Dva mesiace som pozýval 56-ročnú ženu do reštaurácií. Ale keď som ju prvýkrát pozval k sebe, okamžite z nej spadla maska
Pred piatimi rokmi som sa v pokoji rozviedol a zvykol som si na svoj staromládenecký život. Lenže už nejaký čas cítim, že vracať sa do prázdneho bytu je čoraz smutnejšie.
Mám 56 rokov, zdravie mi slúži, sily ešte mám. Tak som sa rozhodol zaregistrovať na zoznamke, dúfajúc, že konečne nájdem ženu na spoločný život. A ako sa ukázalo, hneď v prvých dňoch mi prialo šťastie naozaj som stretol zaujímavú osobu.
Profil pôsobil jednoducho:
Božena, 56 rokov, vdova, hľadám slušného muža na vážny vzťah.
Na fotke bola milá žena bez zbytočných príkras, s láskavými očami. Rýchlo sme si začali písať. Hneď na začiatku som napísal, že nehľadám žiadny dlhý virtuálny vzťah, chcem ženu do reálneho života, so spoločným bývaním a výletmi. Súhlasila a dohodli sme sa na stretnutí v centre Bratislavy najbližší víkend.
Prvé rande bolo veľmi príjemné. Dlho sme sa prechádzali, počasie krásne. Božena mi rozprávala o práci a vnúčatách, ja som počúval a prikyvoval. Páčilo sa mi, že je pokojná, nemá potrebu rozprávať bez prestávky. Pozval som ju do kaviarne, kde som, samozrejme, všetko zaplatil som stará škola a kto ženu pozve, ten platí.
Začalo sa naše vychádzanie, klasické káva a kvety. Kvety aj čokolády som kupoval vždy ja, ale čas sme trávili obaja. Každý piatok a sobotu sme si robili kultúrny večer koncert, divadlo, výstava minerálov, alebo výlet za mesto s obedom v prírode.
Nie som skúpy, ale keby som zrátal výdavky za tie dva mesiace, asi by ma oblial studený pot. Divadlo, reštaurácia, výlety stále to isté. Snažil som sa byť džentlmen, veril som, že postupne k sebe budeme bližšie. Bola milá, chytila ma za ruku na ulici a hovorila:
Marek, s tebou je tak príjemne, si ozajstný pán.
Samozrejme, také slová mi lichotili.
Prvé znaky skepsy v kine
Keď si spomeniem späť, jej správanie bolo výrečné.
Po prvé, nikdy ma nepozvala k sebe. Ani len na kávu, ani len tak. Počúval som výhovorky: Vieš, mám doma neporiadok, Dnes je u mňa vnučka, Som unavená po práci, poďme radšej do kaviarne. Najprv som si myslel, že sa hanbí osamelá žena mohla byť odvyknutá na návštevy muža v jej domácnosti. Nenaliehal som, len som čakal na správny moment.
Po druhé, jej reči o veku boli divné. Išli sme do divadla alebo na výlet bola mladá a nadšená. Navrhovala aquapark, víkend pre dvoch v Tatrách. Ale keď som sa snažil priblížiť v osobnej rovine, okamžite sa zmenila na pani učiteľku. Raz v kine, v poslednom rade, som jej len jemne položil ruku na koleno. Nič viac. Hneď ju odstrčila a podráždene povedala:
Marek, pozorujú nás ľudia.
Božka, v sále je tma, naokolo nik nie je.
Aj tak, je to nevhodné. Nesprávajme sa ako školáci.
Prisúdil som to prísnej výchove. Myslel som, možno je naozaj decentná a treba rešpektovať hranice. Ale vo vnútri vo mne začínalo hlodať nepohodlie. Predsa len už nemáme šestnásť a netreba sa báť mesiace správať sa ako urazení panici.
Obľubovala rozprávať o svojich chorobách. V našom veku je bolesť chrbta či tlak bežná vec, ale ona v tom našla záľubu. Celú večeru opisovala, ako ju ťahá kríže, ktoré lieky sú najlepšie na cholesterol…
Počúval som ju, súcitil a ponúkal, že ju vezmem k dobrému lekárovi. Ale keď som spomenul, že chodím do bazéna, aby som ostal v kondícii, nasadila kyslý úsmev:
Načo ti je taká záťaž? Akurát si pokazíš srdce. V našom veku treba ležať na gauči a čítať knihy, nie šantiť vo vode.
