Denník:
Dnes som kráčal po nástupišti a vychutnával si jarné slnko. Bol som sedem rokov v zahraničí, robil som v lesoch, ale teraz som sa konečne vrátil domov so slušnou sumou peňazí a darčekmi pre mamu a sestru.
“Chlapče, kam ideš? Môžem ťa viezť!” Zahľadel som sa na známy hlas za sebou.
“Dedo Janko! Nespoznávaš ma?” usmial som sa.
Starec si zakryl čelo a pozrel sa na mňa prižmúrenými očami.
“To som ja, Juraj! Tak som sa zmenil?”
“Jurko! To je prekvapenie! Už sme stratili nádej, že ťa uvidíme! Aspoň by si dal vedieť.”
“Bola to taká diera, že pošta tam skoro nechodila. Ako sú naši? Mama, Zuzka, všetko v poriadku? Moja neteř už chodí do školy?” spýtal som sa.
Starec sklopil oči a ťažko si vydýchol:
“Takže ty nevieš… Je to zlé, Jurko. Veľmi zlé. Mama ti zomrela pred takmer troma rokmi. Zuzka sa dala na zlú cestu a potom úplne opustila Majku a zmizla.”
“A Majka? Kde je?” zmenil som sa v tvári.
“Zuzka ju nechala v zime zamknutú v dome a utiekla. Po troch dňoch moja žena počula krik a našla ju plakať pri okne. Vzali sme Majku. Najprv do nemocnice, potom do detského domova.”
Cestou sme mlčali. Dedo Janko ma nechal so svojimi myšlienkami. O polhodku sme zastavili pred opusteným dvorom. Pozeral som sa na zarastenú záhradu a nepoznával som rodný dom. Slzy mi vstúpili do očí.
“Nezúfaj, Juro. Si mladý, silný, dáš to dokopy. Poď k nám, odpočinieš si a poobedváme,” ponúkol starec.
“Ďakujem, pôjdem domov. Večer zajdem.”
Celý deň som upratoval dvor a večer prišli hostia: dedo Janko s babkou Evou.
“Juríčko! Aký si už dospelý! Pravý švihák!” babka ma objala. “Priniesli sme večeru. Po jediach ti pomôžeme upratať. Aké šťastie, že si doma!”
“Viete niečo o Zuzke? Bola vždy taká slušná…” spýtal som sa pri jedle.
“Nič. Nezvládla to. Najprv prišla o manžela, potom o matku… Bolo toho na ňu priveľa. Čo budeš robiť s Majkou? Môžeš si ju zobrať, si jej strýko,” povedala babka Eva.
“Neviem. Najprv upratám, potom ju navštívim. Nepozná ma.”
O týždeň som sa vydal do mesta. Cestou
