Kópia manželky
Si si istá, že ťa to nebude obmedzovať? spýtala sa Martina, keď stála vo dverách s kabelkou cez plece a nesmelým úsmevom, aký som u nej ešte nevidela. Viem, že je to nepríjemné. Viem to.
Martinka, prestaň, poď už dnu povedala som, uvoľnila dvere. Izba je voľná, Peter nemá námietky. Všetko je v poriadku.
Peter nemá námietky, zopakovala Martina, pričom v jej hlase bolo niečo nepochopiteľné. Nebola to irónia. Skôr akési prekvapené uznanie. Akoby samotné slovo námietky pre ňu malo váhu.
On zväčša nemá námietky, povedala som, otočila sa smerom ku kuchyni. Vyzuj sa, papuče sú vľavo.
Takto to vlastne celé začalo.
Mám päťdesiatdva rokov, moja kamarátka z vysokej Martina má päťdesiatjeden. Posledných päť rokov sme sa nestretávali pravidelne, občas sme si zavolali, sem-tam dali kávu v centre Bratislavy, a mala som pocit, že ju poznám dobre. Tak dobre, že nie je dôvod váhať jej otvoriť dvere bytu. Rozviedla sa, nájomné skončilo, vybavovanie novej zmluvy trvalo. Stačilo vydržať dva-tri týždne, nanajvýš mesiac. Pretrpieť, postaviť sa na nohy.
Bývame v Nitre nie veľkom, no ani nie malom meste, kde sú si všetky sídliská trochu podobné a v potravinách poznajú hlas štamgastov. Trojizbový byt na treťom poschodí s oknami na tichú ulicu. Manžel Peter robí v stavebnej firme, nie na očiach, ale na dobrej pozícii. Ja učím ekonómiu na strednej škole. Spolu sme dvadsaťtri rokov. Dcéra dávno žije v zahraničí. Byt je priestranný, všetko tu má svoje miesto, nič netreba meniť.
Martina prišla s jednou veľkou taškou a škatuľou. Vybalila sa potichu, nenápadne. Prvé tri dni som ju takmer nepočula skoro odišla do práce, neskoro sa vrátila, jedla skromne, hovorila ešte menej. Peter sa prvý večer len opýtal:
Na dlho?
Mesiac, odpovedala som.
Mesiac, zopakoval, s tou istou intonáciou, akú mala Martina pri dverách.
Nevšímala som si to. Väčšinou si takých vecí veľmi nevšímam. Alebo si aspoň myslím, že si nevšímam.
Prvý zvláštny pocit prišiel na druhý týždeň. Ráno som vošla do kúpeľne a našla tam fľaštičku parfému na inom mieste. Vôňa Gardenia tmavozelený flakón so strieborným vrchnáčikom, používam ho už tri roky, kupujem v parfumerii na Štefánikovej. Fľaštička nestála na polici vľavo, kde má byť, ale na okraji umývadla. Pomyslela som si, že som ju určite presunula sama. Vrátila späť. Zabudla.
Tretí týždeň som si všimla niečo ďalšie.
Raňajkovali sme všetci spolu. Pripravila som kávu podľa svojho zvyku: najprv trochu studenej vody, potom horúca, nikdy nie vriaca, inak horkne. Peter to poznal a vždy pochválil. V ten deň ale kávu robila Martina, lebo som vybavovala niečo na mobile. A Peter, keď ochutnal, povedal:
Výborné.
Odkukala som od Olgy, usmiala sa Martina. Takto to robí vždy.
Pozrela som na ňu. Martina sa usmiala. Bolo to milé, bez postranných úmyslov. Tak som sa usmiala tiež.
Napriek tomu vo mne niečo zostalo. Hlúpy dojem, nevyslovený.
Zamestnanie ma vytrhlo z toho rozmýšľania a zmysly pohltil program, skúšanie žiakov a tabulky. Domov som chodila do ticha a čistoty. Martina stíhala upratať, čo ja nikdy nezvládala. Peter si na to zvykol rýchlejšie, ako som čakala.
