Dve noci a jeden deň
Zuzana sa neustále pozerala na hodinky. Čas sa plazil s rýchlosťou slimáka, pomaly a ťažkopádne. Do konca pracovného dňa zostával ešte celý hodin.
“Čo sa stále pozeráš na hodinky? Ponáhľaš sa?” spýtala sa hlavná účtovníčka Alžbeta Kováčová.
“Nie, len…”
“Muž? V tvojom veku žena ponáhľa čas len kvôli mužovi. V mojom veku ženy snívajú o tom, ako by čas zastavili,” povzdychla si Alžbeta. “No dobre, bež. Z teba aj tak dnes už nič nebude.”
“Ďakujem!” Zuzana sa ponáhľala zavrieť program na obrazovke počítača.
“Miluješ ho?” s melanchóliou v hlase sa spýtala Alžbeta.
“Milujem.” Zuzana sa priamo pozrela na svoju nadriadenú.
Jej stôl stál šikmo oproti Alžbetinmu, a tá ju tak mohla perfektne vidieť. Rozmery kancelárie nedajú priestor na iné usporiadanie nábytku. A Zuzana sa cítila ako pri skúške pod neustálym dozorom.
“A prečo si sa s ním nevydala? Nechcel?” Alžbeta si dala okolie do vlasov a prešla si po nosnom mostíku. “Chápem. Je ženatý. A má deti? Klasika. Najprv ti nepriznal pravdu, a keď to už nemohol skrývať, ty sa zamilovalaš a nemohla si s ním prestať. Sľúbil, že sa rozvedie, keď deti vyrastú. Mám pravdu?”
“Ako to viete?” Zuzana na ňu hľadela s údivom.
“Ja som tiež bola mladá. Myslíš, že len ty si naletela na tento trik? Dievča, ak muž neodišiel od rodiny hneď, neodíde už nikdy. Ber to ako fakt. Odiď sama.”
“Ale… milujem ho.”
“Keď mu omrzíš, alebo, nedajbože, manželka zistí, bude to oveľa horšie a bolestnejšie. Aspoň si zachováš dôstojnosť. Verte mi. A karmu by si si tiež nemala kaziť,” povedala Alžbeta a nasadila si okuliare, čím sa okamžite premenila na strohú širší.
“Porozmýšľaj o tom. V pondelok neprídi neskoro,” dodala, bez pohľadu od papierov.
“Miluje ho…” povzdychla si Alžbeta a pokyvovala hlavou, keď sa za Zuzanou zavreli dvere kancelárie.
Zuzana zbehla po schodoch do prízemia, rozlúčila sa s vrátnikom a vybehla z budovy do ulice zalitej jarným slnkom. Okamžite uvidela Jozefovo auto a zamierila k nemu.
“Konečne, už som si myslel, že nikdy neprídeš. Stojím tu ako jedľa na námestí,” zabručal Jozef, keď sa Zuzana usadila na spolujazdcoZuzana sa usmiala, pretože vedela, že aj keď je srdce ešte plné bolesti, cesta späť k sebe sama práve začína.
