Denník, 4. marec
Niekedy mám pocit, že sa niektoré životné situácie opakujú ako smutné, ale zároveň smiešne divadelné predstavenie. Keď dnes večer za mnou zabuchli dvere bytu pána Karola, vedela som, že som správne rozhodla.
Volám sa Jaroslava Matúšová. Päť rokov som vdova od smrti môjho Štefana sa rany pomaly zacelili, syn a dcéra majú svoje rodiny a v šesťdesiatke čoraz viac času trávim sama v mojom dvojizbovom byte v Ružinove. Samota ma zvláštne neťaží chodím plávať, na výstavy, a naučila som sa piecť makrónky, ktoré som predtým len obdivovala vo výkladoch bratislavských cukrární.
A predsa… človek je tvor spoločenský. Je pekné občas mať pri sebe niekoho, s kým si môžete podebatovať o novinkách, po hundrať na počasie alebo len mlčky spolu pozerať obľúbený slovenský seriál.
Karol Gregorčík sa zjavil v mojom živote ako hrdina z čiernobieleho filmu. Prvýkrát sme sa stretli na tanečnej zábave pre seniorov v Dome kultúry na Trnavskom mýte. Pozval ma na valčík, nešliapal po nohách to už sa len tak nevidí a celý večer ma zahrnoval komplimentmi, z ktorých mi ešte dlho horeli líca ako gymnazistke.
Mal 67 rokov, sivosť vo vlasoch mu pristala, vždy perfektne oblečený v nažehlenom košeli. Hovoril, že pri Smrečine celý život pracoval ako konštruktér, tiež je vdovec, žije s dcérou a jej rodinou.
“Jarka, ty si žena vzácna ako bojnické zlato,” povedal mi na rozlúčku raz pred vchodom. “Také sa dnes už nerodia.”
Náš vzťah napredoval pomaly a úctivo: prechádzky po nábreží, zmrzlina na Hviezdoslavovom námestí, dlhé telefonáty. Karol nikdy nezmienil svoje zdravie ani financie pre mňa podstatné znamenie slušnosti.
A dnes, po mesiaci, prišiel večer, na ktorý som potajomky dúfala. Karol ma pozval k nim domov na večeru, aby ma predstavil svojej dcére.
“Moja dcéra, Lenka, ťa chce veľmi spoznať,” povedal. “Stále o tebe rozprávam.”
Pripravovala som sa, akoby som mala ísť na stužkovú: vlasy, najlepšie šaty.
Ich byt bol priestranný staromestský trojizbák, vysoké stropy, štuková výzdoba, vôňa starých kníh a… akési napätie vo vzduchu.
Otvorila Lenka. Mala tridsať, no pôsobila staršie. Veľká, s pevným bradou a ostrým pohľadom, akoby skúmala tovar s blížiacim sa koncom záruky.
“Dobrý večer,” pozdravila stroho bez úsmevu. “Oco je v spálni, už pol hodiny si vyberá kravatu.”
Podala som jej koláč, ktorý som piekla celé dopoludnie. Zobrala ho, akoby to bol holub, a zamierila do obývačky.
Stôl sa prehýbal: kryštál, šaláty, vyprážaný syr, bravčová panenka. Karol vyšiel zo spálne rozžiarený, ihneď mi usilovne ponúkal majonézový šalát.
Večera začala slušne. Témy počasie, ceny, domáca politika. Lenka hlavne mlčala, žula mäso a pohľadom ma doslova prepichovala.
Začínala som sa cítiť zvláštne, ako predmet dražby.
Keď sme dopili čaj, Lenka zložila vidličku, poutierala si ústa obrúskom a priamo sa ma opýtala:
“Pani Matúšová, a čo váš byt?”
Zalapala som po dychu a zakuckala sa čajom. Zdalo sa mi, akoby sa ma pýtala na niečo vyslovene intímne.
“Prepáčte?” neverila som vlastným ušiam.
“Byt,” zopakovala s dôrazom. “Ste majiteľkou? Aká rozloha? Kde je? Ktoré poschodie?”
Karol sa zmenšil, upieral pohľad do šálky, akoby tam hľadal odpovede na existenciálne otázky.
“No… dvojizbový, Ružinov, piatok poschodie Prečo sa pýtate? Kvôli večeri?”
