Falošná krása
To azda nie je možné! Vy ste sa vážne rozišli? Neverím! Zuzka na Mira hľadela s takým prekvapením, až sa ten začal cítiť nesvoj. Oči mala pootvorené tak, že jej tvár pôsobila takmer komicky, obočie jej zaletelo vysoko k čelu a pery nechcene zostali pootvorené správa sa jej zdala priam nepredstaviteľná. Veď ty si Natáliu na rukách nosil! Všetkým som vás dávala za príklad… A sama som snívala o vzťahu ako máte vy!
Veru, Zuzi, ale stalo sa Miro zamračene pozrel z okna. Za sklom sa už týždne preháňala mrzutá jeseň: dažďové kvapky stekali po okne v rýchlych prúdoch, trieštili sa na drobné perlami vykladané kaluže. Ten obraz výborne vystihoval jeho duševné rozpoloženie. Miro sa cítil vyčerpaný. Smútok za päťročným vzťahom mu zabíjal všetky farby sveta. V hrudi drhla prázdnota, kde predtým horel oheň spoločných snov, milých pohľadov a objatí. Zovrel päste tak silno, až mu zbledli hánky. Keď prehovoril, hlas sa mu zachvel: Je koniec, chápeš? Konec
Ale prečo? Zuzka neprestávala naliehať, naklonila sa bližšie a uprela naň pohľad. Veď na Natáliu si pol roka čakal, kým si bol služobne v Prahe! Ani slovíčkom neprezradila, že má iného!
A to vieš ako? Veď žiješ úplne inde než ona, zasmial sa Miro smutne a s úškrnom dodal: Ale ženská solidarita je hádam nekonečná…
Pravdaže, bývam dobrých dvesto kilometrov od vašej dediny, ale zabúdaš, že mám pár kamarátok aj v Bratislave, Zuzka sa neurazila, len sa pohodlne oprela v kresle, prekrížila ruky na hrudi a usmiala sa s náznakom šibalstva, v očiach však mala starosť o priateľa. Viem, že Natália začala makať na sebe. Vraj zmenila účes, chodila cvičiť do fitness centra a úplne zmenila šatník. A hádaj kedy? Práve počas tvojho pobytu v cudzine. Snažila sa, Miro.
A práve preto sme sa rozišli! takmer vybehol do predsiene, kde si v kabáte nechal mobil. Pohyby mal trhané a nervózne, akoby naháňal vlastné myšlienky. Vyklepal telefón z vrecka a rýchlo sa vrátil k Zuzke. Jedna fotografia to pokračoval v mysli – všetko vysvetlí. Veď si pamätáš, aká bola Natália pred mojím odchodom?
No jasné, pamätám, pretiahla Zuzka, jej hlas sa však zachvel, ako by si volala obraz priateľky v mysli. Milé dievča. Rovné tmavé vlasy do pása, veľké zelené oči, jemný nosík… Celú postavu mala peknú, len horných deväťdesiat zaostávalo, ale teba to vraj neškrelo?
Presne, mne vyhovovala do bodky! Mirův hlas preskočil k výkriku, rýchlo zoslabol do chrapľavého šepotu. Stisol mobil v dlani, pohľad mu stvrdol. Bola môj ideál. Miloval som ju takú, aká bola. Ale ledva som odišiel, jej kamoška Martinka jej začala dookola hustiť, že ak niečo nezmení, že ju určite opustím. A ona uverila! Uverila jej! Začala sa meniť nie z vlastného presvedčenia, ale lebo jej to niekto navŕtal do hlavy.
A je to až také zlé? zapochybovala Zuzka, v bruchu cítila stúpajúci nepokoj. Pristihla sa, že drví opierku kresla, obočie jej zvrašťujú obavy. Snažila sa predstaviť, čo sa mohlo stať, ale ešte nemala predstavu o rozsahu premien.
Pozri sama! Miro jej prudko podstrčil mobil, displej jej zasvietil priamo pred tvárou. Natália na ňom už bola iná úplne iná, než si Zuzka pamätala.
Husté vlasy, jej pýcha, zostrihané na krátko! Farba? Biela ako snežienky, až neprimerane krikľavá. Účes síce zvýraznil krk a uši, no nežný vzhľad nahradila strohými črtami a cudzou tvrdosťou. Pery na prvý pohľad sa jej ich dotkla šikovná ruka odborníka, lenže zjavne to prehnal. Boli nenormálne napuchnuté, na jej tvári pôsobili ako niečí žart, pokazili celú rovnováhu čŕt.
