Dvadsať rokov bez darčeka pre ňu: pokojné spolužitie.
Ján Kováč nikdy nebol ten typ, čo by svojou žene nosil darčeky. A to spolu prežili dvadsať rokov manželstva bez väčších problémov. Nebolo to preto, že by bol lakomý, len… nikdy mu to neprišlo ako nutnosť. S Alžbetou všetko šlo rýchlo mesiac po tom, ako sa stretli, už stáli pred oltárom.
Ich schôdzky tiež neboli ničím výnimočné. Prichádzal za ňou do malej dedinky, kde bývala, zapísal pod jej oknom a ona vybehla von ako vystrelená. Sadli si na lavičku pri bráne a do polnoci len tak pokojne rozprávali, akoby čas neexistoval.
Prvý bozk jej ukradol v deň ich zásnub. Potom prišla svadba, každodenná rutina a starosti. Ján sa ukázal ako schopný obchodník jeho chov ošípaných vzkvétal. Alžbeta tvrdo pracovala, jej záhradka bola trúfalou závistou susediek. Potom prišli deti, plienky, šaty so šnúrkami, detské choroby… Darčeky? Na také veci nebol čas. Sviatky sa slávili skromne, s dobrou večerou. Tak plynul ich život bez veľkých emócií, plný práce, no pokojný.
Jedného dňa išiel Ján s kamarátom na trh predávať zemiaky a slaninu, tesne pred 8. marcom. Vyprazdňoval pivnicu a rozhodol sa zbaviť prebytočných zásob. A slaninu? Radšej ju predá teraz, kým nezabije ďalšie prasa. Na trhu bola príjemná jarná nálada a, napriek jeho očakávaniam, všetko sa predalo ako po živej vode. Slanina zmizla za pár minút, zemiaky rozobrali ako sladkosti. No nie je to pekné? potešil sa Ján. Alžbeta bude rada.
Zložil vrecká do kamarátdovho auta a vydal sa nakúpiť podľa zoznamu, čo mu pripravila. Zo zvyku sa najprv zastavil v krčme, aby oslávil dobrý obchod. Nie že by bol veľkým pijanom, ale veril, že keby nepripíl, príďe mu to nabudúce nešťastie. Po pohári vína sa vydal ďalej, pozorujúc výklady a ľudí okolo seba. A vtedy to videl skoro doslova narazil do nezvyčajnej scény.
Pred obchodom stála mladá dvojica a obdivovala šaty na figuríne. Dievča, čerstvé ako jarný dážď, sa nadchlo:
Zuzka, no tak, nebudeme tu stáť celý deň!
Pozri, Mišo, sú nádherné! Sadli by mi ako uliate.
Pf, to je kus látky.
Ty nemysliace vrece! To je najnovšia móda, retro štýl! Kúp mi ich na Deň matiek, dobre?
Zuzka, veď vieme, že sme na suchu. Ak to kúpim, do konca mesiaca budeme jesť špagety…
Nejak to dame, zlato! Chcem ich tak strašne. Sme už rok manželia a ty si mi nikdy nič nedal, ani na Vianoce!
Zuzka, ty ma dovieš k šialenstvu…
Milujem ťa, zašepkala a než mu stačil povedať niečo proti, vtiahla ho do obchodu.
Mladík pri pohľade na Jána pokrčil plecami s úsmevom, akoby chcel povedať: Ženy, čo už… O chvíľu vyšli von, Zuzka s výbuchom smiechu tiskla k sebe drahocennú tašku. Ján zostal pred výkladom zamyslený. Šaty boli pekné, jednoduché, kvetinové také, aké kedysi nosievala Alžbeta. V jeho vnútri sa pohlo niečo dávno zabudnuté. Bola to nostalgická spomienka na mladosť? Alebo odraz toho, akí boli? Napadlo mu: Nikdy som Alžbete nič nedal. Vždy som bol zaneprázdnený. A navyše mi to prišlo zbytočné. Ale ten chlapec by sa kvôli žene aj uskromnil. Pre lásku. A ja milujem ju ešte? Pred svadbou som si to myslel. Potom všetko pohltila rutina. Život plný práce, bez spomienok… Ach, sakramentský život.
Tento ukradnutý okamih šťastia ho zabolal. Chcel ho cítiť aj on.
Rozhodne vkročil do obchodu. Usmievavá predavačka sa priblížila:
Môžem vám pomôcť?
Áno, slečna. Chcel by som tie šaty z výkladu.
Výborná voľba! To je najnovší hit, pravá hodváb, vintage štýl. Vaša dcéra bude nadšená.
Nie je pre dcéru, je pre ženu, zavrčal Ján.
Ach, akú má šťastnú! zašveholila predavačka, baliac šaty.
Koľko to stojí?
Keď vypovedala cenu, Jánovi takmer vypadol dych. Pre neho to bol majetok.
Prečo také drahé? zamrmlal.
Je to kolekcia známeho módneho návrhára, vysvetlila trpezlivo.
Zaváhal. Ale v duchu videl Zuzkin rozžiarený výraz. A tak sa rozhodol.
Beriem to.
Vytiahol bankovky a vyšiel von, hrdý na svoju odvahu. Kamarát už na neho čakal. Cesta domov bola veselá. Kamarát sa chválil svojimi ziskmi.
A ty, dobre si dopadol?
Ako to?
Veď predal si veci, nie?
Ty už počítaš cudzie peniaze? podráždene zareagoval Ján.
No tak, nehnevaj sa, zamrmlal kamarát prekvapený jeho náladou.
Keď prišli domov, Alžbeta ešte nebola z farmy. Ján sa postaral o zvieratá, vyčistil chliev, nakŕmil ošípané. Napriek dobrému skutku ho tlačilo čosi v hrudi. Prečo ten nepokoj? Máchol rukou a vrátil sa dovnútra, pričom si nalial pohár vína. Potom druhý. Trochu sa upokojil.
Zabuchali dvere. Alžbeta vošla s bežne zamračenou tvárou.
Ty si tu? Ako dopadol trh?
Dobre. Tu sú peniaze.
Alžbeta ich prepočítala.
Chýba tu. Zle si predal?
Nie, len… no, zvyšok je v tomto vreci.
Alžbeta ho rozbalila s nedôverou.
Pre koho je toto? Pre Mariku? Vyzerá to na ňu veľké. Márniš peniaze…
Je to pre teba, povedal nesmelo. Na Deň matiek.
Ticho.
Pre mňa? spochybňovala. Vážne?
No pre teba! dodal
