Finty
Ty si ale fintil, Egorík! Dala by som ti na zadok ako starému jalovcovi, ale už sa nemám na to ani síl, ani to už nepatrí k môjmu veku! Také roky a rozumu si ešte nezískal!
Babka Sima odpľuje pod nohy svojmu susedovi a s ťažkou nohou sa odšuchtá svojou cestou. Už povedala, čo mala, a teraz nech mu svedomie napovie, čo robiť. Ľudia mu rozum nedali, azda osud zasiahne?
Kdeže si to vymýšľa?! Vlastnú mamu dať do domova dôchodcov! Vie niekto o niečom takom? Áno, Klára je už ležiaca, ale je jej predsa syn, nie cudzí strýko! Človek by sa zbláznil! Keby mala viac síl, ani chvíľu by neváhala zobrala by priateľku k sebe. Lenže už nemá z čoho.
Je jej ľúto Táničky. Je to dobré dievča, ale aj ona je len človek, ne kôň, aby všetko utiahla sama. Ostala v dedine, nešla študovať, keď mama ochorela. Teda najskôr odišla, ale potom sa vrátila. Nedokázala opustiť mamu a babku. Pomáhala, lebo Sima už nevládze. Na seba ledva dozerá. Odkedy si pred dvoma rokmi zlomila nohu, je to ešte horšie. Ledva sa vlečie.
Mladšia dcéra chcela Simu vziať k sebe do mesta, ale musela odmietnuť. Kam by sa pchala? Byt malý, pre všetkých ledva. Zať je síce dobrý chlap, ale nepresadí sa. Maká, maká, no výsledok nikde. Dve deti majú, a vyžiť ťažké. Simu už im nie je na pomoc. Kedysi mala gazdovstvo, pomáhala, teraz je z nej len troska. Tánka sa hnevá, keď sa tak vyjadruje, no načo sa hnevať, keď je to pravda? Zdravie nikde, sily unikajú. Ráno sa ledva zdvihne z postele, pozrie na svet, poleží si, pomyslí si, a potom zbiera samej seba ako uhlíky do lopaty. Po kúskoch! Postaví sa ide.
Chválabohu, že Tánička, vnučka, je svižná ako srnka. Kým sa Sima rozhýbe, ona všetko riadi, mamku obslúži a uteká do roboty. Šikovná! Odjakživa taká bola.
Sima svoju staršiu dcéru, Táninu mamu, porodila neskoro. Už myslela, že nebude matkou. Prvý muž jej to nikdy neodpustil. Odišiel. Sima smútila, ale nie veľmi. Vedela, že ju ani nemiloval. Ona horela, ale on…
Sima bola kedysi veľká krásavica. Najkrajšia v celej dedine. Chlapci za ňou behali už od školy, ale ona bola prísna, čakala na lásku. Čas šiel a už ani nehľadala. Mama ju kárala:
Čo vyberáš? Ostaneš na ocot!
Odpovedať, že nechce s nemilým ani pozerať, však nemohla…
Zo susednej dediny prišiel po vojne chlapec, Alexej. Zamilovala sa do neho ako víchor.
Dlho neotáľal poslal zmieracov. Simina mama bola nadšená. Veď už malá nádej, že sa dcéra vydá!
Svadbu mali veselú, širokú. Sima bola z toho šťastná až zaslepená. Ani si nevšimla šepkotu medzi stolmi. Len keď si ju svokra odviedla, pochopila, že je niečo zle.
Vo dvore stála žena s tmavou šatkou a pri nej kočík. Sima pochopila všetko Alexej mal ešte z vojenčiny niečo nevyriešené. Svojho vtedajšieho syna prišiel ukázať. Ona to prijala. Muža milovala, na čo riešiť, čo bolo predtým?
Alexej miloval najviac sám seba, Sima to skoro uvidela. Hospodár, dom vychodený, všetko mali, ale láska nikde. Za pätnásť rokov manželstva necítila od muža teplo. Čakala, že možno deti všetko zmenia. Nezmenili.
Jedného dňa jej povedal, že nie je ani žena, keď nemôže porodiť. Sima pochopila, že je na nesprávnej ceste svojho života. Rozviedli sa rýchlo. Dom nechal jej.
Bola sama, dva roky držala hlavu hore, nevšímala si klebiet a žila si svoje.
S Kolomanom sa dala dokopy neskôr. Nebol miestny, žil osamote, chodil sám, bez priateľov. Opravil starý dom, začal hospodáriť, pomohol, kde bolo treba, o pomoc neprosil. Taký pokojný, slušný. Pozorný nikdy neprišiel na návštevu s prázdnou.
Od tohto zväzku už nič nečakala, no osud jej dal radosť splńala sa matkou. Najprv si tehotenstvo ani nevšimla. Až keď Klára, susedka, naznačila, nech sa dá vyšetriť do mesta, dozvedela sa, že je v inom stave.
