Dva mesiace som vodil 56-ročnú pani po bratislavských reštauráciách. Ale len čo som ju pozval k sebe, pani okamžite strhla masku.
Pred piatimi rokmi som sa celkom pokojným spôsobom rozviedol a zvykol si na slobodný mužský režim. Posledné týždne som si však začal všímať, že vracať sa domov do prázdneho bytu je čoraz smutnejšie.
Mám 56 rokov, zdravie mi zatiaľ slúži, energia nepolevuje. Zaregistroval som sa na zoznamke, dúfajúc, že nájdem ženu na spoločný život. A na moje prekvapenie to vyzeralo dobre už po pár dňoch písania natrafil som na zaujímavú osobu.
Profil bol stručný:
Marína, 56 rokov, vdova, hľadám slušného pána na vážny vzťah.
Na fotke bola milá žena bez zbytočných šperkov, s láskavým pohľadom. Rýchlo sme si začali písať. Hneď na úvod som vyjasnil, že nehľadám mesiace trvajúci virtuálny vzťah chcem reálnu ženu k spoločnému životu, so všetkým, čo k tomu patrí. Prikývla a dohodli sme si prvé stretnutie na víkend v centre Bratislavy.
Prvé rande bolo parádne. Prešli sme sa po Starom Meste, bolo krásne počasie. Nadšene rozprávala o práci a vnúčatách, ja som prikyvoval a všetko načúval. Páčilo sa mi, že bola pokojná a nebrebentila donekonečna. Potom som ju pozval do kaviarne samozrejme na môj účet. Som stará škola keď chlap pozve dámu, platí on.
Začalo sa naše tradičné kvetinkové obdobie: čokoládu aj kytičky som nosil ja, ale čas sme trávili spolu. Každý piatok a sobotu sme mali kultúrny program divadlo, koncert, výstavy. Ani nechcem rátať, čo som minul za tie dva mesiace, občas ma zamrazí!
Navštívili sme Slovenské národné divadlo, potom šup do reštaurácie. Takmer každý týždeň to išlo podľa rovnakého scenára: raz výstava minerálov, potom koncert, inokedy víkendová prechádzka pri Malých Karpatoch s poriadnym obedom v prírode.
Snažil som sa byť džentlmen, myslel som si, že sa zbližujeme. Ona sa usmievala, zavesila sa mi do ruky a vravela:
Igor, je s tebou veľmi príjemne, si naozaj galantný pán.
Priznávam, lichotilo mi to.
Varovné signály v kine
Keď sa na to spätne pozerám, všetko bolo vlastne jasné.
Po prvé, ani raz ma nepozvala k sebe domov. Ani na čaj, ani načiahnuť sa po jablko. Vždy sa našiel dôvod: Vieš, mám tam neporiadok, Dnes je u mňa vnučka, Som po práci taká unavená, poďme radšej do kaviarne.. Najprv som myslel, že je zdržanlivá predsa len, ženská vo veku už nie je zvyknutá pozývať chlapa domov. Nenaliehal som a čakal.
Po druhé, keď prišla reč na vek, nebola celkom konzistentná. Na výlety, koncerty, reštaurácie bola mladá duša. Potešená navrhovala chatu, akvapark, výlety, veď predsa nie je stará! Ale keď sa rozhovor začal točiť na niečo osobnejšie, okamžite prepína na starú mamu s pohŕdavým pohľadom.
Raz v kine, v poslednom rade, som jej len položil ruku na koleno slušne, iba ruka, žiadny útok. Ona tú ruku okamžite odsunula, mrzutá, no zachovala dekorum:
Igor, ľudia naokolo vidia!
Marína, veď je tu tma a nikoho pri nás
To je jedno, vyzerá to nevhodne. Už nie sme pubertiaci.
Dal som to na vrub konzervatívnej výchovy. Že možno naozaj je taká ctnostná, treba rešpektovať hranice. Ale vo vnútri som už začínal tušiť, že niečo tu nehrá. Veď nie sme šestnásťroční, máme tak akurát čas na váhanie a hranie na urazených panna a panicov.
Obľubovala rozprávať o svojich chorobách. V tomto veku je štandard, že niekoho bolí kríže alebo má vysoký tlak, ale ona v tom nachádzala akési zvláštne potešenie. Celú večeru rozoberala, ktorá tabletka na cholesterol je najlepšia alebo aký cvik ju zodral.
