Dve noci a jeden deň
Zuzana sa neustále pozerala na hodinky. Čas sa plazil ako slimák, pomaly a ťažko. Do konca pracovného dňa zostávala ešte celá hodina.
„Čo sa stále pozeráš na hodiny? Ponáhľaš sa?“ spýtala sa hlavná účtovníčka Mária Hrušková.
„Nie, ale…“
„Muž? V tvojom veku žena ponáhľa len kvôli mužovi. V mojom veku ženy snívajú o tom, ako by zastavili čas.“ Mária sa nadýchla. „Dobre, choď. Aj tak z teba dnes nič nebude.“
„Ďakujem!“ Zuzana rýchlo zavrela program na monitore.
„Miluješ ho?“ spýtala sa Mária so smutnou zvedavosťou.
„Milujem.“ Zuzana sa na ňu pozrela priamo.
Jej stôl bol šikmo naproti stolu Márie, ktorá ju mohla dobre vidieť. Rozmery kancelárie nedovoľovali iné rozmiestnenie nábytku. Zuzana sa cítila ako pod drobnohľadom.
„A prečo si sa nevydala? Nechcel ťa? Alebo je ženatý? A má deti? Klasika. Najprv ti nepovedal pravdu, potom si už bola zamilovaná a nevedela si s ním prestať. Sľúbil, že sa rozvedie, keď deti vyrastú. Je to tak?“
„Ako to viete?“ Zuzana na ňu zhúpene pozerala.
„Ja som tiež bola mladá. Myslíš si, že len ty si sa na túto nástrahu chytila? Dievča, ak muž neodišiel z rodiny hneď, neodíde nikdy. Ber to ako fakt. Choď preč sama.“
„Ale… ja ho milujem.“
„Keď ťa omrzí, alebo – bože chráň – manželka zistí, bude ešte horšie. Aspoň si zachováš dôstojnosť. Ver mi. A karmu si tiež nekaz.“ Mária si nasadila okuliare a hneď vyzerala prísne.
„Premýšľaj o tom. V pondelok neprídi meškať,“ povedala, bez pohľadu od papierov.
„Miluje ho…“ povzdychla si Mária a pokrútila hlavou, ke za Zuzanou zapadli dvere.
Zuzana zbehla po schodoch, rozlúčila sa s vrátnikom a vybehla na ulicu zaliatu jarným slnkom. Hneď uvidel Peterove auto a kráčala k nemu.
„Konečne! Čakal som, či vôbec prídeš. Stál som tu ako topoľ na námestí,“ zamrmlal Peter, keď Zuzana sadla vedľa neho.
Nastartoval, odišli od budovy a zapojili sa do premávky.
„Kam ideme? V tvojom telefóne som nič nepochopila,“ spýtala sa Zuzana.
„Prekvapenie.“ Peter na ňu hodil sľubný pohľad.
Stačilo to, aby jej srdce zabehalo a po bruchu sa rozlialo teplo.
Auto opustilo mesto a uháňalo po ceste. Potom odbočilo na úzku vidiecku cestu, ktorá sa vinula medzi stromami.
Zuzana pozerala na cestu a snívala, že nikam neprídu, že budú jazdiť večne, až na koniec sveta, len spolu. Čoskoro sa pred nimi objavili domčeky chatařskej osady.
„Prišli sme,“ povedal Peter veselo.
„Ty máš chatu?“
„Ja nie. Je to chata môjho kamaráta. Jeho žena je v poslednom mesiaci tehotenstva, takže tu určite nebývajú. Máme ju celý víkend len pre seba.“
„A tvoja žena? Pustila ťa tak ľahko na celý víkend?“ Zuzana sa na neho nedôverčivo pozrela.
Zastavil pri drevenom plote.
„Máme pred sebou dve noci a celý deň.“ Peter sa na ňu naklonil, aby ju pobozkal.
„Len dve noci a deň…“ pomyslela si smutne. „A potom všetko bude ako predtým…“
Peter sa od nej odtrhol, vystúpil z auta a začal vynášať tašky z kufra. Zuzana tiež vystúpila, nadýchla sa čerstvého vzduchu. Vôňa trávy, lístia a niečo dôverne známeho jej pripomínalo babkin dom.
„Dve noci a jeden deň! Toľko času? Len my dvaja!“ pomyslela si radostne, neveriaca svojmu šťastiu.
„Páči sa ti to?“ Peter už stál vedľa nej a usmieval sa, tešiac sa z jej reakcie. „Tak vezmi si to a poďme dovnútra.“ Podal jej tašku a zamieril ku vráZuzana sa nakoniec rozhodla ísť svojou cestou, lebo pochopila, že skutočná láska nečaká ukradnuté chvíle, ale otvára dvere široko.