Do dediny sa vrátila šťastná žiarila ako slniečko. Potom ďalšia dcéra, a Sima sa vystrábila z hanby. Milovala dcéry, rozmaznávala ich. Učila ich šiť, prať, keď niečo roztrhli, dala ihlu, naučil ich, že sa treba zachovať.
Koloman zomrel dosť skoro mladšia dcéra sa vtedy vydávala a on havaroval na ceste späť. Sima ožila len vďaka vnúčatám.
Tánka bola po nej, krásna, vzdorovitá, len tvrdšia povaha. Keď si niečo zaumienila, tak to aj bolo.
Raz sa však Táňa zaľúbila bezhlavo a nie do hocikoho, ale do suseda Egora. Bol o päť rokov starší a už poriadny chlap. Táni len šestnásť. Egor si ju nevšímal, mal inú.
Lýdia, na ktorú Egor uprel zrak, bola parádička nekrásavica, ale vie sa nosiť. Otec ju rozmaznáva. Gúňa sa, ak nie je stredobodom pozornosti.
Egor k nej najprv nemohol ani prísť, potom sa tam stalo čosi zvláštne. Lýdiin nápadník zo susednej dediny si s ňou vyšiel na motorke domov sa vrátila až ráno, dobitá, so zničenými šatami. Nikto o tom nevedel okrem Simy, ktorá ju v tú noc videla prichádzať záhradou domov.
O týždeň zrazu rodičia ohlásili Lýdiinu svadbu rýchlo!
Egor bol šťastím bez seba, Klára však nie. Sima poslúchala, prikyvovala, no mlčala. Doma prežívali priam drámu Tánka smútila, plakávala celé dni pri okne do susedovho dvora alebo ležala obrátená k stene.
Sima ju prehovárala, aby odišla do mesta k tete, vyštudovala, vydala sa, zabudla. Ale jej nedochádzalo do hlavy, nechcela počúvať.
A tak sa dožili svadobného dňa. Táňa prišla s matkou aj so Simou, suché oči, prekvapenie pre všetkých. Po chvíli ale vstala a odišla domov. Mama sa išla pozrieť, bála sa, čo vyvedie.
Táňa zbierala kufor, objala mamu, babku Simu a odišla do mesta. Oni si poplakali, pokropili ju slzami a čakali veď čas všetko zahojí.
Lenže osud bol krutý. Len čo sa aklimatizovala, mama skončila v nemocnici a domov sa už na vlastných nohách nevrátila. Táňa sa zbalila späť Sima sama, a s jej zdravím nie je šanca starať sa o ležiacu.
Jediné, čoho sa Táňa bála, bolo to, že Egor s manželkou budú žiť na dvore vedľa. Osud sa jej však zľutoval po svadbe odcestovali preč.
Táňa sa usadila v dome, upratala, zariadila mamu a šla do práce na družstvo. Bez vzdelania ju nikde inde nechceli. Veď aspoň pracovať sa nebála, zvieratá mala rada. Za jednu výplatu sa vyžiť nedalo, tak chovala zopár sliepok, zajacov, prasiatko.
Tak žili ona, mama a ako vedela, pomáhala aj Kláre. Tá po smrti muža upadla. Syn ďaleko, ak sa ozval, tak len cez eurové prevody, čo posielal z Čiech, kde jazdil kamiónom. Lýdia mu porodila dve deti, ale Klára ich nevidela. Či nechcela domov, či Egor bol stále v práci nevedela. Ale z listov syna vycítila, že ťažko žije.
Či jej syna trápenie zlomilo, nevie ale upadla do bezvládia. Táňa ju vybavila do nemocnice. Egorovi Sima napísala nič. Druhý list. A potom:
Asi sa syn na matku vykašľal. Nočná kukučka vždy hlasnejšie zapieva… Ach, fintil! Myslela som si, že je človek!
Babka, vydrž! Ty si sama vravela, že treba človeku veriť, kým neskúsiš, či je vinný. Aj potom nech si svedomie sám rieši. Teraz čo už?
Neviem, dievča moje. Nikdy by som si nemyslela, že by Egor matkine meno hanil!
A prečo ho voláš fintil?
To je dlhý príbeh…
Rozprávaj!
Bol chlapec, šesť-sedem rokov. Vtedy všetky deti zbierali obaly od cukríkov, špeciálne čokoládové boli poklad! Dostať sa k nim, to bola vzácnosť. Zbierali, vymieňali medzi sebou, každý si ich chránil. Klára mala vtedy perličky sliepky, také krásne, biele ako sneh, s pierkami ako korunka! Ocko ich niekde vybavil. Klára ich opatrovala ako oko v hlave. A vtedy Egorov kamarát mal psa, povahu ako hrom. Priviedol ho k Egorovi a biele pierka lietali po dvore… Obe sliepky pošliapané.
