Ján, naozaj sa šprýmuješ?
Ján, naozaj sa šprýmuješ? Znova ideš k svojej mame? čo navrhuješ? Vhodiť ju do zimy, bez svetla a vody? vykríčil muž, kým prehľadával batoh. Postupovala by si tak so svojimi rodičmi?
Vieš, moji rodičia by ma tak nenechali. Vedia, že mám rodinu, a neťahajú ma do takýchto rodinných hier. A tvoja mama začala Zdenka.
Nie, nečakaj. Vieš, že musím pomôcť, prerušil Ján, odvrátila sa.
Rozumiem, ale je mi ľúto. Nie preto, že chlapci čoskoro zabudnú, ako sa volá ich otec, ale preto, že sa ani nesnažíš ju naučiť, ako sa zoživiť sama.
Ona si uvarila kašu sama nechaj ju, nech si ju zje. A ty vyber, kde je tvoja rodina na dedine alebo tu.
Zdenka sa otočila a šla do spálne. O pol minúty neskôr zamklo dvere v chodbe. Ján odišiel. Zostala sama so svojimi deťmi, ktorým dnes sľúbila rodinnú prechádzku v parku.
A práve otec opäť ušiel z ich rodiny. A všetko opäť spadlo na Zdenku.
Dva roky dozadu bolo všetko inak. Zdenka si pamätá ten deň. Prišli na návštevu k jej rodičom a priniesli so sebou Oľgu, aby sa neľudila sama. Svateckí rodičia mali dobrý vzťah s ich svokrou, tak nikto nesúhlasil.
Keď pili čaj s koláčikmi pod vinicovým oponou, Oľga dostala geniálnu predstavu, ktorá zmenila Zdenkino život.
Ach, aké to tu je pekné! vyhlásila, dýchajúc plnými pľúcami. Musím sa presťahovať do súkromného domu. Práve teraz, v mojom veku. Ticho, pokoj, čerstvý vzduch
Matka Zdenky sa len usmiala. Spočiatku si myslela, že Oľga len sníva nahlas.
Keď tu niekto nie je, v dome sa nedá nič robiť. To nie je dovolenka. Vždy je niečo, čo treba opraviť a zaskladiť. A ty, Oľgo, neber sa nahnevaná, ale pre dom nie si stvorená.
Oľga sa tvárila, že sa nesťažuje, hoci bola v permanentnom vyčerpávaní, aj keď nič nerobila.
No ja neplánujem riadiť hospodárstvo a pestovať v skleníkoch. Tu máte sliepky a svine, ja budem stačiť s kvetmi a stromami.
Len sedieť v tieni a pozerať sa na krásu. A vnúčatám to bude dobre. Kúpim im nafukovací bazén, budú behať po trave, nie po dymoch a prašu.
Kvety a stromy tiež potrebujú starostlivosť. Vbyte v byte nepracuj, raz týždenne utrite prach, dvakrát týždenne umyte podlahu, vysajte a potom odpočívajte, zamyslená mama Zdenky poznamenala.
Myslíš, že hospodárstvo je pre nás len z lásky k práci? zošepkal svokor. Na papieri to vyzerá pekne, ale v skutočnosti je dom nekonečná baňa.
Dnes sa rozpadol kotol, zajtra strecha, pozeraj plot. A na všetko potrebujeme peniaze. Tak sa ťaháme.
No, nič sa nenašlo. Poradíme sa. Nie som sama, tvrdá Oľga a pohľadom zachytila Jána.
Zdenka zdvihla obočie, ale mlča. Presvedčiť svokru bolo ťažšie ako odradiť hladného kačicu, aby nejedol kapustu.
Oľga toho dňa už neodporovala svokrovi, len tajomne sa usmievala ako Mony Lisy. O šesť mesiacov neskôr už pyšne jazdila všetkými svojimi novými domovmi a predvádzala sa vôňou ruží zo susednej záhrady. Dom bol skutočne slušný, pohodlný.
Vidíte? Nepočuli ste ma. Teraz som vo vašom meste nie nožom! vyhlásila svokra s presvedčením.
Šťastie však netrvalo dlho. Najprv Oľga požiadala syna o pomoc s kozmetickým opravovaním. Ten sa ťahalo pol roka, pretože Ján jazdil len cez víkendy.
Zdenka zamrčala, ale vydržala. Verila, že oprava raz skončí a život sa vráti do starého prúdu.
Keď sa farba na plote vysušila a na stenách objavili nové tapety, ukázalo sa, že zoznam úloh sa neukončí.
Najprv svokrin dom zostal bez elektriny takmer dva dni. Nezostalo len svetlo, chýbala aj voda. Ján išiel k matke, ktorá bola v zúfalstve, s pitnou vodou a valokordom, aby ju upokojil.
