Denník, 12. mája
Ešte raz povedz, Galina Ivanovna, čo komu dlžím, a do konca života budete jesť cez trúbku.
Chutné, Zuzanko, chutné, kto by odporoval. Ale riedke. Nemá šťavu, chápeš? Veľa vody, ale žiadnu dušu. Akoby ste len potopili zemiaky do farbenej vody.
Hlas Galiny Ivanovnej, mäkký a hladký ako teplý kissel, naplnil malú kuchyňu. Odstrčila od seba tanier s nedojedeným kapustnicou, a ten gest bol výrečnejší než slová. Rozsudok bol vynesený. Zuzana, stojaca pri dreze, sa neobrátila. Len vzala špongiu a začala dôkladne trieť neviditeľnú škvrnku na sporáku. Jej plecia boli nehybné, chrbát rovný ako struna. Ani jeden sval na tvári sa nepohol, keď počula tento rozsudok, podaný ako starostlivá rada.
Marek, jej muž a syn Galiny Ivanovnej, sedel za stolom, ukrytý za svojou masívnou porcelánovou šálkou. Hlasne zakrútil ovesným koláčikom, zapil čajom a natiahol sa po ďalšom. Nepozeral ani na matku, ani na ženu. Hľadel do stredu stola, na misku s koláčikmi, ako keby to bol najdôležitejší objekt vo vesmíre. Bol vo svojej komfortnej zóne, v útulnom kokone z čaju a cukru, a tichá verbálna paľba vedľa neho sa ho netýkala. To boli ženské veci, a on do nich nezasahoval.
Hneď upratujem a prejdeme do obývačky, povedala Zuzana rovným tónom, bez otočenia hlavy. Jej hlas bol bez emócií. Ako hlas letušky oznamujúcej prílet.
Začala zbierať tanieriky. Jej pohyby boli úsporné, takmer mechanické. Ani jeden zbytočný gest, žiadny náhodný zvuk. Riady neštrngali, lyžice nezniekali. Ukladala tanier na tanier s takou opatrnosťou, ako keby vykonávala posvätný rituál. Tento tichý poriadok v jej konaní bol jej jedinou obranou pred mäkkým, jedovatým hlasom svokry.
Galina Ivanovna, spokojná s vyvolaným účinkom, vstala zo stoličky a s kárákovskou gráciou prešla do obývačky. Nezosadla na pohovku, nie. Klesla do starého, hlbokého kresla s vysokými operadlami, ktoré sa okamžite premenilo na trón. Usadila sa doňho, narovnala záhyby na šate a začala prehliadať izbu. Jej pohľad, bystrý a chápadlovitý, kĺzal po poličkách, kútoch, povrchu nábytku. Nebola to len taká prehliadka, bola to inspekcia.
Keď Zuzana a Marek vošli do izby, Galina Ivanovna zamyšlene pokyvovala hlavou, hľadiac niekam cez nich.
Ach, Marku, pozri… jej hlas bol opäť smutný a plný univerzálnej múdrosti. Elegantným gestom ukázala na veľkú fotografiu v drevenom ráme visiacu na stene. Vidíš ten roh? Prach. Nie, to ani nie je prach. To je… zanedbanosť. Keď v dome žije dobrá gazdiná, vzduch je iný. Znie čistotou. Tu je… unavený.
Marek poslušne preniesol pohľad na rám, prižmúril oči, ako keby naozaj niečo hľadal, a neurčito odfrkol, opäť si pripíjajúc čaj zo svojej šálky. Neprotestoval, nebránil. Len to prijal na vedomie. A Zuzana stála uprostred izby, držiac prázdnu podnos. Pozerala na muža, na jeho ľahostajnú tvár, potom na svokru, tróniacu v improvizovanom kráľovskom kresle, a cítila, ako jej ľadový pokoj, ktorý tak usilovne udržiavala, začína púšťať prvé, sotva viditeľné trhliny.
Veď to nie je o tom prachu, Marku. Prach je len následok.
Galina Ivanovna to povedala s hlbokým, tragickým vzdychom, akoby zdieľala nie praktické poznanie, ale posvätné tajomstvo, prístupné len vyvoleným. Narovnala si neviditeľnú záhybu na šate, upevňujúc sa v kresle ešte hlbšie. Jej postoj, jej hlas, celá jej bytosť vyžarovala istotu vlastnej pravdy. Nebola len hosťou v dome svojho syna, bola nosičkou pravdy, posledným oporným bodom správneho usporiadania sveta v tomto chaotickom, nesprávnom svete.
Ja som svojej svokre, Anežke Jozefovnej nech odpočíva v pokoji dávala každú noc teplú fľašu k nohám, aj keď nežiadala. A nie preto, že by som sa jej bála, ale pretože som ju rešpektovala. Vedela som, kde je moje miesto. Vedela som, že ona je matkou môjho muža, základ rodu. A dnes? Dnes si mladí myslia, že rodina je len spoločné bývanie dvoch ľudí. Partnerstvo, ako to nazývajú. Aké ubohé slovo.
Zuzana, ktorá postavila podnos na kuchynskú linku s nep
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