Varila dnes, konštatoval večer, akoby oznamoval niečo dobré. Fazuľová polievka. Výborná.
Veď aj ja ju robievam, podotkla som.
Hej, uznal. Podobná je.
Nepýtala som sa, ktorej viac chutí. Ani on neodpovedal.
Martina pracovala vtedy z domu, niečo s dokumentmi, podrobnosti som neriešila. Od rána do večera bola v hosťovskej izbe s notebookom, na poludnie vyšla uvariť niečo jednoduché, večer vždy učesaná a slušne oblečená. Ja som sa doma prezliekala do pohodlných nohavíc a starého svetra, ona však večer vyzerala lepšie, vo vlastnom dome.
Jedného večera si Peter sadol k Martine pozerať televízor. Triedila som žiacke zošity v spálni. Cez stenu bolo počuť ich rozhovory, plynulé, bez prestávok. Peter niečo rozprával, Martina sa smiala. Jej smiech sa podobal môjmu, len bol akosi mäkší. Všimla som si to a odohnala myšlienky. Smiech ako smiech.
Lenže za pár dní sa vrátil pocit. Už ako hotová vec, nie len domnienka.
Martina začala nosiť vlasy inak. Predtým mala krátky, moderný účes. Teraz si ich pestovala a uhladila dozadu jemnou vlnou, presne ako ja. Stála som pred zrkadlom v predsieni, obe sme sa v ňom zrkadlili ja bližšie, ona vzadu. Vtedy som si uvedomila tú podobnosť, akú má stará a nová fotografia nasnímaná na tom istom mieste.
Veľmi ti to pristane, povedala som.
Fakt? otočila sa Martina k zrkadlu, opravila prameň. Myslela som, že skúsim, videla som to u teba.
Zase u teba. Také ľahučké, nepostrehnuteľné napodobňovanie. Usmiala som sa a išla do kuchyne. Vo vnútri som však necítila úprimnú radosť.
V nedeľu som zavolala dcére do Prahy.
Mami, ako žijete?
V pohode. Je tu Martina, hovorila som ti, pamätáš?
Áno. Ešte stále býva u vás?
Áno, papierovačky meškajú.
Dobre. A otec?
V poriadku. S Martinou si rozumejú.
Ticho.
To je dobre alebo zle? spýtala sa dcéra.
Je to dobre, odpovedala som, no nebola som si istá.
Po rozhovore som sedela pri okne so studeným čajom a rozmýšľala, že tá veta rozumejú si má byť neutrálna. Povedala som ju však s istou opatrnosťou, ako keď človek skúša, či nie je zem pod nohami klzká.
Na piaty týždeň chcela Martina vidieť recept na jablkový koláč.
Ten tvoj z minulej nedele, s jablkami a škoricou.
Nemám ho zapísaný, robím od oka.
Vysvetlíš mi to? Skúsim nabudúce ja.
Objasnila som jej všetko podrobne. Martina si zapisovala do mobilu. O tri dni už voňal kuchyňou jej koláč a Peter ochutnával: Výborný. Sama som si nebola istá, či to hovorí kvôli chuti, alebo preto, že si nevšimol rozdiel, kto pečie.
V ten večer som vo vstavanej skrini zbadala novú bundu. Svetlosivú, s opaskom. Takmer identickú s mojou. Martina si ju musela kúpiť. Moju starú som zavesila hneď vedľa novej a dlhšie sa na nich pozerala. Dve rovnaké bundy, bok po boku.
Nepýtala som sa na to. Nie zo strachu pred odpoveďou. Skôr preto, že som netušila, ako sa vlastne opýtať, aby to neznelo smiešne.
V práci bolo obdobie náročné školu čakala kontrola, do noci som sedela nad papiermi. Peter po večeroch ostával v obývačke, spolu s Martinou. Medzi prezentáciami som počula útržky ich rozhovorov cez dvere. Keď som vošla, konverzácia plynulo pokračovala, ale cítila som sa ako tretia nie hlavná postava.
