Dva mesiace som vodil 56-ročnú dámu po reštauráciách. No len čo som ju pozval k sebe, okamžite zhodila masku
Pred piatimi rokmi som sa pokojne rozviedol a zvykol si na svoj typický slobodný život. V poslednej dobe si však stále viac uvedomujem, že prichádzať domov do prázdneho bytu nie je práve príjemné.
Mám 56 rokov, zdravie mi zatiaľ slúži, síl je dosť. Zaregistroval som sa na zoznamke, dúfal som, že nájdem ženu na spoločné súžitie. A čuduj sa svete, hneď v úvode písania som mal šťastie narazil som na naozaj zaujímavú osobu.
Profil bol jednoduchý:
Zuzana, 56 rokov, vdova, hľadám slušného muža na vážny vzťah.
Na fotke sympatická žena bez prehnaného líčenia, s dobráckymi očami. Rýchlo sme si začali písať. Hneď som povedal, že nehľadám dlhé virtuálne kecanie, ale reálnu partnerku do života doma, na výlety, na dovolenky. Súhlasila, dohodli sme si stretnutie na víkend v centre Bratislavy.
Prvé rande bolo výborné. Dlho sme sa prechádzali, pekné počasie, ona nadšene rozprávala o práci a vnúčatách, ja som ju pozorne počúval, prikyvoval. Páčilo sa mi, že je pokojná a nerozpráva neustále. Pozval som ju do kaviarne a samozrejme platil ja tak sa to patrí, keď muž ženu pozve.
Začalo sa klasické sladké obdobie. Bomboniéry a kvety som nosil ja, ale čas sme trávili obaja. Každý piatok a sobotu kultúrny večer nie som lakomec, no keď si spočítam, koľko ma tieto dva mesiace dvorenia stáli, trošku ma zamrazí.
Chodili sme do SND alebo do galérií, potom večera v reštaurácii. Každý týždeň niečo raz výstava, raz koncert, inokedy výlet za mesto s nedeľným obedom v salaši.
Snažil som sa správať ako džentlmen, myslel som si, že sa pomaly zbližujeme. Usmievala sa, na ulici sa ma chytala pod pazuchu a hovorila:
Michal, s tebou je tak príjemne, si naozaj galantný muž.
Samozrejme, to mi lichotilo.
Prvé varovné signály v kine
Keď sa teraz obzriem späť, jej správanie hovorilo za všetko.
Po prvé, ani raz ma nepozvala k sebe domov. Ani na čaj, ani len tak. Vždy mala výhovorku: Ach, mám tam neporiadok, Dnes je u mňa vnučka, Som po šichte unavená, radšej poďme do kaviarne. Myslel som, že sa hanbí staršia žena odvykla, že by jej dom navštívil muž. Nenaliehal som, len som čakal na vhodný čas.
Po druhé, jej reči o veku boli zvláštne. Keď išlo o kino, výlety či reštauráciu mladá, plná energie, radila kam pôjdeme, čo vyskúšame. Ale akonáhle som chcel byť trochu osobnejší, ihneď sa zmenila na umrčnú babičku.
Raz v kine, v poslednom rade, som jej jemne položil ruku na koleno. Len tak, slušne. Okamžite ju odsunula preč, prísne, no korektne:
Michal, je tu veľa ľudí.
Zuzi, však je tma a nik tu nie je.
To je jedno, vyzerá to nepekne. Už nie sme pubertiaci.
Prisúdil som to prísnej výchove, možno je naozaj konzervatívna a má jasné hranice. Rešpektoval som to, no začal ma hryziť čudný pocit. Nemáme šestnásť, sme takmer na šesťdesiatke a času už nie je nazvyš, aby sme sa mesiace hrali na urazené princezné.
Ďalšia vec mala rada rozprávať o svojich chorobách. Väčšina ľudí v našom veku má nejaké kríže, tlak, na to si už treba zvyknúť. Ale ona to rozoberala so záľubou celý večer sa točila len okolo toho, čo ju bolí alebo aké lieky zabírajú na cholesterol.
Ja som ju vypočul, súcitil a občas navrhol, že ju zoberiem k dobrému lekárovi. No keď som spomenul, že dvakrát týždenne plávam, že treba telo udržiavať v kondícii, na to sa zatvárila kyslo:
Načo ti to? Len si srdce pokazíš. V našom veku treba ležať na gauči a čítať knihy, nie sa drhnúť v bazéne.
