Dvadsať rokov bolesti a sklamania: ako bývalá rodina môjho manžela premenila môj život na peklo
Keď som naposledy zabuchla dvere svojho bratislavského bytu, cítila som sa, akoby som začínala novú, krásnu kapitolu svojho života. Neodchádzala som len do zahraničia, ale do Paríža – aby som sa tam stala manželkou. Nie hocijakou manželkou, ale manželkou váženého muža – žida, rozvedeného, vzdelaného, zrelého, ktorý kvôli mne opustil svoju predošlú rodinu. Svadba v Kostole svätého Marie de Paris na Montmartri sa zdala byť začiatkom rozprávky. Závisť priateľov, obdiv známych, spoločenské recepcie, bufety, fotografie v časopisoch – zdalo sa, že osud mi konečne daroval to, o čom sníva každá žena. Len som nevedela, že sa to všetko stane lesklou obálkou, pod ktorou sa skrývajú roky bolesti, zrady a samoty.
Šimon bol o štvrťstoročie starší ako ja. Deti sme nemali – mala som pred štyridsiatkou a on už začínal strácať zdravie. Jeho dospelé dcéry, ktoré boli v mojom veku, Katarína a Františka, ma spočiatku prijali s opovrhnutím a chladom. V mojich očiach boli drzé, rozmaznané, s rukami natiahnutými pre veci. Prichádzali k nám domov, odnášali si obrazy, servisy, sošky. A nikdy sa nespýtali na povolenie. Šimon mlčal. Ticho im dovolil nás “okradať” – jeho novú manželku a dom. Žil so mnou, ale stále platil alimenty svojej bývalej manželke. Áno, všetko to bolo uvedené v predmanželskej zmluve. Zatiaľ čo sme si skromne prenajímali byt, jeho exmanželka si užívala rodinnú vilu a mesačné prevody z jeho dôchodku. Varila som mu polievky, sedela vedľa neho, keď sa nemohol postaviť z postele, a peniaze odchádzali do minulosti.
Keď ochorel, celá naša luxusná existencia sa skončila. Nebolo žiadne pobrežie, žiadne cestovanie – boli len lieky, infúzie a poníženie. A po jeho smrti? Jeho dcéry vtrhli do nášho domu a zobrali všetko, čo považovali za “rodinné”. Rozbili dvere skrine, odniesli kreslo, dokonca aj kanvicu. Mlčala som. Nemala som silu bojovať. Všetko, čo mi ostalo, bolo židovské priezvisko a malý byt v Dúbravke, v Bratislave, prenajatý na podnájom. Iba tieto peniaze mi umožňujú prežiť, pretože v Paríži som len jedna z tých, ktorí sú núdzni, žijúci v mestskom byte. Miestne sociálne služby neustále kontrolujú, či neklamem, či si niekde tajne nezarábam. Žijem ako pod zväčšovacím sklom, medzi cudzími tvárami, v chlade a cudzej reči.
A keď prídem do Bratislavy, do svojho malého bytu, susedia na mňa pozerajú ako na “parížanku”, s ľahkou závisťou. Nikto netuší, že prichádzam nie oddychovať, ale dýchať. Tu, vo svojom kútiku, sa cítim živá. Tu ma nikto neobviňuje, neokráda, nesleduje každý môj krok. Tu je môj pokoj. A nech mi kamarátky telefonujú, závidiac moje “francúzske šťastie”, viem, ako Paríž naozaj vyzerá – nie je to mesto lásky, ale mesto samoty.
Nemám deti. Nemám príbuzných. Len kamarátky, ktoré prichádzajú na návštevu – prespať a využiť bezplatnú “európsku” strechu nad hlavou. Potom zmiznú. Ostáva Skype, rozhovory po domácom telefóne a prázdnota. Žijem na hrane – medzi dvoma krajinami, dvoma životmi, dvoma svetmi. Niekedy sa chcem všetkého vzdať a vrátiť sa navždy. Ale kam? Ku komu? Všetko už bolo prežité, stratené, zrádzané. Ostáva len jedno – trpezlivosť.
Možno sa osud predsa len zľutuje. Možno aspoň na staré kolená budem žiť tak, ako som snívala. Zatiaľ – len prežívam. So zaťatými zubami. Ako Gavroche. V Paríži.
