12.marec 1949
Dnes som si po dvanástich rokoch odhalil, čo skutočne znamená byť mužom v takýchto časoch. Vstal som skoro, keď slnko len stúplo nad našou dedinkou Začiatkom v Trnave, a po rýchlom raňajkovom čaji som išiel po mlynárskej ceste k svojej žene Márii, ktorá už päť rokov trpí tým, čo sme nazývali neplodná baba slová, ktoré mi raz povedala moja svokra, stará pani Jarmila, keď sme si sadli pri starom chalupečnom ohni.
Mária odjakživa túžila po dieťati. Chcem mať svoje deti, šepkala si v tichu svojej srdcovej izby, oči jej slzili. Nikdy nehovorila otvorene o tej bolesti. Prišla do našej dediny, aby navštívila hrob svojej matky, a vrátila sa s úmyslom podeliť sa o svoje tajomstvá s jednou starou, polhluchou susedkou pani Štěpánkou.
Vieš, čo Boh robí, povedala mi svokra, keď sme ich počuli hádať o tom, že Mária ešte nemá šancu mať dieťa. Čakaj, dieťa príde, odpovedala Štěpánka hlasno a nečakane, akoby chcela odhaliť niečo dôležité.
V dedine už necítili zvuky, ktoré sme kedysi počuli psí štvornožci škrípali, vrabce čvirkali. Naša Začiatok už len tak tiše klonila do rieky, akoby sa lúčila so svojím posledným hrdosťou. Mária sa vrátila k domu v Iľinskej, kde žije so svojím manželom Mikulášom, a snaží sa zapomenúť na temnotu lesa, ktorý ju vždy desil.
Mária, ktorá prišla do tejto dediny šesť rokov dozadu ako sirota po vojne, sa najprv zamestnala ako dojkyňa v miestnom družstve. V júni, keď sa stretla s Mikulášom, mala len sedemnásť rokov a práca na farme bola pre ňu ešte nová výzva. Pamätám si, ako jedného rána, keď sa búrka zrazu spustila, ona bežala pod starý prístrešok pri lese. V tom momenti sa ozval chlapík v škvrnkovej košeli a zapáchajúcej košeli Ahoj, ja som Mikuláš, a ty? krútil si s úsmevom.
Mária sa zatvorila, no on ju rozosmial a začal sa so ňou šibal. Ich priateľstvo rýchlo prerástlo do vášne; jej blúza sa prilepila na telo a ona, ako keby sa chcel prepadnúť celým lesom, utekala preč pod dažďom. Po tejnovej noci sme sa dozvedeli, že Mikuláš na chvíľu zamial do družstva ako dočasný správcov. Mária ho hľadela s prehnaným hnevom, pretože si uvedomila, že niečo v ňom vyvolalo jej strach.
S manželom sme mali nečakané ťažkosti svokra Jarmila bola krutá a neúprosná. Kritizovala každú Máriinu činnosť, hoci ona pracovala neskutočne tvrdo. Napriek tomu, že som sa snažil chrániť svoju ženu, svokra sa vždy pozrela na mňa, len keď som priniesol misku s jedlom.
Mária však nestrácala nádej. Navštevovala lekárku, zbierala bylinné odvary od starého farára v blízkom mestečku, a snažila sa nájsť riešenie v každom možnom zdroji. Dom Nikoľajových nebol najchudobnejší, ale stále to bol dom, kde sme prežili vojnové roky a kde sme sa snažili prežiť s tým, čo sme mali.
Jedného dňa Mikuláš priniesol polšatky vlhkého zrna a Jarmila sa pýtala: Prečo to prinášaš? Nemám iné, odpovedal, a Mária ho varovala, aby sa nezaoberal nebezpečnými obchodmi. No on stále nosil, čo dokázal z polí a družstva.
Nocou Mária často nebola schopná spať. Sedela v posteli, nožky si podopírala a očakávala, kedy sa Mikuláš vráti. Keď jedného dňa našla Mikuláša vo vopred pripravených šatách, topánkach a plášti, rozbehla sa do dažďa. Vietor znovu šial v novembrovej chvíli, kvapky búšili do tváre, a ona sa ocitla na okraji dediny, kde nebolo žiadne osvetlenie a len starý mlýn vravial svoje vlastné piesne.
Na starom štorci našla Mikulášov hlas a zrazu si všimla ďalší hlas smiech Katery, dievčiny z susednej dediny, ktorá pracovala na družstve. Katery voľné a šťastlivé, snívala o meste, o práci v Bratislave, o zbohatnutí. Avšak nedávno sa zdala skleslá, ako keby sa niečo v nej zmenilo.
Keď Mikuláš vstúpil do miestneho domu s policajným vozidlom a predstavencom družstva, Jarmila kvílila a chytala sa za rukávy šiat. Mikuláš a Katery sa po čase poďakovali, ale všetci sme vedeli, že v dedine sa začalo niečo zmenať. Štyridsať štyri ľudí bolo odvedeno do mestského úradu, kde ich čakalo súdne konanie. Katery, so slzami v očiach, povedala: Máme dieťa, ktorého máme vychovávať, ale nie som matka. Musíme sa rozhodnúť.
Mária s úzkosťou sledovala, ako sa ich osudy spájajú a rozdeľujú. Môj manžel v tom čase nebol pri mne, a ja som sa cítil ako stratený medzi starými tradíciami a novými realitami. Všetci sme sa snažili nájsť spôsob, ako zvládnuť bolesť a neistotu. Jarmila, rozplakaná, povedala, že dieťa je požehnaním, a hľadala v tom zmysel.
Neskôr som sledoval, ako Katery s malým chlapcom Egorom (zvolili sme mu meno Jozef) trávila dni v škole a na poli. Mária sa snažila pochopiť, prečo sa jej život stal taký komplikovaný, keď sa len snažila mať vlastné dieťa. Práca na farmárach a výroba chleba sa stali našou útočiskom.
V máji som pekol koláče, a keď Katery prišla so svojím smiechom a bielymi perličkami na krku, Jarmila prehlašovala: Mária, dieťa bude, a všetko sa usporiada. A ja som len prikýval, hoci v hlave som počul svoje vlastné pochybnosti.
Počas zimy sa Jarmila vyliečila z choroby, Katery sa stala bližšou k Márii, a ja som pochopil, že v tomto malom svete, kde sa ľudia spoliehajú na seba, je dôležité si navzájom pomáhať. Moja žena, napriek všetkým ťažkostiam, nezabudla na svoje snahy a nakoniec sa začala viac zameriavať na seba a na rodinu.
Dnes, keď som sa pozeral na Jarmilinu starú výzbroj, na Mikulášove hnedé topánky a na Kateryin úsměv, pocítil som, že som sa naučil niečo dôležité: život nie je len o plodnosti, ale o tom, ako sa postavíme k prekážkam a ako sa podarí nájsť silu v sebepoznaní a v podpore druhých.
Začal som si uvedomovať, že aj keď sa nám niekedy zdá, že sa svet rúti proti nám, pravda je, že sme sami tými, ktorí rozhodujú, či sa podáme ďalej alebo zostaneme stáť. To je lekcia, ktorú si chcem každý deň pripomínať.
Ján, 12.marec 1949.