Ale ja nechcem zamdlievať pred telkou! Túžim po normálnom, aktívnom živote.
Moment pravdy a nečakaná prednáška
Včera som si povedal: dosť bolo váhania a hrania na hrdinu. Dva mesiace stačia na to, aby sa človek rozhodol, či mu to vyhovuje alebo nie.
Skončili sme na večeri v gruzínskej reštaurácii chinkali aj fľaša dobrého vína. Výborná nálada, smiech, veselé historky o kolegoch. Myslel som, že je čas porozprávať sa otvorene.
Sadli sme do môjho auta, vonku mrholilo, vnútri teplo a hrala tichá hudba. Chytil som ju za ruku a tentokrát ju nechala v mojej dlani.
Zuzi, čo keby sme išli ku mne? Uvarím čaj, pustíme si muziku.
Okamžite stuhla, zmizol úsmev a tvár jej stvrdla.
Michal, na čo toto narážaš?
Nenarazam, hovorím priamo. Si mi sympatická. Som slobodný, ty tiež. Sme spolu vyše dvoch mesiacov. Je normálne chcieť si byť bližší.
Vtedy začala s dlhým monológom o veku, hanbe a vysokej duchovnosti, ktorý ma úplne zarazil:
Vieš vôbec, čo hovoríš? prísne. To je pre mladých, pre tých, čo chcú deti. Načo to v našom veku? Predstav si, akí by sme boli naostro smiešni ja s faldíkmi, ty s pivným bruchom. Fuj! V tomto veku sú dôležité len hlboké rozhovory, podpora v každodennosti, pevné priateľstvo. A ty myslíš len na niečo telesné.
Pozeral som na ňu neveriaco. Podľa nej som len nejaké zviera preto, že som po ôsmich týždňoch prejavil záujem.
Zuzi, aký ešte pivný pupok? Cvičím, všetko je v norme. A ty máš postavu na svoj vek ozaj dobrú. Prečo sa pochovávaš zaživa?! Kto povedal, že v 56-tke život končí a ostáva len rozprávanie o vnukoch?
To je normálne a slušné! vyhlásila. Poriradné ženy sa v mojich rokoch starajú o vnúčatá a sadia paradajky. Bolo by mi trápne pred deťmi, keby som si našla muža na takéto veci.
Vtedy mi povolili nervy a povedal som jej všetko, čo som si doteraz myslel:
Takže ani nechceš muža do života, však? Dva mesiace si sa vozila v mojom aute, jedla na môj účet, chodila do divadla… A keď chce človek niečo viac, hneď fuj.
Osčervenela, ale nie od hanby, skôr od zlosti.
Ty si myslíš, že sa mám vrhnúť do náručia len za večeru?
Nejde o večeru, povedal som pokojne, hoci vo vnútri som vrešťal. Dvorenie má nejaký postup. Ty si iba hľadala kamošku s peňaženkou a autom.
Vyskočila von, treskla dverami. Nešiel som za ňou všetko bolo jasné. Pozeral som, ako pyšne kráča k vchodu, a zožieralo ma sklamanie.
Rád sa rozprávam, čítam knihy a baví ma história. Ale som normálny chlap, mám svoje túžby a neodpíšem sa len preto, že má niekto betónové komplexy a strach zo starnutia.
Zmazal som jej číslo aj profil na zoznamke. Potrebujem čas, aby som sa spamätal z tejto frašky.
Rozhodol som sa, že na prvej schôdzke budem hneď riešiť, ako to žena cíti s blízkosťou. Keď počujem rozprávku o starobe a tom, že zmyslom života sú len vnúčatá, rozdelíme účet a poviem dovidenia.
Aký je váš názor? Je v 56 rokoch ponuka na ozajstnú blízkosť urážka? Prečo potom také ženy vôbec chodia na zoznamky, keď si myslia, že ich čas už skončil?
Dnes viem, že do života patrí aj radosť, dotyky a niečo nad rámec polievok a záhonov. Ak niekoho hľadám, chcem sa s ním smiať, rozprávať, aj sa ho dotknúť Veď pred sebou treba mať ešte kus života, nie len sedieť v tieni zaživa.