Mne sa ale na gauči vylihovať nechcelo. Túžil som žiť naplno.
Moment pravdy a nečakaná prednáška o hanbe
Včera som si povedal: dosť už hry na pioniera. Dva mesiace chodenia sú dosť dlhé, aby sa ukázalo, či si rozumieme.
Večerali sme v gruzínskej reštaurácii, dali si chinkali, otvorili fľašu vína. Boli sme v dobrej nálade, Božena rozprávala vtipné historky z práce. Vtedy som si myslel, že je normálna žena a načase je dostať sa k úprimnej téme.
Po večeri sme sadli do môjho auta. Vonku poprchá, v aute teplo, ticho hrá hudba. Chytil som ju za ruku tentoraz ju neodtiahla.
Božka, čo ak by si šla ku mne? Dáme čaj, pustíme si hudbu…
Okamžite celá stuhla, úsmev vystriedala kamenná tvár.
Marek, na čo tým narážaš?
Nenaznačujem, hovorím otvorene. Páčiš sa mi. Som voľný, aj ty nie si viazaná. Už sa vídame vyše dvoch mesiacov. Je normálne chcieť byť si bližší.
A na to prišla dlhá prednáška o veku, hanbe a vysokej duchovnosti, z ktorej mi padla sánka.
Uvedomuješ si čo hovoríš? prísnym tónom. To je záležitosť pre mladých a pre zachovanie rodu. My sme dosť starí, je to smiešne. Predstav si, ako by sme vyzerali bez šiat. Mám faldy, ty brucho. Fuj! V tomto veku je dôležité duchovné puto, podpora a priateľstvo. A ty myslíš len na pudy.
Zostal som šokovaný. To som naozaj len nejaké zviera, lebo som po ôsmich týždňoch túžil po žene?
Božka, aké brucho? Chodím do fitka, som v pohode. Aj ty máš na svoj vek postavu výbornú. Prečo si už teraz kopeme hrob? Kto povedal, že život po päťdesiatke končí a zostáva len duchovno?
To je predsa normálne! ostro ma prerušila. Slušné ženy môjho veku opatrujú vnúčatá a sadia rajčiny. Ak by si našla muža na toto… hanbila by som sa pred deťmi.
Vtedy mi praskli nervy a povedal som všetko čo ma už dusilo:
Tak si vlastne chlapa na život nikdy nehľadala! Dva mesiace si jedla za moje, vozila sa v mojom aute, boli sme v divadlách, reštauráciách. Nebolo ti trápne brať dary od zvieraťa? Ale keď chcem normálnu blízkosť, tak fuj!
Sčervenela ale určite nie od hanby, skôr od zlosti.
Myslíš si, že si kvoli večeri povinná skočiť hneď do náručia?
Prestaň prekrúcať, povedal som pokojne, i keď som vrelo. Dvoril som sa ti pekne a každý vzťah predsa niekam smeruje. Ty si len hľadala pohodlnú kamarátku s peniazmi a autom.
Vyletela z auta, dvere poriadne treskla. Ani som za ňou nebežal všetko bolo jasné. Pozeral som, ako kráča pyšne k vchodu, a cítil som skôr krivdu na sebe.
Mám rád knihy, debaty o histórii aj duchovno. Ale som živý muž s normálnymi túžbami a nemienim sa tých túžob vzdať len kvôli tomu, že niekomu v hlave visia betónové predsudky o veku a faldách.
Zmazal som číslo aj profil na zoznamke. Potrebujem čas na zotavenie z tohto cirkusu.
A jedno viem isto: na prvom rande budem priamo zisťovať vzťah k blízkosti. Ak začne rozprávať o starobe a vnukoch ako životnom obzore každý si zaplatíme za seba a rozlúčim sa.
A čo vy ostatní, myslíte, že je vo veku 56 rokov hanbou ponúknuť intímnosť slušnej žene? Prečo vlastne takéto dámy chodia na zoznamky, keď si už myslia, že ich čas sa skončil?
