Dva mesiace som vodil 56-ročnú ženu po bratislavských reštauráciách. Ale len čo som ju pozval k sebe domov, pani okamžite zhodila masku.
Pred piatimi rokmi som sa rozviedol v pokoji a zvykol si na pohodlný staromládenecký režim. Ale posledný rok som si začal všímať, že vracať sa do prázdneho bytu, kde jediné, čo na mňa čaká, je kaktus na okne, je trochu smutné.
Mám 56 rokov, zdravie drží, silu mám stále dosť. Zaregistroval som sa teda na zoznamke, že si nájdem ženu na spoločný život. A čuduj sa svete, hneď prvé písanie vyzeralo nádejne skutočne som narazil na zaujímavú osobu.
Profil bol jednoduchý a bez výstrelkov:
Katarína, 56 rokov, vdova. Hľadám čestného muža na vážny vzťah.
Na fotke normálna žena, žiadne extrémy, v očiach pokoj. Rýchlo sme sa rozpísali. Ja som hneď spočiatku napísal, že nehľadám žiadnu virtuálnu neveru pri Wi-Fi, ale reálneho človeka do života, nech máme s kým navaríť držkovú či byť spolu na dovolenke. Katarína súhlasila a dohodli sme si stretnutie tú najbližšiu sobotu v centre Bratislavy.
Prvé rande super. Prechádzka po preplnenej Obchodnej, počasie ukážková jar kto vtedy netúži po láske? Rozprávala mi o práci na úrade a vnukoch, ja som počúval ako sushi v Palffyho paláci na tanieri. Potešilo ma, že nešvitorila bez prestania ani nechcela rozoberať horoskop.
Potom som ju pozval na koláčik a kávu samozrejme, platil som ja. Starý svet, staré mravy: keď muž pozve dámu, muž aj cvaká. Myslel som, že to takto vyzerá normálny začiatok.
Nasledovalo naše klasické konfety-kvety-štrúdle obdobie. Kytice a mliečna Milka lietali z mojej strany, čas sme mali spolu. Každý piatok a sobotu poriadna kultúrna akcia koncert, galéria, niekedy výstava minerálov, inokedy kabaret na Lúkach. Veľa som do toho investoval, a keby som to zrátal, začalo by mi z tých stoviek eur v peňaženke klopkať svedomie.
Vždy po divadle do reštaurácie buď niečo moderné v Eurovei alebo dobrá stará piváreň. Poriadny obed v prírode a potom ideme zdychavičení domov, lebo v tomto veku dvakrát za sebou MHD neriskujeme.
Bol som k nej galantný, presvedčený, že z toho možno niečo bude. Ona sa krásne usmievala, občas mi v Starom Meste chytila ruku a povedala:
Jozef, s tebou je tak dobre, si pravý gentleman!
Priznávam, trošku som sa nadúval ako páv.
Prvé alarmy v Cinema City
Keď sa dnes obzriem späť, musel som byť slepý varovných signálov bolo dosť.
Po prvé, nikdy ma nepozvala domov, ani len na čaj, ani na medovník. Stále niečo U mňa neporiadok, Vnuk u mňa prespáva, Som unavená, poďme radšej do kaviarne. Najprv som si hovoril, že je hanblivá, snáď nezvyknutá na chlapa v paneláku po rokoch samoty. Netlačil som, veď som slušný.
Po druhé, keď prišla reč na vek, bola to schizofrénia! Pri koncertoch či reštaurácii bola aktívna ako osemnástka, navrhovala víkend v kúpeľoch, aquaparky, výlety. Ale keď sa debata zmenila na niečo intímnejšie, razom zmenila tón na prísnu babku s kvetinovou zásterou.
Jedného večera v kine na poslednom rade som jej jemne položil ruku na koleno absolútne nevinné gesto. Hneď ju odsunula, prísne:
Jozef, tu nás môžu vidieť!
Katka, je tma, sa neboj, nik nás tu nesleduje.
To je jedno, vyzerá to trápne. My predsa nie sme pubertiaci!
Znova som to hodil na konzervatívny výchovu. Veď možno je skromná duša, treba rešpektovať hranice. Ale už som tušil, že tu niečo nehrá. Predsa len, máme po 55, nie šťavnatých šestnásť, času nie je ako maku na polích pri Komárne, aby sme celé mesiace robili zo seba urazených anjelikov.
