Takto si to zapisujem do denníka, skôr pre seba. Vždy som bol viac človek činov než slov, ale dnes musím vyroniť všetko, čo v srdci dusím. Len čo je v ňu hĺbky? Dva krídla, ktoré mi vyrazili…
Patrik a Viola boli spolu sedem rokov. Od čias gymnázia ani na krok od seba. Deti nemali. Z nejakého dôvodu sa to nepodarilo. Mojá stará mama, jej názor pre mňa svätý, trvala na svojom: “Vezmite sa slávnostne, deti! Božia milosť na vás zosojde. Pán vám pošle dediča.” Pre mne boli jej slová zákonom. A tak som jedného dňa oficiálne požiadal o ruku moju spoločníčku života.
Sobáš bol veľkolepý. Vymenili sme prstene, v občiankach zápisy. Lenže počas hostiny sa stala čudná vec. Keď nám podali poháre so šampanským, malo sa vypiť na ex – pre šťastie bez sĺz. Potom ho treba hodiť o zem a rozbiť. Môj pohár sa rozletel na drobné kúsky. Violin pohár? Ten sa nerozbil, len sa odkutálil. Hostia sa rozšepkali dost hlasne: “Ach, zlé znamenie! Nebude mladým šťastia.” My sme sa len zasmiali: “To sú blbosti!” A hodok pokračoval.
Keď všetko skončilo, nastal čas na spoločný život. Ale… Viola, nadobudnúc status právoplatnej manželky, sa zmenila. Chcela vládnuť. Všetko bolo zle. Hádala sa za každú maličkosť. Potom to prasklo: “Patrik, márne sme sa brali. Ty a ja sme ako nebo a zem. Bude lepšie, keby sme sa rozišli.”
Za všetkým som videl svokru. Bola ako stará mama z rozprávky. Stále jej bolo málo. Pozornosti, peňazí, miesta v dvojizbáku v Petržalke… A keď už som byval v jej “za krv vykúpenom” byte? Tam nedala pokoj. Hrkala, že ako človek s titulom môžem zarábať milióny, nie sa vláčiť z výplaty do výplaty. Ticho som znášal nájazdy manželky a svokry celý rok. Až kým nepadlo: “Vypadni.”
Chcel som si to potvrdiť: “Viola, toto je konečné rozhodnutie? Tvoje a tvojej mamy?”
“Áno! Moja mama do toho nič!” zachrčala a zabuchla dvere.
Pomaly som balil veci. Oko skúmajúce za mnou s nádejou: “Možno sa ešte rozmyslí…” Ale nepozdvihla ani obočie. “Dovidenia, ženo. Prepáč, ak bolo niečo zle,” povzdychol som si. “Dovidenia!” Už zabuchnuté dvere.
Odšiel som od domáceho kozuba. Nebol som však dlho sám. Hneď som sa ocitol v náruči inej – Lejly. Nechcem sa chváliť, ale výzor mám dobrý: vysoký, športovec, chlapský. Lejla do mňa bola dlho zamilovaná. Pracovali sme spolu. Keď si všimla, že sa poslednú dobu potáčam ako utopený a nešibal som ako obvykle, navrhla stretnutie po práci. Šiel som. Zo smútku…
Lejla bola slobodná, pekná, s bezchybným menom. Na večerný preskák sme sa prešli parkom, dali kávu v útulnej kaviarni. Rozpovedal som jej celý život. Na oplátku ľutovala, skúšala ma kľudniť. A zrazu to prasklo: “Patrik, nebol si nikdy vedomý, aký záblesk v očiach mám pri pohľade na teba? Dlho ťa milujem! Si slepý?”
Samozrejme, vycítil som, ako na mňa Lejla hľadí. Pri každej návšteve jej oddelenia striedavo červenala a bledla, hlas sa jej trasol. Vnímal som ju ako nádherný kvet, ale… neviazaný. Bola úplným opakom Violy: kľudná, nečinná, povolná. To sa mi páčilo. Vtedy som však bol ženatý! Nedovoľoval som si nič. Teraz, keď ma vyhodili? “Prečo nie? Ryba samá pláva do rúk… Prečo odmietať chutné sústo?”
…Na druhý deň prišli sme s Lejlou spolu do práce. Kolegovia na nás mrkli. “Lejla si to vybájila.” Všetci vedeli o jej túžbách. Lenže prekážka s menom “manželka” bola vždy nedotknuteľná.
Ubytoval som sa u Lejly. Bola ako motýľ, ktorý okolo mňa poletoval. Vyčúvala všetky moje túžby. Starala sa ako vedela. Verila, že väčšie šťastie na zemi neexistuje! Ja som s potešením prijímal jej starostlivosť. V duchu som ju začal volať Svetluška. Taká svetlá, že jej žiar hrial dušu.
…Zoznámila ma s rodičmi. Jej otec, vysoký štátny úradník, spozoroval dcérkinu bezduchu lásku ku mňa. Vyniesol rozsudok: “Keď tak – bývajte spolu. Sobáš zaoberieme neskôr. Prv sa presvedčím, aký si ovocný zaliak, mládenec.” Samozrejme, nevedel, že som ženatý. Lejla nemala odvahu povedať. Poznala otcov charakter…
Tešili sme sa zo života! Plánovali sme budúcnosť. Zaleteli sme aj na Mallorcu. Lejlin otec financoval tento výlet. “Pre dcéru nie je nič drahé! Nech sa deti zabavia.”
