Nervy si mi vybrali! výčučne zakričala Ľubica. Teraz ešte máš podpísať papiere?
To je dôvod, prečo som s tebou rozviedol! odvetil Milan. Nikdy si ma nepochopila! Moje nervy sú na konci. Obávať sa budúcnosti detí!
A s nimi bude všetko výborne! odpovedala Ľubica. K tomu sa k nám pridá moja mama!
Krytie, zamumlal Milan.
Opäť! vykríkla Ľubica. Jazdím na služobnú cestu! Idem pracovať! Rozumieš tomu?
Rozumiem! prikývnutím potvrdil Milan. A navyše viem, že tam nájdeš nejakého cudzieho, vydáš sa za neho a zostaneš tam naveky!
A ja tu nevyberám milióny, aby som po zahraničí blúdim a deti videl!
Nie, nikde sa neplánujem usadiť! nervózne spomenula Ľubica.
Nepochybujem! Nepočúvam ani slovo, ktoré hovoríš! zvýšil hlas Milan. Berieš so sebou aj mamu! A iných už nemáš! To znamená, že hneď vyviazneš celú rodinu!
A neklam mi, že keby sa naskytla možnosť zostať, tak by si neostal! Ja neplánujem stratiť deti kvôli tvojmu osobnému životu!
Milan, na rozdiel od teba, deti po rozvode zostali so mnou! A ak si nepamätáš, máme ich trojicu!
Ženy s tromi deťmi práve teraz neľahko lúžia! povedala Ľubica. Ja idem výhradne na služobnú cestu!
Ale nesmiem zabúdať na deti! Kým budem pracovať, moja mama s deťmi bude blúdiť po zábavných parkoch, po plážach a ďalších radostiach!
Taj istý úspech môže tvoja mama robiť aj tu! A ty môžeš ísť, kam len chceš! nasilene sa usmial Milan.
Milan, nebuď horší, než si! povedala Ľubica. Deti sú vo voľne, ja mám prácu v zahraničí. A práve teraz je sezóna! Daj im dobrý oddych a čas!
Odpočinok im ešte nepatrí, ale čas si môžu užiť aj doma! vyhlásil Milan. Kvôli tvojim zahraničným románom nebudem strácať právo podieľať sa na výchove detí!
Medzi inými, polovicu svojho platu dávam na ich výživu! Takže mám úplné právo!
Milan, ak ide o peniaze začala Ľubica.
Nie! zakričal Milan. Peniaze tu nie sú! Nechcem stratiť svoje deti!
Takže kladieš otázku takto? napäto sa spýtala Ľubica.
Presne tak! A žiadnym iným spôsobom! potvrdil Milan. Povolenie na odvoz detí do zahraničia nedám!
Dobre, že som to vopred spomenula, vzdychla Ľubica. Vedela som, že to nebude hladko. A presviedčať ťa zbytočne?
Úplne zbytočné! prikýval spokojne Milan.
Jedna otázka, máš práve nejaký vzťah? spýtala sa Ľubica.
A čo tým máš na mysli? zmätene sa spýtal Milan.
Ako bývalá manželka, požiadam ťa o odpoveď!
Žiadny vzťah nemám, odvetil Milan. Keď v peňaženke leží len polovica platu, neprijde sa k tvoreniu vzťahov
Otázku platu vyriešime, nadhodila Ľubica. A dokonca vylepšíme tvoju finančnú situáciu!
Čo tým myslíš? opatrne sa spýtal Milan.
Nič! Máme pred sebou súd! Podáš žalobu na určenie miesta pobytu detí počas môjho zahraničného výjazdu!
Z toho budeš chránený pred odvodom alimentov, a navyše dostaneš polovicu mojej mzdy!
A deti tak, ako si túžiš, zostanú na Slovensku! A s tebou!
Si v rozumnom stave? zmätene sa spýtal Milan.
Inak podám žalobu na odobrenie rodičovských práv! To, že platíš alimenty, nie je dôvod, ale to, že sa nezúčastňuješ na výchove, už stačí! Po rozvode, pred tromi rokmi, si ich nikdy nevidel!