Lenka sa oprela v kresle s rukami prekríženými.
“Úplne kvôli tomu, pani Matúšová. Sme dospelí ľudia, nerobme z toho love story. Musím poznať podmienky.”
“Aké podmienky?” obrátila som sa zneistene k obom. Karol ďalej skúmal krajku na obrus.
“Podmienky bývania,” stručne uzavrela. “Chcem mať istotu, že ocino bude v pokoji, bude postarané, že popri Dome kultúry máte aj polikliniku, dobrý susedský kolektív. Ocovi treba kľud a ľahké jedlá.”
Šálka cinkla. Odrazu som sa cítila v pasci.
“Čo tým myslíte, že mi ho dávate do opatery?” rozkladala som opatrne slová. “A kto povedal, že ho beriem?”
Lenka vypleštila oči:
“Ale veď ste prišli na večeru! Ocino vás spomína dennodenne Logicky ste spolu, môžete žiť spolu!”
“Aj keby, mesiac je málo. A prečo by mal ocino bývať u mňa?”
“A kto iný?” začala počítať na prstoch. “U nás je miesto len tak-tak, mám muža a dve deti. Ocovi je tam hluk, vy ste sama v dvojizbovom. Ideálny kompromis.”
Hovorila, akoby šlo o dočasné postráženie mačky.
“Mala som za to, že vás poteším,” pokračovala, keď som mlčala. “Muž v dome, pomoc s nákupmi, drobné práce. Pre mňa úľava nerozvarím pre piatich, menej žehlenia, domáce úlohy.”
“A navyše jeho dôchodok nechcem sa ho dotýkať, zostane viac pre vás.”
Obrátila som sa na Karola:
“Karol, ty k tomu čo povieš? Tiež si myslíš, že som tu na to, aby mala Lenka voľnejšie ruky?”
Karol sa na mňa smutne pozrel, v očiach mal pokoru i beznádej.
“Jarka, neboj sa, Lenka sa len stará. U nás je rušno, u teba je pokoj, dobre”
Všetko vo mne vrelo. Myslela som, že je to láska. V skutočnosti som bola vybraná za “opatrovateľku s ubytovaním v cene”.
“Viete čo?” zdvihla som sa od stola. “Ďakujem za večeru. Šalát bol chutný.”
“Ale kam idete?” zamračila sa Lenka. “Ešte sme nedoriešili podrobnosti. Kedy môže ocino presťahovať? Má len kreslo, ktoré musí vziať.”
Pozrela som na tú ráznym duchom ženu, ktorá rozhodla o otcovej budúcnosti ako o starom gauči.
“Lenka, ja hľadám muža pre radosť, nie na riešenie vašich domácich povinností. Byt nie je filiálka zariadenia pre seniorov.”
Otočila som sa ku Karolovi:
“Karol, je mi ľúto ak dovolíš, aby s tebou takto nakladala, nie si muž podľa môjho gusta.”
“Ale Jarka…” pokúsil sa Karol niečo povedať, no Lenka ho rázne stiahla späť.
“Sekaj latinu, oco! A viete čo? Oco je zlatý a dôchodok má pekný. Neporadí sa? Nájde sa iná. Rada čaká, samé osamelé ženy tu máme!”
Rýchlo som sa v predsieni obliekla. Ruky sa mi triasli, gombíky na kabáte akoby boli zakliate. Z obývačky ešte doliehal monotoný hlas Lenky:
“… vravela som ti, mama, všetky sú také. Len peniaze a zábavu by chceli. Zodpovednosť žiadna. Oco, skúsime tetu Vieru z tretieho poschodia, tá po tebe pokukuje…”
Kráčala som k električke cez nočné Bratislavy a v duchu si hovorila: “Chvalabohu, že to vyšlo najavo teraz, pri večeri, a nie o pol roka, keď by mi už na Karolovi záležalo.”
Otázka bytu naozaj kazí vzťahy. Deti chcú žiť pre seba, otca posunú “k dobrej žene”. Je to pohodlné, praktické… a smutné.
A koľkí s tým súhlasia zo strachu zo samoty, len aby boli “nejakí svojí”?
Čo si myslíš? Urobila som správne, že som odišla? Alebo som mala Karola ľutovať a prijať ho, hoci jeho dcéra rozhodovala o všetkom zaňho?