Jedného večera som to predsa len Petrouvi povedala. Keď už bola Martina vo svojej izbe.
Peťo, nepripadá ti, že ma trochu… napodobňuje?
Pozrel na mňa úprimne nechápavo.
Kto, Martina?
No. Účes, bunda, recepty, vôňa.
Veď kamarátky si zvyknú osvojovať. To je normálne.
Asi máš pravdu, pripustila som. Asi áno.
Hneď si pozeral niečo v mobile. Téma sa uzavrela bez ďalšieho.
Ležala som potom potme a premýšľala, že Peter má možno pravdu. Kamarátky sa nápodobne ovplyvňujú. Aj ja som možno niekedy niečo prevzala od Martiny, akurát si to už nepamätám. Opakovala som si to slovo: normálne. Akoby som ho potrebovala vtlačiť hlbšie do seba. No nešlo to.
Ďalšie dni som začala Martinu vnímať pozornejšie. Videla som veci, ktoré mi predtým unikali. Pri rozhovore s Petrom nakláňala hlavu mierne doprava presne tak, ako ja, keď sústredene počúvam. Martina hovorila no presne, natiahla presne ako ja. Prestala si sladiť čaj, hoci kedysi dávala dve lyžičky. Teraz pila bez cukru.
To už nebola náhoda. Bola to iná kategória.
Zavolala som Ninu, kolegyňu zo školy, s ktorou preberáme dôležité i menej významné veci.
Ninka, zažila si, že by sa ti niekto priam stal tvojím dvojníkom?
Ako to myslíš?
Preberá tvoju vizáž, gestá, zvyky…
Hovorí sa tomu tichá závisť, odpovedala pohotovo. Čítala som o tom. Niekto túži po tvojom živote, ale nemôže ho získať priamo, tak si ho berie po kúskoch.
Odmlčala som sa.
Máš teraz niekoho takého?
Neviem, odpovedala som. Asi nie.
Ale už som vedela, že áno.
Rozhovor s Martinou neprišiel z mojej iniciatívy. Raz večer, keď sme popíjali čaj v kuchyni, Martina povedala:
Olina, si veľmi pevná osobnosť. Keď ťa sledujem, vravím si: takto sa má žiť. Byt, manžel, práca. Všetko na svojom mieste.
Dvadsať rokov som to na mieste budovala, povedala som.
Viem, prikývla. Je to poznať, cítiť. Aj Peter…
Odmlčala sa.
Čo, aj Peter? spýtala som sa.
Nuž, váži si ťa. Hovoril mi, že ste spolu šťastní, že si rozumiete.
Položila som šálku.
Rozprávaš sa s ním o mne?
Občas, len tak, v debate. Chváli ťa.
To je milé, povedala som, hoci vo vnútri som cítila opak.
Nevedela som vysvetliť prečo. Manžel chváli ženu pred kamarátkou, to by malo byť normálne. Ale predsa niečo neklikalo. Vedela som to. Intuícia, nad ktorou som sa niekedy smiala, fungovala naplno len slov pre ňu chýbalo.
Nakoniec šiesteho týždňa poprosila Martina, či si môže požičať moju Gardéniu.
Moja došla a do obchodu už nestihnem. Môžem párkrát?
Jasné, súhlasila som.
Večer, keď som otvorila flakón, zistila som, že zostala ani nie tretina. Ešte pred týždňom bola viac než polka.
Zavrela som fľaštičku, schovala do skrinky a zamkla malým kľúčikom, ktorý som nepoužila roky. Pozerala som na seba do zrkadla: schovávam parfum pred kamarátkou. Aký človek to vlastne som?
Flakón som však neotvorila.
Ten večer prišiel Peter domov v dobrej nálade v poslednom období často práve vtedy, keď bola Martina doma. Priniesol zákusok. Len tak.
Doprajeme si.