Ja som ju počúval, súcitil, ponúkal jej dobrého lekára. Akonáhle som spomenul, že chodím dvakrát do týždňa plávať, zachmúrila sa:
Prečo sa takto ničíš? Akurát si srdce pokazíš! V našom veku má človek ležať na gauči a čítať knihy, nie sa vyváľať v chlórovanom bazéne.
No mňa gaučová kultúra neoslovuje. Chcel som žiť.
Moment pravdy a lekcia o hanbe
Včera nastal okamih, keď som si povedal: dosť bolo hrania na čestného pioniera. Dva mesiace sa poznáme to už treba vedieť, na čom človek je.
Večeral som s ňou v gruzínskej reštaurácii, pochutnávali sme si na chinkali, otvorili fľašu vína. Výborná nálada, ona sa smiala a rozprávala vtipy o kolegoch. Vravel som si: normálna žena, je čas na otvorený rozhovor.
Keď sme po večeri sedeli v mojom aute a vonku mrholilo, vnútri bolo útulne a hrala tichá hudba, chytil som ju za ruku tento raz ju neodtiahla.
Marína, nechceš ísť ku mne? Dáme si čaj, pustíme si hudbu
Viditeľne stuhla, úsmev zmizol, tvár ako žula.
Igor, na čo toto narážaš?
Hovorím priamo páčiš sa mi, som slobodný, ty tiež. Už sa stretávame dva mesiace. Je to prirodzené, chcieť byť blízko.
A nastala prednáška o veku, hanbe a duchovnom splynutí, že som len ticho hľadel:
Ty si predstav, čo hovoríš? Toto je pre mladých na rozmnožovanie. Načo nám? Vyzerali by sme odpudivo, veď sa hanbím už len predstaviť! Ja mám faldy, ty brucho. Fuj! V tomto veku je dôležité duchovno, podpora v domácnosti, priateľstvo. A ty len na jedno myslíš.
Zastal som, a neveril vlastným ušiam. Takže ja som zrazu neandertálec, len lebo po ôsmich týždňoch ma napadla normálna túžba po žene.
Aké brucho? Veď chodím do fitka, všetko drží a tebe tiež niet čo vyčítať! Prečo sa živí pochovávame zaživa? Kto povedal, že v päťdesiatšiestich už len sadiť rajčiny a babrať s vnúčatami?
Tak je to správne! sekla ostro. Poctivé ženy v mojom veku chodia len variť vnúčatám a polievať záhradu. Bolo by mi hanba pred deťmi, keby som si ešte chlapa na také veci začala hľadať.
Tu už som bol ako papiňák a všetko, čo som zadržiaval, išlo von:
Tak chlapa na život si nehľadala, však? Dva mesiace si jedla na môj účet, vozil som ťa, ťahal po kultúre. To ti nebolo trápne? Ale len čo sa ozvú normálne túžby, hneď je problém.
Zasčervenela hnevom, nie hanbou.
A si myslíš, že mám povinnosť ti ležať v náručí len za večere?
To už preháňaš, povedal som pokojne, hoci ma trhalo. Dvoril som sa, slušne, a vzťahy sa predsa vyvíjajú. Ty si si hľadala kamarátku s peňaženkou a autom.
Vyskočila z auta, tresla dverami. Ani som sa ju nesnažil zastaviť všetko bolo jasné. Pozeral som, ako pyšne kráča ku vchodu, a cítil sa nahnevaný predovšetkým sám na seba.
Mám rád duchovné rozhovory, dobré knihy aj históriu. Lenže som normálny chlap a nevidím dôvod, prečo sa tváriť, že blízkosť už netreba len preto, že niekto rozmýšľa v štýle staré železo a komplexuje kvôli faldom.
Vymazal som jej číslo aj profil na zoznamke. Teraz potrebujem pauzu po tomto cirkuse.
Rozhodol som sa: hneď na prvom rande sa opýtam na názor na blízkosť. Ak mi začne kázať o starobe a vnúčatách ako zmysle života, objednáme spoločne účet, zaplatíme každý za seba (v eurách, samozrejme) a poviem dovidenia.
A čo vy? Som ja ten protivný, že v päťdesiatšiestich navrhujem intímnosť slušnej žene? Alebo je to skutočne spoločenská hanba? A prečo sa takéto dámy vlastne registrujú na zoznamky, ak veria, že ich čas už skončil?
