Zuzana kráčala úzkymi uličkami cudzieho mesta. Mladá žena bola v zúfalstve, dláždicu pod nohami cítila ako poslednú nádej na lepšiu budúcnosť. Druhý deň po sebe obchádzala firmy, no prácu nenašla.
“Ďakujeme, ozveme sa vám!” Opakoval sa ako nalepená fráza z úst personalistiek.
“Ja ale nemám telefón. Som z iného mesta a mobil je pre mňa príliš drahý,” snažila sa vysvetliť.
“Vy ste vyplnila dotazník? Vyplnila! Vašu žiadosť budeme posudzovať!” Chladný pohľad zamestnankyne ju zrazu uviedol do rozpakov.
“Čo je so mnou zlé? Červený diplom, vzdelanie, angličtina, francúzština… Čo ešte chcú?” premýšľala Zuzana.
Situácia bola vážna. Ak dnes nenájde prácu, bude sa musieť vrátiť domov. Ako sa pozrie do očí chorej matke, ktorej sľúbila, že všetko bude dobre? Čo bude robiť v malej dedine s takým vzdelaním?
“Dobrý deň, volala som ohľadom voľného miesta,” zašepkala tichým hlasom. Vedela, že by mala pôsobiť sebavedomo, no strach z ďalšieho odmietnutia ju paralyzoval.
“Vyplňte dotazník!” Blondína za prepážkou hodila papier bez pohľadu na ňu. “Ďakujeme, ozveme sa vám!”
“Ja ale nemám…”
“To sú vaše problémy! Nerušte ma!”
Zuzana vyšla von s prázdnym pohľadom. Posledná šanca bola rovnako márna ako tie predošlé. Vtom sa dvere otvorili a do miestnosti vbehla elegantná žena.
“Eva, dodávatelia už prišli?”
“Ešte nie, pani doktorka Majerníková.”
“A vy ste?” spýtala sa Zuzany, no v ďalšej chvíli oniemela.
Obidve stáli ako prikované. Tváre takémer identické, až desivo.
“Prijmite ju,” vybavila doktorka bez ďalších slov.
“Čo? Ale veď…”
“Eva, postarajte sa o to!”
V kancelárii sa ozval mäkký hlas: “Ukážte mi vaše doklady…”
“Nemám referencie. Som čerstvý absolvent,” odvetila Zuzana, kým si všímala ženu, ktorá by mohla byť jej zrkadlovým odrazom.
“Dobré… Môžete začať hneď?”
“Áno!”
“Výborne. Eva vás uvedie do práce a odvedie vás do reštaurácie. Čaká vás tam riaditeľ, Martin.”
Po odchode sa doktorka Majerníková oprela o auto. Cítila to v kostiach – táto dievčina je jej sestra. Snivala o nej roky. Teraz to vedela.
“Matka mi musí povedať pravdu,” pomyslela si.
Len čo vstúpila do domu, ozval sa chladný hlas:
“Prečo bez ohlásenia?”
“Chcela som ťa vidieť. Ako sa cítiš?”
“Som v poriadku.”
“Mama, povedz mi o mojej sestre,” spustila bez varovania.
“Ako si to…”
Len pohľad v jej očiach prezradil, že Zuzanina intuícia bola správna.
“Celý život som dala vede. Keď som konečne chcela mať dieťa… bolo neskoro…” Matka zatvorila oči. “Tvoju matku priviezli sanitkou. Bola to prostá dedinčanka…”
“Takže si ma jednoducho zobrala?”
“Nebolo to také jednoduché!” vybuchla. “Kto ti to povedal?”
“Videla som ju. Sme ako dve kvapky vody. Snívala si mi…”
“Nemôžeš ma obviňovať! Dala som ti všetko! Čo by si bola bez mňa? Určite nie majiteľkou reštaurácií!”
“Zabudla si mi dať lásku.”
“Vypadni! NevdZuzana a Anna sa objali, zatiaľ čo složky osudu sa nadobro uzavreli, a ich srdcia konečne našla pokoj.