Martina sa tešila presne tým spôsobom, ako by som reagovala ja ani viac, ani menej. Správne. Zo zápražia som sledovala tú scénu Martina chváli kávu presne, smiech tiež, správne prikývnutia, všetko akoby dokonale načasované. Robila všetko, čo ja, len s väčším nasadením a bez únavy. Bez dvadsiatich troch rokov v tom istom rytme.
A Peter si to všímal. Možno nevedome, ale všímal.
Vošla som do kuchyne, zjedla kúsok torty. Bola naozaj dobrá, konverzácia nevýznamná, všetko vyzeralo normálne. Vnútri som však cítila zvláštne, ťažko pomenovateľné. Akoby ste prišli domov a všetko bolo na mieste, ale pri tom len o centimeter posunuté.
Cesta na školenie vznikla nečakane. Škola potrebovala poslať niekoho na kurz do Trnavy. Štyri dni. Riaditeľ sa spýtal v piatok, súhlasila som v pondelok. Vzápätí mi napadlo: nechať Petera doma s Martinou štyri dni. Ale hneď som si povedala: Nič sa nestane, dospelí, dôverujem.
Pred odchodom sme sa rozprávali v kuchyni.
Prídem v piatok večer, hovorím. Martina pomôže s večerou, vie to.
Zvládneme, neboj sa.
Nebojím.
Pozrela som naňho pozorne. Pôsobil pokojne, normálne. Po dvadsiatich troch rokoch poznám jeho tvár detailne. A predsa bola teraz o čosi… odľahčená. Ako človek, ktorý necíti žiadnu ťarchu.
Odišla som v stredu ráno. Vo vlaku čítala metodické pokyny, pila kávu v papierovom pohári, sledovala cez okno rovinu. Kurz nudný, ale potrebný. Večer telefonát s Petrom. Krátko.
Ako sa máte?
Fajn. Najedli sme sa. Všetko dobre.
Martina je doma?
U seba v izbe.
Dobre. Dobrú noc.
Dobrú.
Nič zvláštne, nič navyše. V hoteli som ležala a napriek únave dlho nezaspala. Myslela som na dcéru, na kurz, na prasknutý hrnček, čo musím vyhodiť. Potom na Martinu na tie dve sivé bundy, na parfum.
Vo štvrtok popoludní volal riaditeľ.
Oľga, posledný deň je už len opakovanie, kľudne si príď večer, neplať ubytovanie. Dohodnem to.
Prišla som domov o pol desiatej. Vlak šiel rýchlo, taxi bez zápchy.
Vošla som si kľúčom, nevolala som možno už Peter spí.
Nespal.
V obývačke horeli dve sviečky. Na stole taniere, poháre, niečo v miskách. Voňalo to jedlom a Gardenia parfumom. Flakón som zamkla. Martina si zrejme kúpila vlastný.
Peter sedel na gauči, Martina vedľa neho v modrých šatách, také som predtým u nej nevidela, ale strih bol môj, farba tiež. Vlasy vlnka, ruky úhľadne zložené. Rozprávali sa. Keď som otvorila dvere, obaja zdvihli hlavu.
Ticho trvalo asi tri sekundy.
Prišla si skoro, povedal Peter.
Vidím, odvetila som.
Položila som tašku. Prešla k vešiaku, vyzliekla kabát. Každý pohyb vedome, pomaly, ovládala som ruky, keď som sledovala každé gesto.
Oľga, je to len večera, povedala potichu Martina. Najedli sme sa a…
Veď vidím, skonštatovala som vecne. So sviečkami.
Zase ticho.
Romantika, doložila som pokojne, až ma to samotnú prekvapilo.
Peter vstal.
Netreba z toho robiť…
Peťo, prerušila som ho ticho. Nehovor, že netreba.
Stíchol. Martina pozerala do obrusa.
Vošla som do kuchyne. Naliala si vodu, vypila, pozrela na parapet, kde stojí môj kvet pelargónia, ktorú polievam vždy v stredu. Minulú stredu som doma nebola, polievanie som vynechala. Pelargónia žila.