Milan stál ako socha, ponorený do vody.
Máš však možnosť podpísať dokumenty na odchod detí do zahraničia, usmiala sa Ľubica tak milo, že Milanovi zamrvial srdce.
Deti zostanú so mnou, spýtal sa Milan chladno, akoby bol strojom.
Výborne! Do odchodu mám tri mesiace. Stihneme vyriešiť všetko. A áno, môžem ti poslať moju mamu ako pomoc a podporu!
***
Všetci videli, že Milan a Ľubica spolu nevyjdú. Boli príliš odlišní, ich vzťah bol komplikovaný. Ich slová boli hlasité, sľuby prázdne, plány veľkolepé.
Zrejme ich ešte nepokročil mladistvý maximalizmus.
Keď sa kedysi svadili, mnohí známi predikovali ich rozchod a dokonca stavali stávky, kedy sa rozvedú.
A hovorili na to otvorene:
Ako spolu žijete?
Samotní manželia si však porozumeli. Občas sa pohádali, ale vždy sa usmiatli. Niekedy Ľubica ustúpila, inokedy Milan ustúpil.
Rodičia dúfali, že sa nakoniec zmieria. Každý ich hádka ich veľmi rozrušila, nevedeli, prečo mladí nečakajú.
Rodičia Ľubice darovali byt. Museli ho zariadiť, upraviť a doplniť, čo bolo náročné, pretože po vášnivých zmiereniach opravy napredovali len veľmi pomaly.
Žiť v rúchovej stavbe bolo zábavné, no nepraktické. Farby sa škrípali, no nohy sa nezdržali…
Keď sa Ľubica otehotnela, opravy sa zmenili na rýchle tempo. Milan, na rozdiel od nej, bol robotníkom. Dokončil opravu za dva týždne pred narodením dcéry.
Ľubica, hoci mala dizajnérske očakávania, musela prijať, čo bolo hotové. Cement, betón, piliny a drobné štrciny si dokázal zmetkovať iba Milan, no zametať podlahu mu bolo cudzie.
Čiastočne umývať oblečenie od stavebných škvŕn nebol problém, ale naložiť práčku a rozvešať prádlo to mu preč bolo.
Varil, no neznášal túto činnosť. Tak sa blížili k prahu rozvodu. Bolo to smiešne, no na tejto hranici balancovali jedenásť rokov. Nakoniec sa ich manželstvo rozpadlo a narodili sa ďalší dvojenci, čo nikomu nedávalo zmysel.
Rozvod bol ešte hroznejší.
Milan zbalil svoje veci, popriaľoval všetkým šťastie a odišiel z bytu na tri roky, bez akéhokoľvek ozviku. Najstaršia dcéra mala jedenásť, stredný syn sedem, najmladšia dcéra tri a on ich všetkých zabudol v jedinom okamihu.
Iba alimenty pripomínali, že kedysi bol človek, aký sa volal Milan.
Nikto by naňho nepomyslel, keby mu neponúkla práca v zahraničí dvojmesačná misia do Paríža s nádhernými podmienkami. Poskytnú im dom, všetko vybavené a umožnia vziať so sebou všetky tri deti a ešte jedného sprievodcu.
Na papieroch bolo potrebné povolenie otca. Milan odmietol. Museli riešiť to rýchlo a trestať ho za to, aký je otec!
***
Ľubica bola v úzkosti, keď posielala deti k otcovi na dva mesiace. Keby Milan po rozvode aspoň pomáhal, nebolo by to také náročné a nebolo by potrebných súdnych bojov.
Namiesto toho bolo napätie. Pomáhalo, že staršia dcéra už mala štrnásť a pomáhala mame. Syn a mladšia dcéra už neboli dojčatá mali desať a šesť rokov a rozumejú. Staršia Oksana ich poslúchala.
Milanovi povedali, že jeho bývaštka (Elenka) zostane na pomoc, ale v skutočnosti bola poslaná ako kontrolórka a poradkyňa. Mala práva nariadiť mu, aby robil, čo sa má.
