samozrejme, doma plakali, ale napokon ju prežehnali a rozhodli sa veriť, že čas všetko zahojí.
Možno by aj hej, ale čas Júliu nešetril. Niekoľko dní v meste, a mama skončila v nemocnici. Domov sa už po vlastných nevrátila.
Julia zbalila kufor… Kde mala ísť? Doma Simona sama, so zdravím bieda.
Najviac sa bála, že Egon s manželkou prídu bývať naspäť. Ale osud sa zmiloval zmizli niekam po svadbe preč.
Julia si vybalila kufor, upratala dom, starostlivo uložila mamu a rozhodla sa robiť na farmu. Nuž, aká práca je? Bez odbornej školy, v dedine, a práce málo, len farma.
Ale Julia bola vždy pracovná, zvieratá milovala. Aby vyžili, začala doma drobné hospodárstvo. Čo už?
Tak žili. Julia pomáhala aj Klementíne. Manžela pochovala, skoro sa zbláznila. Syn ďaleko, pohľadnice málokedy, peniaze posiela a opýta sa, ako sa má mama. Čo je s ním, čo s rodinou Klementína len hádala. Vie, že Ľubica porodila dve deti, chlapca a dievča, ale vnúčat nevidela. Či Ľubica odmietala prísť, či Egon mal svoje starosti. Bol vodič kamiónu, stále na cestách, aby donesol domov aspoň niečo. Klementína z listov vycítila, koľko má syn starostí. Nikdy sa nesťažoval, ale matka pozná svoje deti.
Či už starosť o syna, či niečo iné, Klementína upadla do postele. Júlia ju dala do župnej nemocnice, navštevovala ju. Lekári nevedeli povedať nič dobré.
Simonka ihneď písala Egonovi, keď Klementínu zobrali. Ale či list zablúdil, či čo, nepricestoval. Ani sa neozval. Simona napísala znovu, a potom Júlii povedala:
Asi sa na matku vykašlal. Nočný vták kuká vždy hlasnejšie… Ach, baličik! Ja som ho považovala za poriadneho chlapa.
Babka! Počkaj ešte! Všímala si ma, že nesúď človeka, kým si nie celkom istá, že je v tom vinný. A vôbec, načo si špiniť dušu? Nech si to vyrieši sám. Čo už teraz?
Neviem, dievča moje, nič neviem. Nikdy by som neverila, že bude takto s matkou nakladať. Veď ju ľúbil… Kam sa to všetko stratí?
Prečo ho voláš baličikom”?
To je starý príbeh. Aj kvôli tomu by ma nenapadlo, že Egon padne tak hlboko.
No povedz!
A čo už. Mal vtedy tak sedem rokov. Všetky deti vtedy zbierali obaly od cukríkov. Veď ich bolo ako šafránu. Cukríky boli sviatočné, dobré čokoládové málokedy. Rozmýšľaš, či cukríky, alebo nové topánky. Takže baličíky (papiere) boli vzácnosť. Kto ich mal, schovával ich, výmena len za niečo extra.
No a Klementína mala vtedy sliepky. Nie hocijaké, ale výstavné dve, krásne bielučké, akoby práve posnežené, na hlave korunku z pierok. Klementína ich zbožňovala. Jej muž zohnal, kde, to neviem, a ona ich opatrovala ako oko v hlave. Chcela ich rozmnožiť. Ale stalo sa nešťastie. Egonovmu kamarátovi kúpil pes poriadny šinter, otec mu ho doviezol z mesta vraj poľovnícky pes, no kto vie. Po dedine s ním chodiť nemal, trhal aj líšku. Raz zavolal Egon kamaráta domov, prišiel aj so psom. A po dvore Klementíny už lietali biele pierka…
Babka, nevrav…
Joj, dievča, zabil im obe sliepky. Klementína revala. Synovi nerobila nič, len so živými neprehovorila dva dni. No vieš, čo Egon? Dal všetky svoje baličíky najlepšiemu kamarátovi, ten mával otca v meste často, a poprosil ho, nech mu otec kúpi takú istú sliepku, keď pôjde do mesta. Vytriasol pokladničku, čo sporil na bicykel, doniesol takej istej mame sliepočku.
Šikovník!