Martina poliala, napadlo mi.
Vrátila som sa do obývačky.
Martina, povedala som, našla si si už niečo na bývanie na zajtra?
Zodvihla ku mne oči.
Oľga, ja viem, že to vyzerá…
Našla si na zajtra niečo? zopakovala som pokojne.
Áno, povedala nakoniec. Nájdeme.
Dobre.
Zobrala som si tašku, išla do spálne. Zavrela som dvere, nezamkla. Ľahla som si v oblečení na perinu a pozerala do stropu. Niečo cinklo, odkladali riad. Potom ticho. Potom pukla dver sta hosťovskej izby.
Peter tú noc neprišiel do spálne. Počula som, ako si líha na gauč. Bolo to výrečnejšie než slová.
Skoro ráno som vstala, uvarila si kávu, vypila ju pri okne. Mesto sa pomaly prebúdza. Je piatok. Okolo prešla žena so psom, na parapete u susedov sa ozývali holuby. Obyčajné ráno.
Peťo vyšiel okolo ôsmej, zastavil sa vo dverách kuchyne.
Mali by sme sa porozprávať, povedal.
Dobre, súhlasila som.
Oľga, medzi mnou a Martinou nič nie je.
Možno.
Nie možno. Nič nie je.
Peťo, povedala som, pokojne hľadiac von. To nie je o tom, čo je a čo nie je. Je to o tom, čo som včera videla a čo vidím posledný mesiac a pol.
A čo si videla?
Obrátila som sa.
Videla som, ako sa moja známa stáva mnou. Účes, parfum, recepty, bunda, gestá. A manžel, ktorý si to všimne a páči sa mu to. Lebo je to iná ja bez únavy, bez zvyku, bez dvadsiatich troch rokov.
Mlčal.
To len konštatujem, dodala som. Nepreháňam?
Možno trochu, zamumlal.
Chcem, aby poobede, keď sa vrátim z práce, izba bola voľná.
Oľga…
A ešte niečo, obliekla som si kabát. Slepá dôverčivosť. Prosto som vám obom verila príliš.
Odišla som. Dvere sa zavreli potichu.
V škole som odučila, spravila administratívu. V čajovej pauze som s Ninou prehodila zopár viet viedla monológ, prikivovala som, hoci len napoly vnímala. Nepýtala sa, len sa pozrela tak, že otázky neboli potrebné.
Domov som prišla o pol štvrtej. Izba bola uprataná, bez stôp. Martina odišla čisto, nezostalo nič len v kúpeľni na poličke drobný plastový hrebeň. Biely. Vzala som ho dvoma prstami a vyhodila.
Peter bol doma, sedel v obývačke, čítal v mobile. Keď som prišla, zdvihol hlavu.
Je preč, povedal.
Vidím.
A čo teraz?
Povesila som kabát, prešla do kuchyne, začala sa hrať s panvicou len aby som mala robotu.
Oľga, prišiel za mnou. Sme spolu dvadsaťtri rokov. Nedá sa…
Dá sa. Potrebujem čas.
Koľko?
Neviem. Dni. Musím si to premyslieť.
Dni sa zmenili na týždeň. Žili sme spolu, ako cudzinci pod jednou strechou. Zdvorilo. Každý si varil zvlášť, spali oddelene. Peter sa pokúšal nadväzovať rozhovory, odpovedala som stručne, nie zo vzdoru, len… ešte som nebola pripravená hovoriť to nahlas. Slová som mala niekde dnu a bála som sa, že keď začnem, už ich nezastavím.
Premýšľala som veľa o začiatku, o tom, že som Martinu pozvala bez rozmýšľania, z priateľstva, z ľudskej slušnosti. O tom, kedy presne som pocítila, že je niečo zle. Tichá závisť, ako hovorila Nina. Kopírovanie osobnosti. Nenápadne, bez hrubosti, možno nie zo zlého úmyslu len od niekoho, kto nemal vlastný život, tak si bral kúsok cudzieho. Po vôni, po recepte, po geste, po bunde.