Tiež milovala hovoriť donekonečna o svojich zdravotných problémoch. V tomto veku bolí kríže hádam každého, tlak má niekedy výlet až na Himaláje, ale ona v tom mala špeciálnu vášeň. Celý večer rozprávanie o tom, ktorá tabletka jej lepšie zaberá na cholesterol, a nikdy nezabudla spomenúť, aká je unavená.
Počúval som, vcelku úprimne súcitil a ponúkol zaviezť ju k šikovnej lekárke na polikliniku. Ale keď som spomenul, že dvakrát do týždňa plávam, urobila kyslý výraz:
Prečo takto ničíš srdce? My v našom veku máme robiť sudoku na gauči a nie behávať okolo bazéna!
Ale mňa doma nebaví zavárané kompóty ani permanentka do knižnice. Ja chcem ešte žiť.
Dôležitý bod zvratu pri stajni vážnosti
Včera som si povedal: stačilo cirkusu. Dva mesiace festivalu v mojom peňaženke, stačí sa hrať na pioniera v dôchodkovom veku.
Večer sme sedeli v gruzínskej reštaurácii a zalievali hincali dobrým vínom z Devína. Katka bola vtipná, smiala sa, rozprávala historky o svojej šéfke. Pomyslel som si normálna žena, čas byť úprimný.
Po večeri v aute, vonku mrholí, dnu teplúčko, hraje starý Elán. Jemne som ju chytil za ruku, tentoraz ju nechala.
Katka, čo keby si šla dnes ku mne? Dáme si čaj, pustím ti pesničky.
Tvár ju zmrštila viac, než keď som spomenul brokolicu:
Jozef, čo to tým myslíš?
Myslím to, čo hovorím. Páčiš sa mi. Som rozvedený, ty si sama. Sme spolu dva mesiace, prirodzene ma zaujíma, či by sme si rozumeli viac ako kamaráti na telefóne.
A tu začal monológ storočia! O veku, hanbe a vyvýšenej duchovnosti, z čoho ma skoro preletelo:
To teraz myslíš vážne?! To už je téma len pre mladých, na zakladanie rodiny! My na to nemáme vek! Veď len si predstav, ako strašne vyzeráme bez šiat! Ja mám faldy, ty brucho. Fúj! V našom veku je prvoradé duchovno, podpora, priateľstvo. Vyzerá, že tebe ide len o to najprimitívnejšie!
Sedel som, neveril vlastným ušiam. Takže podľa nej som zviera, čo myslí len na základné pudy. Po dvoch mesiacoch som zjavne očakával príliš veľa.
Katka, aký brucho? Každé ráno cvičím, ty tiež nemáš postavu na odpis. Prečo by sme sa mali hneď pochovať zaživa? Kto rozhodol, že v 56-ke nesmie byť blízkosť?
To je bežné! sekla ma rázne. Poctivé ženy v mojom veku opatrujú vnúčatá a sadia papriky. Hanbila by som sa pred deťmi, keby som mala chlapa na takéto veci!
V tú chvíľu som vybuchol slušne, ale jasne:
Takže chlapa chceš na spoločné jedlá, výlety, dary a vôz, ale normálna blízkosť už je fuj?!
Zčervenala, ale určite to nebola hanba. Skôr žeľ.
Chceš mi naznačiť, že som povinná ísť do postele za večeru?
Neobracaj, povedal som pokojne, aj keď vo vnútri ma pálilo. Dvoril som sa, lebo som mal o teba záujem, to predsa k vzťahu patrí. Ty chceš len kamaráta šoféra s plnou peňaženkou.
Vystrelila z auta rýchlosťou mladej srnky, práskla dverami a so vztýčenou hlavou išla k vchodu. Nekričal som za ňou všetko bolo jasné. Gúľal som na jej chrbát a cítil skôr zlosť na seba.
Rád filozofujem, mám rád dobré knihy aj staré slovenské filmy. Ale som normálny muž s citmi a rozhodne sa nechcem zo spoločnosti a blízkosti odhlásiť len preto, že niekto má v hlave betónové zábrany kvôli veku.
Odstránil som jej číslo aj profil zo zoznamky. Teraz potrebujem kúsok času na rekonvalescenciu po tejto tragikomédii.
A jedno viem určite: hneď na prvom rande sa opýtam na pohľad na túto tému. Ak mi začne prednášku o starobe, vnúčatách a paprike, pekne si rozdelíme účet a poviem dovidenia.
A čo si myslíte vy mal som pravdu, alebo je v 56 rokoch ponuka blízkosti pre slušnú ženu ozaj taký škandál? A prečo sa potom takéto dámy hlásia na zoznamky, keď už pre nich čas vypršal?
