Ján kráčal po nástupišti a tešil sa z jemného jarného slnka. Mladý muž sedem rokov pracoval v zahraničí, kde rubal drevo. Teraz, keď si zarobil peknú sumu peňazí a kúpil darčeky pre matku a sestru, sa ponáhľal domov.
“Chlapče, kam ideš? Môžem ťa vzjsť!” počul za sebou známy hlas.
“Dedo Jozef! Nezoznal si ma?” zaradoval sa chlap.
Starec si pritlačil dlaň k čelu a prižmúril oči, aby neznámeho lepšie videl.
“To som ja, Ján! Či som sa tak zmenil?”
“Janko! To je teda stretnutie! Už sme ani nedúfali, že ťa uvidíme! Aspoň by si dal o sebe vedieť.”
“Pracoval som v takej dieri, že pošta tam skoro nechodila. Ako sú naši? Mama, Zuzka, všetci v poriadku?”
“Môj bratranec už asi chodí do školy, čo?” usmial sa chlap.
Starec sklopil oči a ťažko si vzdychol:
“Takže ty nič nevieš… Zlé veci, Janko. Veľmi zlé. Už takmer tri roky, čo tvoja mama zomrela. Zuzka sa začala tulákať, a potom úplne opustila Natálku a zmizla.”
“A Natálka? Kde je?” zmenil sa mu v tvári.
“Zuzka ju minulú zimu nechala samú, my sme to hneď nevedeli. Zamkla dcéru v dome a utiekla. O tri dni počula moja stará hluk, išla sa pozrieť, a tam tá chudera stojí pri okne, uplakaná, a prosí o pomoc.”
“Vzali sme Natálku. Najprv do nemocnice, potom do detského domova.”
Celú cestu išli v tichosti. Jozef nechal chlapa s jeho myšlienkami, nechcel mu narúšať pokoj. Po pol hodine sa kone s vozom zastavili pred opusteným dvorom. Ján hľadel na zarastenú záhradu a nepoznával rodný dom. V očiach mu stáli slzy.
“Nezúfaj, Jano. Si mladý, plný síl, rýchlo si tu dáš veci do poriadku. Vieš čo, poď k nám. Oddýchni si po ceste, poobedváme spolu. Moja stará bude rada,” navrhol starec.
“Ďakujem, pôjdem domov. Večer za vami prídem.”
Celý deň Ján upratoval dvor a večer mu prišli hostia: dedo Jozef s manželkou – babkou Annou.
“Janko! Aký si vyzretý! Pravý fešák!” stará žena sa vrhla na suseda do náručia. “Priniesli sme večeru. Teraz sa najeme a potom ti pomôžeme upratať dom. Aké je dobré, že si sa vrátil!”
“Viete niečo o Zuzke? Ako to? Vždy bola slušné dievča…” spýtal sa chlap pri večeri.
“Nie. Nič nevieme. Nebohá to nezvládla. Najprv stratila manžela, potom matku… Bolo toho na jej krehké plecia priveľa. Čo budeš robiť s Natálkou? Možno si ju zoberieš? Si predsa strýko,” pýtala sa babka Anna.
“Neviem. Najprv si dám dom do poriadku, potom sa vypravím za sesternicou. Uvidíme, veď ma vôbec nepozná.”
Po týždni sa muž rozhodol, že predsa len vyrazí do mesta, aby videl Natálku. Po ceste Ján zastavil v hračkárstve. Milá tmavovláska privítala zákazníka vreKeď sa po chvíli vratili s Annou domov, všetci triaja vedeli, že ich čaká šťastná budúcnosť spolu.