Najviac však bolel Peter.
Mohlo mu to byť jedno. Mohol si všimnúť a nahlas mi povedať. Mohol ignorovať vylepšenú kópiu. Ale všímal si, obľúbil nosil zákusky, smial sa, večeral pri sviečkach, keď som bola preč… Možno si ani neuvedomil, čo robí.
Začiatkom druhého týždňa som volala dcére.
Mami, čo je s tebou?
S ničím. Prečo?
Máš iný hlas.
Rozídeme sa asi, povedala som po prvý raz nahlas.
Dlhé ticho.
Kvôli Martine?
Nie len kvôli nej. Skôr mi to ukázala. To, čo bolo aj predtým.
Čo bolo?
Neviem ako povedať. Zvykli sme si. On aj ja. Tak, že sme sa už takmer nevideli. Ona prišla a bola mnou, ale lepšie. Peter tú zmenu ocenil.
Mami…
Netráp sa. Neplačem. Len ti hovorím.
Zostaneš sama?
Na čas určite. To je v poriadku.
Teraz to slovo zaklaplo: v poriadku. Pretože tentoraz som si ho vybrala ja.
Rozhovor s Petrom prebehol v nedeľu večer.
Myslím, že by sme sa mali rozísť.
Dlho mlčal.
Natrvalo?
Neviem. Potrebujem priestor. Potrebujem pochopiť, kto som sama za seba, bez tohto bytu, bez teba, bez všetkého.
Kvôli tým sviečkam? Oľga, to bola len večera.
To nie je kvôli sviečkam, pokojne som odpovedala. Sviečky boli len posledná kvapka. Dovtedy bolo toho veľa. Hovorila som si v poriadku, no nebolo.
Neviem, čo som spravil zle.
Nič konkrétne. Len si prestal vidieť mňa. Všimol by si si, keby ti cudzí človek stal tvojou ženou? Keby áno, všimol by si si aj mňa.
Neodpovedal.
Byt najskôr predáme alebo vyplatím tvoj podiel. Uvidíme.
Kam pôjdeš?
Prenajmem si niečo. Tu, alebo niekde inde. Uvidím.
V päťdesiatdva začať znovu, poznamenal, v hlase niečo medzi súcitom a rezignáciou.
Áno. Takých je veľa. A neskôr ešte viac.
Odišla som do kúpeľne. Odomkla skrinku, vybrala flakón Gardenie. Chvíľu som naň hľadela, potom som ho vložila do koša. Nie odhodila len položila, ako vec, ktorú už naozaj nepotrebujem.
Vrátila som sa do kuchyne, zapla rýchlovarnú kanvicu.
Nasledujúce dni som konala systematicky. Zisťovala som informácie v realitke. Volala právničke, riešila papiere. Zastavila sa u Niny rozprávala som stručne, ona len prikyvovala áno, akoby to znamenalo rozumiem. Také áno, ktoré vie povedať len dobrý človek.
Sedeli sme u nej v kuchyni.
Hneváš sa na ňu? spýtala sa Nina.
Na Martinu? zamyslela som sa. Nie. Skoro vôbec. Len naivnosť, že som to nevidela skôr. Že som to nazývala normálne, keď to nebolo.
Nie je tvoja vina, že si verila.
Slepá dôvera. To je typické pre mňa.
Nie je slepá. Len dôvera. To je rozdiel.
Možno.
Na Peťa?
Áno, naňho som nahnevaná. Ale to je iný hnev tichý, prejde.
Čo teraz?
Prenajmem si byt. Zmením účes. Kúpim iný parfum. Asi nie Gardeniu.
Rozumné.
Možno rozmýšľať, čo sa páči naozaj mne, nie iba zo zvyku.
To je dlhý proces.
Viem. Mám naň čas.