Z pohľadu vonka, Milan mal len dva mesiace, kedy mu budú rozhodovať všetky otázky a pomáhať. Deti zostali deťmi.
Keď sa po dvoch mesiacoch Ľubica vrátila do mesta, neprichádzala k deťom ani k bývalému manželovi, ale volala mamu, aby zistila, čo sa deje.
Zhodol sa o dvadsať kilogramov, povedala Elenka. Má pod očami tmavé kruhy, nervová sústava sa rozpadá. A ešte mi dlhuje tristo eur. Nemal dosť.
A ako to vyzerajú deti? spýtala sa Ľubica.
Sú šťastné! upokojila ho mama. Otec postavil dom za tri dni! Keď sa snažil vzbúriť, ja som mu ukázala zákony, čo sa stane, ak otvorí dvere neprávom.
Nemusí to byť ťažké? obávala sa Ľubica.
Pred očami sa mihol obraz hôr odpadkov, nezdravých jedál a nekonečných zábáv.
Oksana ich drží v uzde! A Denis ich núti čítať!
Tak to je v poriadku!
Ľubica nechtela robiť svoj návrat verejne. Ale pred ňou bola vyhlásená celomestská honička.
Týždeň pred plánovaným návratom Ľubica spozorovala, ako Milan rozpráša výzvu. Žiadal všetkým priateľom, známym, susedom a dokonca predavačom v obchodoch, aby ho hlásili, ak ju zasiahnu. Sľúbil odmenu desať eur aby vrátil deti matke!
Samozrejme, Ľubicu odhalili ako sklenenú fľašu po sviatkoch.
Milan, po strate práce, vtrhol do bytu, kde práve vstúpila Ľubica.
Všetko! Vezmi ich späť! vykríkol, keď otvorila dvere.
Ešte viac! povzdechla Ľubica. Ja som ešte nebola späť! Príšla som na týždeň, a potom späť! Mám kontrakt na celý rok!
Neklam! Bol som pri tebe v práci! Hovorili, že ťa nikam nepustia! A to bola len jednorazová misia! povedal Milan.
Naozaj? Šiel si k mne do práce? prekvapila sa Ľubica.
Osobne som hovoril s riaditeľom, vyhlásil Milan. Takže, vezmi deti! A ak budeš potrebovať odchod, prinesiem ho ti na zuby! Prisahám! Len ich vezmi!
Milan, niečo nerozumieš! usmiala sa Ľubica. Ideme na súd? Ideme! Určili sme miesto pobytu detí! A určili, že teraz bývajú s tebou, a ja úhradne platím alimenty!
Teraz, aby som to vrátila, musím podať ďalší žalob! No mám toľko práce, že nemám čas! Radšej budem platiť alimenty a prichádzať raz za dva týždne, ak nesúhlasíš!
Milan zbledol, potil sa, akoby čakal záchvat.
Si otcom roka! Vyskúšal si bývalú manželku pred súdom, aby si mohol vychovávať deti! Tak vychovávaj! Nie je to tak, že si za tri roky nebol pri deťoch!
Môj drahý! Prosím, vezmi ich, niekde mám sílu! Prisahám, budem prichádzať každý víkend! prosil Milan. Len ich vezmi! Vyžierali ma až po dušu!
Kŕmiť ich, piť ich, zabávať ich, obliekať ich, svlékať ich, upratovať ich, prať ich! Ja som pripravený ujsť do lesa!
Vo-vô! prikývla Ľubica. Tak som žila! Od bývalého manžela už nečakáš pomoc!
Prisahám, pomôžem! Len ma od nich oslobodi!
Milan padol na kolená a plazil sa k Ľubicovi:
Prosím!
Súd bol ako cirkus, rodina skončila pod dohľadom opatrovníctva: Nehraj s deťmi žongléra! Vyšetrenie ukázalo, že deti to brali ako dobrodružnú hru.
Na konci deti opäť mali otca. Možno nie dokonalého, no aspoň otca. Keď roky plynuli, deti už nemali žiadnu zlú spomienku na Milana. Nebol otcom roka, ale snažil sa najlepšie, ako vedel.