Babka, nie…
Veru. Klára plakala, na syna sa nehnevala, no na nikoho nechcela prehovoriť. A Egor? Dal všetky svoje obaly kamarátovi, ktorého otec chodil do mesta, za to, že ho vezme do mesta, keď otec pôjde. Vysypal pokladničku na bicykel si šetril, a vrátil sa mame s rovnakou sliepkou.
Paráda!
Pre Kláru to bola radosť a hlavne preto, že syn ukázal srdce. A kdeže sa to v človeku stratí, Tánička?
Nevedela to vtedy ani Sima, a keď po týždni Kláru doviezli z nemocnice, stratila reč. Táňa už zvládala dve ležiace, pomáhala aj u susedov.
Nečakane prišiel Egor domov. Táňa práve umývala podlahu, keď vbehol do kuchyne malý chlapec, celý od blata, a spýtal sa:
Si moja mama?
Táňa na chvíľu stuhla. Vzadu zaznel Egorov hlas, ktorý držal za ruku dievčatko:
Prepáč, že som tak neskoro. Maxim bol v nemocnici, nemohol som odísť a Milka tiež nemala kam.
A Lýdia? vykĺzlo Táni, hneď to oľutovala.
Lýdia už nie je. Odišla s iným. Som sám.
S deťmi však nie! vydýchla Táňa, už necítila starý ostych.
Tak, to je pravda. Sám nie. A mama spí? kľakol a pomohol dcére vyzuť čižmy.
Spí. Bolo jej dosť. Oddychovať musí.
Už len leží! zavolala Klára z postele a Táňa sa ponáhľala domov.
Doma položila na stôl hrniec polievky, mlieko pre deti a utekala, zabudla sa rozlúčiť.
Myslela si, že ju city prešli, no hneď zacítila nové, silné pocity. Už obaja boli iní ako kedysi rozumnejší, starší, ale niekde vnútri ešte stále tí istí.
Na druhý deň Klára povedala Sime, že chce od syna, aby ju odviezol do domova dôchodcov.
Sima sa tak rozčúlila, že ani ju nevypočula. Vyšla na dvor, zavolala Egora, oplula mu pred nohy a odišla. Ani Táni slovo nenechala povedať:
Niet čo ho chrániť! Nie je dieťa. Aký je to človek, že mamu chce do ústavu dať? rozplakala sa Sima.
Táňa v starom župane a galošoch vybehla cez dvor do Egorovho domu.
Egor! Egor, kde si?! stála vo dverách, rozstrapatená, nahnevaná, krásna ako jar samotná. Neuvedom si myslíš, že teta Klára pôjde preč! Ani nehovor! Sme tu dve, zvládneme to! Ešte posteľ pridám, koniec! A ja som…
Táňa stíchla, keď videla, ako sa Klára s Egorom smejú.
No, už si sa rozvášnila! utrela si slzy Klára. On ma nikam posielať nechcel! Ja som chcela. Sime som povedala, lebo som nechcela byť na ťarchu.
Zostávam doma, Táňa. Kde by som šiel od mamy?
A čo je to za kufor? zamračila sa Táňa, keď uvidela zabalené tašky.
Musím do práce vybaviť posledné veci, zobrať si veci, odhlásiť sa. Neviem, koľko to potrvá, deti so sebou.
A vtedy Táňa ukázala, aká je:
Postavila sa Egorovi, hľadela mu priamo do očí:
Deti tu nechaj! Ja na ne dohliadnem. A budem na teba čakať. Jasné?
Jasné… Egor sa na ňu díval, akoby ju prvý raz v živote videl. Ako som ťa mohol prehliadnuť?
Kúp si okuliare tam v meste! vzala na ruky dievčatko, ktoré ju objalo. Poď, ideme k babke Sime na koláče! Máš rád? Super.
O pár rokov Egor vyvedie na verandu najprv Kláru a potom aj svokru.
Poďme, mamky, pekne pomaly. Pozrite, aké kreslá som vám doniesol z mesta! Môžete sedieť aj ležať, všetko na čerstvom vzduchu. Krása, že?
Opatrne usadí Kláru do kresla, potom načúva:
Zase sa drobci zobudili. Tanina ešte nedošla, idem pozrieť, čo vystrájajú.
Kedy príde Tánička?
Má dnes poslednú skúšku. Hovorila, že bude medzi prvými, takže čoskoro bude doma.
Auto zabrzdí pred bránou, deti, čo na čerešni trhajú bobule pre babku Simu, sa rozbehnú:
Mama! Mama prišla!
Táňa, už úplne iná žena, objíme svoje šantenie a žmurkne na muža:
Päť!
Ani som nepochyboval! prikývne Egor a vojde do domu.
Dvojičky povahou po mame, ale netrpezlivé ako po otcovi.
Oni sú tí ozajstní fintili.