Nina ešte doliala čaj, vonku mrholil jesenný dážď, nie studený, len sivý. Pozerala som cez okno a premýšľala, že ešte pred mesiacom som presne vedela, aký je môj život: byt, Peter, práca, cesty, recepty, parfum na ľavej poličke v kúpeľni. Všetko na mieste. Teraz zistím, že na mieste znamená len zvyčajné, nie skutočnosť, na ktorú sa môžem spoľahnúť.
Ale necítila som prázdnotu, ani stratu opory. Bolo to zvláštne niečo ako pocit, keď si po rokoch vyzlečiete kabát a zistíte, že vás už dávno tlačí, len ste si na to zvykli.
Vieš, Ninka, prvý raz za dlho neviem, čo bude nasledovať. A je to… znesiteľné.
Znesiteľné, usmiala sa Nina. Dobré slovo.
Prešla ďalšia týždeň. Našla som si podnájom, malý, jednoizbový byt v inom nitrianskom sídlisku. Svetlý, s výhľadom na park. Drahý, no zvládnem to. Dohodla som si obhliadku, prešla som sa vo vnútri. Parkety v jednom rohu vŕzgali. Prešla som sa po nich dá sa v tom žiť.
Beriem, povedala som staršej majiteľke s unavenou tvárou.
Na dlho?
Neviem, minimálne na rok.
Kývla.
Doma, teda v tom byte, kde som ešte stále bývala, som triedila veci. Pokojne, bez divadla a zhonu. Odkladala som svoje od Petrových, dávala bokom knihy, riady, oblečenie. Niečo som vyhodila. Jednu blúzku, ktorú som už roky nenosila a iba sa ešte zíde. Rozhodla som sa darovať ju.
Aj sivú bundu som posunula ďalej. Kúpila som si novú, tmavomodrú, iného strihu. Skúsila som ju pred zrkadlom nemala nič spoločné s Martinou. Dobré.
Martina sa viac neozvala. Poslala jednu SMS: Oľga, viem, že som ti ublížila. Ak môžeš, odpusť. Prečítala som, odložila mobil. Neodpísala som. Nie preto, že by som neodpustila. Ešte som nevedela, či chcem.
Peter stále býval v tom byte. Rozprávali sme sa len potrebné veci vecne, bez napätia. Bolo v tom niečo trpké, ale zároveň uvoľňujúce. Videla som, že už nevie, ako obnoviť to, čo skončilo. Možno preto, že ani nevedel, čo skutočne stratil.
V piatok pred sťahovaním som šla do parfumérie. Stála som dlho pred regálom, skúšala testery. Mladá predavačka mi odporúčala všetko možné. Až som našla Strieborný céder. Úplne iná vôňa, drevnatá, s niečím hrejivým. Neznáma, práve preto vhodná.
Dobrý výber, pochválila predavačka.
Uvidíme, odvetila som.
Sťahovanie trvalo pol dňa, Ninka mi pomohla s krabicami. Aj Peter ponúkol pomoc, neodmietla som. Práca išla ticho, bez zbytočných slov. Veci boli presunuté. V jednoizbovom svetlom byte všetko zrazu malo miesto, ktoré som si určovala len ja.
Večer, keď všetci odišli a zostala som sama, otvorila som fľaštičku Strieborného cédru a kvapla si na zápästie. Neznáma, neokukaná vôňa. Nie nepríjemná, len iná. Privoňala som ešte raz. Pomyslela som si: zvyknem si. Alebo nezvyknem len to prijmem.
Vonku park už takmer opustený, november bral posledné listy. Lampy sa rozžiarili skôr, ako je v tomto období bežné. Postavila som kanvicu, medzi krabicami našla hrnček ten, čo nemá prasklinu, a postavila som sa k oknu.
Mobil mi zavibroval na parapete dcéra.
Nuž, mami, ako žiješ? Už si sa usadila?
Zvyknem si.
Je ti smutno?
Dívala som sa na lampy vonku.
Vieš, nie je mi smutno, povedala som.
