Dve osudy
Zuzana kráčala ulicami cudzieho mesta. Mladé dievča bolo v zúfalstve, v rukách svíralo malý papierik ako poslednú nádej na lepšiu budúcnosť. Už druhý deň sa pokúšala nájsť prácu, ale ako sa ukázalo, nebolo to také jednoduché.
“Ďakujeme, ozveme sa vám!” – ako naučenú frázu opakovali zamestnávatelia.
“Ale ja nemám telefón. Nie som miestna a mobil je pre mňa príliš drahý,” snažila sa vysvetliť uchádzačka.
“Vy ste vyplnila formulár? Vyplnila! Vašu žiadosť budeme posudzovať!” – pohľad prázdnych očí dievčiny z personálneho oddelenia ju znepokojoval.
“Čo je so mnou zlé? Červený diplom, vysokoškolské vzdelanie, znalosť angličtiny a francúzštiny… Čo ešte chcú?” rozmýšľala Zuzana.
Situácia bola kritická. Ak dnes nenájde prácu, večer sa bude musieť vrátiť domov. Ako sa pozrie do očí svojej choréj matke, ktorej sľúbila, že všetko bude dobre – že ľahko nájde prácu a bude jej pomáhať? A čo má robiť v malej dedine s takým vzdelaním?
“Dobrý deň! Volám sa ohľadom práce z inzerátu,” povedala tichým, zaduseným hlasom. Vedela, že by sa mala uvoľniť a ukázať svoju komunikáciu, ale strach z ďalšieho odmietnutia ju paralyzoval.
“Vyplňte formulár!” – prefarbená blondínka hodila na stôl papier bez pohľadu na uchádzačku. “Ďakujeme, určite vám zavoláme!” dodala o desať minút neskôr.
“Ale… ja nemám telefón,” takmer zaplakala Zuzana.
Blondínka sa na ňu pozrela ako na pračloveka:
“To sú vaše osobné problémy! Prosím, nevyrušujte ma.”
Zuzana vstala a vyšla von. V hlave jej vládol chaos – posledná šanca zlyhala rovnako ako tie predchádzajúce. Vtom sa dvere otvorili a do priestorov vbehla elegantná mladá žena.
“Veronika, dodávatelia už prišli?” spýtala sa blondínky.
“Nie, pani Mária. Mali byť tu každú chvíľu.”
“Vy ste kvôli čomu?” obrátila sa k Zuzane, no v tom stratila reč.
Dievčatá sa na seba pozerali – boli si podobné ako dve kvapky vody. Zuzana stála ako prikovaná a nedokázala vydať ani slovo.
“Prišla kvôli práci. Na pozíciu administratívnej pracovníčky. Snažila som sa jej vysvetliť, že posúdime jej žiadosť a zavoláme, ale zrejme to nechápe,” ušklíbla sa blondínka.
“Poďte dnu,” neočakávane povedala Mária, otvárajúc dvere prepychovej kancelárie.
“Ale teraz prídu dodávatelia,” namietla sekretárka.
“Výborne! Nech počkajú. Veronika, radšej sa venujte práci!” prerušila ju Mária.
“Posaďte sa,” povedala mäkko. “Ukážte mi vaše dokumenty, odporúčania…”
“Odporúčania nemám. Len som dokončila školu,” Zuzana položila papiere na stôl a pozerala na svoju dvojníčku.
“Áno, áno… Dobre, ste prijatá. Kedy môžete začať?” roztržito sa spýtala Mária.
“Hneď!” zažiarila Zuzana.
“Výborne. Veronika vás zasväti do práce a potom vás odvedie do reštaurácie. Tam vás vyzdvihne manažér, Filip.”
Mária vyšla z kancelárie, dala pokyny sekretárke a rýchlo odišla.
“A čo dodávatelia?” pripomenula Veronika.
“Presuňte stretnutie. Dnes som zaneprázdnená.”
Keď sadla do auta, zakryla si tvár rukami. Bola si istá, že Zuzana je jej sestra – práve ju videla vo svojich snoch. Dlho nechápala, prečo sa jej táto dievčina zjavuje tak často, ale teraz vedela: boli dvojičky. Mali nielen rovnakú tvár, ale dokonca aj rovnako umiestnené znamienka…
Mária sa rozhodla ísť za matkou. Chcela rozhovieMária sa rozhodla ísť za matkou, lebo konečne pochopila, že pravda o ich spoločnej minulosti je dôležitejšia ako strach a pochybnosti, ktoré ich celý život oddeľovali.