Všetky problémy nastali! A horúco je Žiadny vzduch, žiadny sprch peklo! Neprežívam, len prežívam, ľutovala Oľga.
Potom svokra priviedla potulného psa, akoby na pár dní. Ukázalo sa, že pes má problémy s obličkami. V dedine nebol veterinár, tak museli šialenstvo vozit do mesta. Samozrejme, Ján.
No, čo urobiť, chlapec chorí Zároveň máme strážcu v dome, zamumlala Oľga, upokojujúc psa.
Neskôr Zdenka musela umývať interiér auta, pretože strážca v ňom šialene triasol. A to nie je všetko. Psovi bolo treba liečebné krmivo, v dedine neboli žiadne obchody so zvieratami, ani doručenie. Ján sa stal kuriérom.
Nebudem odkladať matku s chorou zvieracou, vieš, aká to je úzkostlivá. Potom ešte bude obviňovať seba, odpovedal, keď manželka začala kritizovať.
Jasné, úzkostlivá. Zvieratám je ľúto, ľuďom ešte horšie
Ján venoval matke všetky víkendy, a občas po práci riešil aj bežné dni. Niekedy zostal aj pri svokre cez noc.
Kým príjdem, všetci už spíte, ospravedlňoval sa. Tak vstávam skôr a odtiaľto choď na prácu.
Zdenka čakala, kedy sa situácia uľahčí, ale nepomohlo to. Svokrin dom sa rozpadal, čerpadlo sa upchávalo, sneh padal, tráva rástla Nechcela sama spravovať dom. Nemohla ani zavolať špecialistov.
A keby to boli podvodníci? Zlodeji? Ostríhame ich? žiadala Oľga.
Trpezlivosť Zdenky praskla, keď svokra opäť stratila prúd. Tentoraz to bolo neskoro na jeseň. Na šťastie len na chvíľu, ale stačilo na Oľginu paniku.
Zdenka, zajtra idem kúpiť mame generátor, povedal Ján bežným hlasom.
Zdenka sa zatiahla.
Z našeho vrecka? spýtala sa, prikrčivšia oči, pretože vedela, že to nie je lacná vec.
No vieš, mami je pod napätím. Takmer všetko, čo zostalo po predaji bytu, už minula, žije z jednej dôchodkovej dávky, Ján povozil ramená.
Skvelé. Teraz zabezpečujeme nielen seba, ale aj jej dom snov. Ján, nemyslíš, že má tvoja mama príliš veľa želaní?
Muž sa sklonil a pohladil rukou.
Zdenka, prestaň. V ich dome nie je nič s vlahou. Chceš, aby zmrzla?
Zdenka otriasla hlavou a opäť musela všetko prehltnúť.
Teraz sedela sama v ich spálni a premýšľala o rozvode. Vždy je on niekde na strane.
Žijeme celkom dobre, ne? No, rozvod je priliš radikálny. Musíme nájsť iné riešenie, aby sme nezhliadli z únavy, povedala Zdenka.
A tak prišla na nápad
O týždeň neskôr Zdenka vstala skôr a ticho sa obula. Chystala sa odísť, keď Ján ospalo namŕkol.
Tak skoro? spýtal sa, trnúc oči a zíval.
K rodičom, odpovedala pokojne a pozerala sa do zrkadla.
Akože? namračil sa Ján. Dnes? Sľúbil som mame šiť vetvy.
To si so mnou nehlásil. A ja mám tiež svojich rodičov, aj im treba pomoc.
Ale tvoje dvoch!
Staroba sa neodhlasuje. Teraz budeme tak: jeden voľný deň venovať tvojej mame, druhý mamej rodičom, Zdenka urobila krok do chodby a zastavila sa.
Ach, tak. Nezabudni na zoznam úloh na chladničke. Nezabudni robiť deťom domáce úlohy. A priprav im pizzu na obed, prosili.
Vyšla, cítiac ťažký pohľad manžela za sebou, ale neotočila sa. Cestou k rodičom si uvedomila, že už dlhé roky neplánuje naliehavé veci a nespěchá nikam.
Pomoc rodičom bola len symbolická. Zdenka sa vrátila na druhé poschodie a potom si oddýchla.
Čítala knihu na záhradnej hojdačke, spomínala vtipné príhody z detstva pri obede, ležala bezstarostne na posteli. Zabudla, čo to je jesť normálne, namiesto toho preháňala jedlo pod neustálym mama!.
Možno už nikdy nebude dokonalé riešenie. Možno Oľga nikdy neprevedie dom a nezačne riešiť problémy bez synovej pomoci.
Teraz má Zdenka svoj vlastný kúsok priestoru, s ktorým sa nezhodí. Je to malý, ale víťazný úder v boji za spravodlivosť a vlastnú psychiku.
