Dva kytice pre mamu
Obľúbeným miestom malého Jánka v dome je skriňa. Veľká stará tmavohnedá skriňa stojí v rohu ich rodičovskej izby. Dvere, ťažké pre Jánkove drobné ruky, sú ošúchané a pri každom otvorení vrzajú. Janko do nej vrhá svoje jednoduché hračky medvedíka s odtrhnutým uchom, klauna v obrovskom modročervenom klobúku, ktorý mu mamka darovala na Nový rok, a koňa. Áno, koňa.
Kôň kedysi bol čierny, s nádhernou hrivou vo farbe havranieho pera. Časom sa čierny plast spáral a na slnku vybledol, ale hriva zostala takmer celá. Janko koňa miluje a nosí mu čerstvú trávu.
Skriňa je Jánkovo tajné kráľovstvo, jeho Narnia, kde sa dejú skutočné zázraky: klaun je rytier, ktorý jazdí na vernom koni a chráni krásnu princíšku pred zlým medveďom. Čo sa stane potom, keď rytierklaun vyhrá, Janko ešte nevedel, a v najzaujímavejších chvíľach ho však začína vyhľadávať stará babka.
Jánkova babka ho z nejakého dôvodu veľmi desí. Má vždy špinavé, prepletené ruky (keďže sa celý deň zaoberá domácimi prácami, zatiaľ čo rodičia sú v práci). Tvár má vrásky ako čerstvo orepané pole. Hlas je ostrý a hlasný, podobne ako ich pes Boris, ktorý celý rok žije vonku v búdke a pravdepodobne si nachladil, preto škrípavo a prerušovane šteká.
Jánkovi je Boris veľmi ľúto, najmä v zime, keď šialený februárový vietor takmer odtrhá okná a snehová búrka zakryje búdku až po okraj. Jednej mimoriadne chladnej noci Janko potichu vybehne z domu v flanelovej pyžame s medvedíkmi a v ponožkách, aby zachránil psa. Polcestou ho dopadne napätý hlas mamy a rozčúlený hlas babky. Mama stojí na prahu v prepleteneho šatku, pozerá do tmy a volá:
Synu, Jánku, kde si?
Za ňou šepká babka:
Vráť sa, šibal! Kam si šiel, blázne! Celý v nevedomom otcovi, rovnako rozstrapatený!
Nevedomý otec vždy nie je doma má veľmi dôležitú prácu. Jánko úplne nerozumie, čo je diaľkový šofér, ale predpokladá, že to je niečo dôležitejšie než on, pretože otec sa zjavuje len zriedka, potkne ho po chrbte, spýta sa ako ide a potom odíde spať.
Babka ho nazýva diaľková babka, a mama zakrýva oči a hovorí:
Nič sa nedeje, chlapče, zvládneme to! Si moje šťastie, už veľký chlapík. Pozri, čo ti dám. Toto je otcův hodinkový ciferník, presne ako u dospelých. Otec príde, keď sa malé a veľké ručičky stretnú dole, a v okienku, kde je dátum, je napísané 12. Pamätáš si? Daj si pozor, nestrácaj ho.
Jánko je naozaj hrdý, že má otcův hodinkový ciferník, ako dospelí. Napriek tomu mu je nepríjemné sledovať, ako jeho kamarát Fedor veselo skáče so svojím otcom v nedeľné ráno s rybárskymi tyčmi: otec má veľkú rybársku rotoru, Fedor malú tyč a vedro, do ktorého nikdy nechytiť nič dôležitého.
Aj šesťročná Zuzka, ktorú Jánko po pravde považuje za nešikovnú, lebo ešte nedokáže čítať, na rozdiel od neho, ktorý už v piatich rokoch dokáže nahlas prečítať nápisy Lekáreň a Optika (aj keď nepozná úplne rozdiel), každú nedeľu hrdosťou nastúpi do bielej Škody jeho otca a odpojí sa s ním na trh.
Jánko sníva, že jedného dňa otec ho posadí vedľa seba v veľkej kamiónovej kabíne, kde pracuje, a spolu vyrazia na svoj mužský výlet. Ale keď je otec doma, netrápi sa Jánka oni sa hádajú s mamou. Mama plače, babka sa rozcucháva, otec búši dvere a ide von fajčiť. Malý sa schováva v svojej milovanej skrini a plače, pritláčajúc k sebe verného medvedíka. Skutoční muži samozrejme neplačú, ale ani medvedík, ani klaun to nikomu neprehovoria ostane to ich tajomstvo.
Ten deň je maminn narodeninový deň. Jánko beží z dvora domov, keď náhle zastaví. Na chodníku oproti stojí otec, drží za lakeť mladú ženu v červenom šate. Ona sa smeje, a v otcových rukách žiari kytica ruží taká veľká a krásna, že Jánkovi sa zamračia srdce.
Pre mamu! preblikne mu v hlave. Dnes je mamino sviatky! To určite pre ňu! A srdce mu poskočí od radosti.
Večer mama a babka naarania sviatočný stôl: voňavé zemiaky prichádzajú priamo z rúry, priehľadný aspic sa vyskytuje v miskách, chrumkavé uhorky z pivnice a obrovský koláč ozdobený ružovými kvetmi z krému. Jedna ruža na koláči chýba Jánko si ju už predtým ukradol. Keď sa hostia usadia k stolu, vracia sa otec. V rukách drží iný kytica skromné biele chryzantémy zabalené v šedivom papieri. Mama zažiari, obíde ho okolo krku a smeje sa ako dieťa.
Jánko nadýchne vzduch, už má ústa otvorené, aby sa spýtal, kde sú tie prvé kvety, kam zmizli. Pozrie na mamu vyzerá nádherne v novej ružovej šatke, ktorá jej perfektne sedí, líca sa červenajú buď radostne, alebo od tanca. Jánko mlčí.
Neskôr sedí vo svojej tmavej skrini, medzi medvedíkom a klaunom, a otáča na zápästí otcův hodinkový ciferník. Kedysi bol dôležitý, dospelý, čarovný. Ručičky stoja nehybne. Niekoľkokrát sa snaží ich roztočiť, ale bez úspechu. Slzy sa mu blížia k očiam, tentoraz však neplače. Náhle pochopí: plakať je zbytočné. Už nie je ten malý chlapík, ktorý čaká otca na ceste.
Jánko položí hodinky na poličku medzi medvedíka a klauna a potichu zatvorí dvierka skrine. V jeho Narní už viac nie sú žiadne zázraky.
V izbe mama spieva napoly nahlas, rozbaľujúc darčeky. Jánko k nej pristúpi, objme ju za pás a cíti, ako sa jemne zachveje.
Som s tebou, mami, povie potichu, no pevne. Vždy som s tebou.