To teda… Klementína bola v siedmom nebi! Ani nie, že mala znova sliepku, ale že syn je človek. A teraz čo? Kde sa to v ľuďoch stratí? Simona dišputovala, ale Júliu privety neprijala.
Aký je to syn, čo sa nestará, keď matka chorá? To nie je fér!
Ale za týždeň stratila reč. Klementínu doviezli z nemocnice, Julia s dohodou s miestnou sestričkou zariadila prevoz.
Inak to už nešlo. Čakať sa nedalo a bez príbuzných Klementínu nikam nemohli dať.
Egon prišiel nečakane. Dovtedy už bola Julia zvyknutá starať sa hneď o dvoch ležiacich. Najprv s mamou, potom s Klementínou. Babka sa síce hnevala, že Julia sa ničia, ale ako vynechať človeka? Navyše nie cudzia, ale Egonova mama.
Julia umývala podlahu u Klementíny, keď v predsieni tresla dvere. Malý chlapec sa rozbehol cez umytú dlážku, nechal blatové stopy, postavil sa pred Júliu, zahľadel sa jej do očí:
Ty si moja mama?
Taká jednoduchá, pravdivá otázka, že Julia ostala zaskočená s handrou v ruke.
Suseda… Egon pohladil dcéru po pleci, pozdravil Júliu. Prepáč, že som došiel tak neskoro. Som vinný. Maxim bol v nemocnici, nemohol som ho nechať samotného. A Milenka tiež nemala kam.
A čo Ľubica? vyskočilo Julii, hneď to ľutovala.
Čo ju do Egonovej rodiny?
Ľubica už nie je. Odišla s novým mužom. Ostal som sám.
Akože sám. A deti? Julia sa nadýchla. Prečo sa už nebála tohto statného muža so zvedavou malou dcérkou po boku?
Pravdu máš. Poriadne som sa tu stratil, Julka. Spí? kývol ku Klementíne, zohol sa a vyzul dcérke topánky.
Spí. Unavená. Musí častejšie oddychovať. Vraj je to lepšie. Ale keď sa pýtaš mňa mala by sa hýbať. Tvoja mama bola vždy do roboty, nesedela na mieste. Teraz len leží.
Už mám celé boky dokrvené! ozvala sa Klementína, Julia sa ponáhľala. Egon je tu, čas ísť domov.
Po rýchlom dočistení položila na stôl hrniec čerstvých rezancov, mlieko pre deti a utekala, zabudnúc sa rozlúčiť s Egonom. Na rozhovory už nemal síl.
Julia myslela, že po tom všetkom ju srdce už nebolí. Omyl… Až teraz jej bolo úzko. Už to nebol ten mladý chalan, čo ju ťahal za vrkoče cez plot. Ani ona nebola tá nesmelá dievčina. Zmenili sa. Ostarli. Ovšem múdrejší? To je iná otázka. Ale rozhodne iní.
O deň Klementína povedala Simone, ktorá ju prišla pozrieť, že by chcela poprosiť syna, aby ju odviezol do domova dôchodcov.
Simona tak vybuchla, že nemohla viac počúvať. Odkiaľ nabrala toľko sily? Vyšla na verandu, zavolala Egona, opľula pred jeho nohami a šla domov. Ani ho nevidieť, ani počuť! Ani Júlii nenechala položiť otázku.
Nesmieš ho ospravedlňovať! Je dospelý, nie? Aký je to človek, čo vlastnú matku, akoby špinu… Simona, čo nevydržala, rozplakala sa.
Julia v starom župane, v ktorom doma gazdovala, vyskákala do dvora.
Egon! Egon, kde si?! otvorila dvere a ostala na prahu. Rozstrapatená, rozhnevaná a krásna ako jar. Čo si vymyslel? Nedám ti tetu Klementínu! Ani nesnívaj! Chodť, odkiaľ si prišiel! My si poradíme! Či je jedna, či dve postieľky, vyspíme sa! Ach, ty… Ja som ťa…
Julia stíchla, hľadiac, ako sa Klementína smeje, utiera si slzy, Egon sa usmieva.
Dosť už, Janka! Upokoj sa! Klementína utierala oči. Nikam ma nechcel dať! Ja som to chcela. S Simone povedala, nechcem synovi byť starosťou. Ona nečakala, vybuchla!