Schudla aspoň desať kíl, ale výsledok bol desivý namiesto štíhlosti vychudnutosť: kľúčne kosti jej trčali, chrbtica svietila pod blúzkou, ramená tenké, krehké. Koža bledá, temer priehľadná, pod očami fialové tiene či nespala štyri noci alebo bola šialene unavená? Ale najhoršie pre Mira bolo to, že si nechala zväčšiť prsia! A to vedela, ako neznáša podobné zákroky, vždy tvrdil, že krása je v prirodzenosti. Vidíš tú zmenu?
A ona ťa takto stretla priamo na letisku? Zuzkin hlas bol už len šepteľ.
Prišla na letisko a chvíľu som premýšľal, či okolo nej nemám len prejsť, Mirovi sa chvel hlas, otočil sa k stene a v zlosti udrel päsťou, hneď potom si ju bolestivo pošúchal. Ako zo seba mohla za šesť mesiacov spraviť cudzieho človeka? Nikdy jej nenapadlo, že ju mám rád práve takú, aká bola? Stále sa nevedel ukľudniť, chodil v izbe hore-dolu, rukami mával okolo seba, občas sa zastavil, občas rozbúrene chodil ako lev v klietke.
Zuzka mala pocit, že Mira chápe lepšie než ktokoľvek. Práve jej sa v posledných rokoch často vyplakal na pleci, keď sa mu nadriadený vo veľkej bratislavskej firme posmieval a vyslal ho na tú nezmyselnú cestu do Prahy na celé polroka. Nechcel Natáliu nechať doma samú, bál sa o ňu, ale nemohol ju vziať so sebou bola na magistri, čakala ju státnica a jeho práca si žiadala každodennú prítomnosť v kancelárii. Celý čas s ňou volal, denne písal, podporoval ju, spomínal, ako mu chýba. A teraz, keď sa konečne vrátil bola pred ním iná žena.
Možno chcela ťa potešiť, Zuzka opatrne vstala a priblížila sa k nemu. Niekto jej jednoducho nahovoril, že toto zapôsobí…
Miro sa smutne pousmial a pokrútil hlavou:
Tým nikoho nepotešíš Stratila samu seba. Miloval som ju pravú. Teraz? Teraz vedľa mňa stojí cudzia.
Najviac Mira trápilo, že Natália dlho odmietala videohovor. Keď navrhol, aby sa aspoň cez obrazovku videli, zakaždým odmietla, vraj chystá prekvapenie, ktoré ho ohromí. Slová zneli milo, ale málokedy im veril. Možno si už dávno našla niekoho iného a len nechcela zatvárať starý vzťah cez telefón? Táto myšlienka ho nenechávala na pokoji, zožierala ho a brala mu silu sústrediť sa.
Nakoniec neodolal a požiadal dobrého kamaráta z Petržalky, ktorý býval len ulicu od Natálie, aby sa nenápadne pýtal na kamarátov, obzrel sa, zistil, čo sa naozaj deje. Kamarát sľúbil.
O dva dni mu volal späť:
Pripravuje ti prekvapenie, hlas mal obozretný, slová vážil. Ale popravde, neviem, či sa ti bude páčiť. Budeš prekvapený a poriadne. Je úplne verná, nerandí, na teba stále čaká.
Táto správa Mira upokojila. S úľavou si prešiel rukou po vlasoch a pobavene sa usmial. Možno nič nie je také zlé, ako mu to pripadá. Hlavné je, že ho Natália neklame, nie je s nikým iným. Myšlienka, že sa dočkal a jeho dievča mu zostáva verná, ho hriala a zároveň trápila.
S odstupom Miro dnes vie, aká veľká chyba bolo odmietnuť fotku, ktorú mu kamarát ponúkal. Chcel mu ukázať, čo jeho dievča pripravuje. Miro vtedy len mávol rukou: Nechcem, chcem sa prekvapiť. Keby dnes videl, možno by to šlo ešte zvrátiť, dokonca by sa mohol okamžite vrátiť a všetko urovnať. Ale už bolo neskoro
V deň návratu bol nervózny ako nikdy. V lietadle každú chvíľu pozeral na hodinky, v taxíku gniavil rukáv vetrovky. Dlane spotené, srdce mu bilo ako zvon. Predstavoval si ten okamih: vyjde z príletovej haly, ona tam stojí, máva naňho, uteká k nemu a pevne ho objíme. Potom spolu pôjdu domov, spravia si bylinkový čaj, sadnú do obývačky a rozprávajú si zážitky za celé tie dlhé mesiace odlúčenia.
Ale skutočnosť všetko rozbila na márne kúsky. Za pasom letiska stála už nie Natália, ale jej cudzie dvojča. Zastavil, pochybnosti mu udreli do pamäti, oči zaplavila panika a vnútro ochladlo.
Miro! Ako si mi chýbal! Natália rozprestrela ruky a ponúkla mu objatie, no on ustúpil. Jej úsmev sa zachvel, v očiach sa jej zjavila otázka aj bolesť, ruky jej klesli do priestoru. Zmĺkla, čakajúc vysvetlenie.