Zostávam tu, Janka. Kde by som mamu nechal?
Naozaj? Julia sa zrazu rozpačitene obzerala. Keď si všimla pobalenú tašku, zamračila sa. A to načo? Kam sa hotuješ?
Musím skočiť domov vybaviť prácu, vyplatiť sa, veci zobrať. Netuším, ako dlho to bude trvať a deti idú so mnou. Už som hovoril s naším felčiarom, ten na mamu zatiaľ dohliadne.
Tu Julia ukázala, čo v nej je.
Postavila sa pred Egona, pozrela mu do očí, rezko:
Nenos deti hore-dole! Nech zostanú. Ja ich postrážim. A budem ťa čakať. Jasné?
Jasné… Egon si ju obzeral, akoby ju videl prvý raz v živote. Ako som ťa mohol prehliadnuť?
Kúp si okuliare v meste! Ešte by si mohol niečo nevidieť Julia vzala jeho malú dcérku na ruky, ktorá ju objímala okolo pása. Pôjdeme k babke Simone? Dala cesto na koláče. Máte radi koláče? Tak poďme!
O pár rokov vynesie Egon najprv Klementínu a potom aj svoju svokru na verandu.
No mamulky! Pomalšie. Pozrite, aké kreslá som priviezol z mesta!
Chcete sedte, chcete ležte. Čerstvý vzduch je najlepší.
Opatrne, prispôsobujúc sa tempu Klementíny, Egon ju posadí do ležadla a načúva.
Zobudili sa najmladší! Ale Julky ešte niet. Idem sa pozrieť, čo tí škriekajú.
Príde čoskoro Júlia?
Dnes má poslednú skúšku. Sľúbila, že to dá medzi prvými, aby bola doma čo najskôr.
Auto zabrzdí pri plote, deti, čo sedeli na rozkošatej višni a plnili vedierka pre babku Simonu na džem, zletia zo stromu, kričiac:
Mama! Mama prišla!
A Julia, už celkom iná než tá ustráchaná dievča, čo kedysi stála pred Egonom, otvorí náruč, chytí svoje deti a žmurkne na muža:
Päť!
Kto by pochyboval! Egon kývne a ide do domu.
Dvojičky múdre po mame, ale čakať veľmi nerady. To majú po otcovi všetko baličiky!
©A tak život v starom dome plynul ako potok za záhradou pokojne, aj keď život vie občas prečesať hladinu vetrom a búrkou. Susedia si zvykli, že u Simony sa vždy niečo deje. Raz vonia koláč, inokedy deťmi kričí dvor, babky zaspávajú na verande pod dekou a Egon s Julkou sedia pri stole, rozprávajú sa potichu ako starí priatelia, čo si už všetko odpustili.
Cez leto prišli vnúčatá z mesta, dvory sa zmenili na ihrisko. Občas zavolali bývalí spolužiaci, opýtali sa, ako to, že Julia nezdúchla do sveta ona len pokrčila plecami: “Keď je človek doma, nemusí utekať.” Egon jej urobil hojdačku pod čerešňou, na jeseň ich deti zbierali orechy, v zime doniesli Simona palicu, keď šla k plotu prikŕmiť vtáčence.
Klementína, ktorá kedysi verila, že syn na ňu zabudol, si každý večer natiahla v kresle nohy, usmiala sa a potichu, ako len mamy vedia, pohladila Egona po ruke. “Syn môj, čo by bol život bez návratov? Aj baličik musí niekedy nájsť ten najvzácnejší obal rodinu.”
A keď raz, po poslednom babkinom koledovaní, Julia v noci zatvorila dvere na dvore, obzrela sa na dom naplnený smiechom a spomienkami. Vedela, že šťastie niekedy príde až vtedy, keď človek konečne prestane oň prosiť a začne ho tvoriť vlastnými rukami. Počula deti potichu dýchať, cítila Egonovu ruku vo svojej, a v duchu poďakovala babke Simone i Klementíne za všetky nevyslovené slová, za odvahu zostať, za odvahu odpustiť.
V starom dome sa aj v noci svietilo. Nevadilo, že čas od času sa život zapletie ako klbko nite. Dôležité bolo, že spolu vždy našli ten koniec, ktorým začať znova… Tam, kde sa dom a srdce stretli v jednom slove: doma.