Nečakal si až taký šok, však? snažila sa žartom prehodiť, ale v glase mala len nádej zmiešanú so strachom. Nervózne si uhladila pramienok vlasov.
Hľadám svoju priateľku, ale neviem, kam sa podela… vyslovil napokon Miro ledabolo, emócie mal na hrane. V hlave mu hučali výčitky, ale nechcel z toho spraviť divadlo: ľudia okolo, hluk haly. Si chorá? Alebo… už naozaj nevieš, aká si bola krásna bez všetkých týchto zmien?
Chcel si povedať, že som bola tučná, že? urazene načupla pery. Hlas ju zradil, oči sa jej zaleskli slzami, ale ešte sa ich pokúsila skrotiť. Zlomene sa pozrela na kamarátky, čo stáli kúsok vedľa a šepkali si, nad jej nešťastím sa len chichotali.
Nemusíš ma šetriť. Sama viem, že som sa dlho zanedbávala pokračovala, hlas jej znova zadrhával, teraz aspoň nemusíš byť hanblivý, keď ideš vedľa mňa po ulici! Nie som krajšia, než predtým?
A kto povedal, že s tebou teraz vôbec chcem chodiť po ulici? Mirův hlas spoločnel, bol tvrdý a neprívetivý. Zo sympatickej ženy si sa premenila na niečo úplne iné. Miloval som ťa prirodzenú, teraz ťa ani nepoznávam… Aspoň by si sa ma mohla opýtať. Vždy sme všetko riešili spolu. Prečo nie teraz?
Miro, veď ju by mohli dať rovno na titulku Slovenky! vstúpila do rozhovoru Martinka, jedna z kamarátok vzadu. Priam vystúpila vpredu, schmatla Natáliu okolo ramien, akoby ukazovala trofej. Koľko chalanov sa s ňou po posledných zmenách zoznamovalo? Napočítať by si ich nezvládol! Mala by si byť rád, keďže to robila pre teba!
Miro sa k nej prudko otočil a tvár mu narazila zloba.
Pre seba to robila, pre vlastné ego, nie pre mňa! obrátil sa na Natáliu, v očiach mal žiaľ aj hnev. Nenechajte ma byť vinníkom tejto katastrofy!
Priblížil sa k Natálii, znižujúc hlas, v ktorom sa ozývala úzkosť, až sa Zuzke zovrelo srdce.
Veď vieš, čo si o tom myslím. Vždy som si na prirodzenosti cenil najviac. To, čo si na sebe vykonala… s tým už nemám nič spoločné. Bola si krásna taká, aká si bola. Teraz… je mi to cudzie.
Na chvíľu zmĺkol, potom pokračoval pokojnejšie, ale odhodlane:
Pol roka som sníval o návrate, chcel som ti dať zásnubný prsteň, aby sme boli spolu, založili rodinu… Ale keď som ťa uvidel… Prepáč, no so silikónovou bábikou žiť odmietam.
Natálii opadla farba z tváre. Slzy jej tiekli po lícach, snažila sa niečo povedať, no hlas sa jej stratil. Ruky pokrútila do pästí, napokon však bezradne spustila pozdĺž tela. Urobila krok dopredu akoby chcela Mira zastaviť a objasniť, že všetko sa dá napraviť.
Miro, prosím… Ja som len chcela, aby si bol na mňa hrdý! vykoktala napokon zachrípnutým hlasom. Nenapadlo mi, že zničím niečo také krásne…
Ale Miro sa už otočil a rýchlym krokom odchádzal z letiskovej haly preč, bez toho, aby sa ešte obzrel. Hneval sa, v hrudi mal žal a sklamanie z toho, že všetko skončilo inak, než si vysníval.
Zatiaľ čo Natália nariekala, kamarátky ju držali za ramená:
Keby si aspoň chvíľu počkala, chlácholila ju Martinka a snažila sa o optimizmus. On príde s prosíkom, uvidíš! S takou kráskou, aká si teraz, o teba bude bojovať hocktorý, nech necháva minulosť minulosťou.
Slová jej však preleteli popri ušiach bez účinku, oči mala stále navlhčené a hľadela za Mirou.
Pritom som sa naozaj chcel ženiť, uzavrel rozprávanie Miro po dlhej chvíli ticha. Ruky zaboril do tváre, plecia mu ticho triasli, akoby bojoval so samým sebou. Sníval som, ako jej poviem o mojej láske, ako sa rozosmejeme, objímeme, začneme nový život… Ale keď som ju uvidel… všetko sa vo mne zlomilo. Už to nebola ona.
Miro mlčal, vzdychol si a uprel zrak do diaľky:
Prečo sú dievčatá večne nespokojné so sebou? Každý deň som jej vravel, že ju milujem takú, aká je s jej smiechom, s jej zlozvykmi, s tým všetkým, čo ju robilo jedinečnou. A ona to všetko zahodila, akoby samu seba vymazala.
Vieš, čo ma zraňuje najviac? zabočil Miro rozhovor, z očí mu vykĺzli slzy, no hneď ich zotrel, opäť stisol päste. Že za tým všetkým bola jej kamarátka. Všetko naviedla len preto, aby nás rozbila. Teraz si tým istý.
Ako to vieš? Zuzka sa opäť naklonila, súcit jej zvieral srdce, Mira nikdy nevidela takto zlomeného.
Sama mi to povedala prehodila otrepane, že je omnoho lepšia, že ona je prirodzene krásna a vraj načo mi je niekto, kto sa upravuje ako bábika. Najradšej by som ju bol vyhodil z dvora… buchol dlaňou do opierky a prešiel si roztrasenou rukou po vlasoch.
Miro si zovrel zuby, prudko vydýchol a zapadol do kresla, oči uprené do prázdna.
Najhnusnejšie je, znížil hlas, že si myslela, že na ňu hneď zabudnem. No taký nie som. Miloval som Natáliu a najviac ma bolí, že dovolila iným, aby ju zmenili.
Zuzka mu mlčky stisla ruku. S jej dotykom priplávala úľava, veľa však nevydržala. Videla, ako sa mu trasú prsty, ako bojuje s plačom. Snažil sa byť silný, no občas sa mu trasli ramená, dych mal prerývaný.
Vieš, zašepkal, pohľadom zabudnutý v diaľke, na jeseň sme sa prechádzali v parku. Lístie lietalo, ona sa smiala, kapucňa jej stále schádzala dole, ja som jej ju upravoval… Povedala: Chcem, aby sme boli vždy spolu. Ja na to: Budeme, zlatko, budeme. A veril som v to.
Na chvíľu stíchol, bojujúc s prívalom sĺz. Zuzka mala slzy na krajíčku tiež, cítila jeho bolesť až v hĺbke svojho vnútra.
A teraz čo? pokračoval. Teraz sa na seba v zrkadle usmieva, lebo je krásna podľa sveta, no ja ju nespoznávam. Cudzia osoba. Ako je možné, že sa za pár mesiacov narobí toľko zla? A prečo sme sa nikdy nerozprávali otvorene o tom, čo chceme?
Nakoniec mu slzy stiekli po lícach. Neskrýval ich, len ticho sedel, zhrbený ako malé dieťa, čo nepochopilo, prečo sa mu všetko zrútilo. Zuzka ho objala, zovrela a stisla k sebe.
Miro, nie je to tvoja vina. Miloval si ju, vážil si si ju, vždy si bol s ňou, povzbudzoval ju… Nie je to tvoja chyba, ticho povedala Zuzka. To je len dôsledok niekoho závisti či nerozumu. Ty sa nesmieš obviňovať.
Miro k nej zdvihol oči červené, plné bolesti a bezradnosti.
Ale čo ak som urobil chybu? šeptom sa spýtal. Možno som ju nemal hneď odtlačiť, mal som sa pokúsiť pochopiť. Možno sa len bála, že ju prestanem ľúbiť? Možno mi len chcela spraviť radosť?
Vidno na ňom vnútorný boj medzi krivdou a láskou, nádejou a sklamaním. Stále veril, že pocit, čo kedysi mal, ešte môže ožiť ak niekde v tom novom tele ešte býva jeho Natália. Tá, čo v zime navarila horúcu čokoládu a usmievala sa aj na jeho hlúpe vtipy.
Zuzka mu silno stisla ruku a pozrela mu priamo do očí:
Máš právo na svoje city, povedala rozhodne. Nikto ťa nemôže nútiť milovať niečo, čo necítiš. Ale ak chceš, aby ste si všetko vydiskutovali, porozprávaj sa s ňou možno si navzájom vysvetlíte, čo ste cítili. Kvôli tomu, čo medzi vami bolo. Kvôli láske, ktorá možno ešte v tvojom srdci je. Povedz jej to. Úprimne.
Miro sa nadýchol, utrel si slzy rukávom a uprel pohľad von z okna. Práve prestalo pršať, zpod mrakov vykuklo zapadajúce slnko a oblialo okolie jemnými ružovými a zlatistými lúčmi. V tom svetle, v ktorom kedysi sníval o štastí a svadbe, hľadal teraz nový začiatok.
Možno máš pravdu, zamrmlal. Ale teraz potrebujem čas. Aby som si všetko premyslel, našiel v sebe čo cítim a či to vôbec viem ešte napraviť…