…Prešli tri mesiace a Viola zavolala. Žiadala, aby som sa vrátil späť k rodine. Potvrdila, že čaká dieťa, ktoré potrebuje otca. S ťažkým srdcom som sa vrátil k žene. Lejla pustila milovaného k rodine, ale ešte dopovedala: “Patrik, budem na teba čakať. Stále…”
…O pol roka sme sa s Violou stali rodičmi. Narodila sa dcérka – Janka. Za týždeň nato zavolala Lejla. Žiadala, aby som ju prišiel vziať… z pôrodnice. Lejla porodila dcéru. Stanku.
Bežal som za ňou kvety v ruke s otázkami v očiach.
V čakárni stál jej otec, skrútený ako drôtený plot. V ruke veľkú kyticu červených ruží.
Priblížil som sa k Lejle, poboz
**Môj osobný denník**
Róbert a Lucia žili spoločne sedem rokov. Od gymnázia neoddeliteľní. Deti nemali. Nestalo sa. Milovaná stará mama Róberta naliehala:
„Zosväťte sa, detičky! Boh žehnajú manželstvám a darujú dedičov.“
Pre Róberta bola stará mama autoritou. Preto Vlaste, jeho spolubývajúcej, ponúkol ruku.
Svadbu usporiadali veľkú. Vymenili prstene. Pečiatky v občiankach boli. No počas osláv nastal problém.
Keď mladomanželom podali poháre šampanského, mali vypiť do dna – pre šťastie bez sĺz. Potom tradične hodiť pohár na zem. Róbertov sa rozbil na prach, Vlastin sa len odkotúlal.
Hostia zašepkali: „Zlu predzvesť! Manželstvo nevydrží.“
Róbert s Vlastou sa len zasmiali: „Nezmysly!“ Oslava pokračovala.
Po svadbe však Vlasta, ako legálna manželka, začala vládnuť. Všetko bolo zle. Príčepkala sa. Potom oznámila:
„Róbert, zbytočne sme sa brali. Sme rozdielni. Rozídeme sa.“
Róbert vinil svokru. Bola ako žena zlodeja štěstia – nikdy dosť. Pozornosti, peňazí, miesta v trojizbáku… Keď sa švagor nastahoval do jej „krvou zarobeného“ bytu, svokra ho neustále sekýrovala, ako zbohatnúť. Róbert mlčky trpel rok. Potom počul:
„Odíď.“
„Vlasta, je to tvoje rozhodnutie?“
„Áno! Mama s tým nemá nič!“ okýsla Vlasta.
Róbert pomaly balil veci, dúfal, že zmení názor. Vlasta ani nedvíhla obočie.
„Zbohom, manželka. Prepáč,“ vzdychol.
„Zbohom!“ Vlasta prudko zatvorila.
Róbert odišiel z domova. Smútiť dlho nemohol.
Okamžite sa ocitol v náručí Lucii. Mužský, športový, atraktívny.
Lucia doňho bola už roky zamilovaná. Pracovali spolu. Keď Lucia videla, že Róbert chodí zničený, navrhla stretnutie. Róbert súhlasil. Pre zaťaž…
Lucia bola slobodná, krásna, vážená.
Večer sa prešli parkom, kávu pili v útulnej kaviarni. Róbert rozprával o živote. Lucia súcitila, utiešala. Zrazu vyhrkla:
„Róbertko, nevidel si, ako ťa milujem? Slepý si?“
Róbert tušil Luciine city. Červenala, keď prišiel, hlas sa jej triasol. Videl ju ako nádherný kvet, no nie viac. Držal odstup. Teraz, vyhodený, pomyslel: „Chytať šťastie, keď príde?“
Na druhý deň prišli do práce spoločne. Kolegovia sa podžartnili. Všetci vedeli o Luciinej láske. Róbert sa k nej nastahoval.
Lucia, ako motýľ, krúžila okolo neho. Uhádla každé prianie. Nazval ju Svetluška – zahrievala mu dušu.
Predstavila ho rodičom. Otec, vysoký úradník, zbadal, že dcéra je až po uši zamilovaná. Vyhlásil:
„Bývajte spolu. Svadbu zariadíme neskôr. Najprv uvidím, aký si, švagor.“
Otec netušil, že Róbert je ženatý – Lucia netrúfala povedať.
Mladí sa tešili zo života. Lietali na Maurícius. Otec im to zaplatil. „Nech sa zabávajú.“
O tri mesiace Vlasta privolala manžela naspäť. Čakala jeho dieťa, potrebovalo otca. Róbert s ťažkým srdcom prišiel. Lucia ho pustila, dodala:
„Róbertko, budem čakať. Vždy…“
O pol roka Vlasta s Róbertom privítali dcérku Barborku. O týždeň neskôr zavolala Lucia. Žiada, aby ju Róbert vyzdvihol z pôrodníka. Lucia porodila dcéru. Ruženku.
Róbert pricválal s kvetmi a otázkami. Prisiel otec Lucia s veľkou košíkou ruží.
Pobozkal Luciu, podal kyticu. V očiach nechápavý strach.
„Naša dcérka, Róbertko. Blahoželám!“ usmiala sa Lucia.
Róbert stál, zmätený. Zrazu sledoval dátumy… Lucia prerušila:
„Neboj sa. Ja s Ruženkou nebudeme v ceste.”
Otec Lucia Róberta ani nepozdravil. Zúfalý Róbert žil v dvoch rodinách. Vlasta vedela o Lucii, Lucia o Barborke. Ženy trpeli. Vlasta sa vinila. Lucia neľutovala – mala dieťa s milovaným mužom.
Róbertovi bolo ťažko. Dcérky miloval sirovo. Rýchlo rástli, nepohodlné otázky sa hromadili. „Oci, prečo si dnes nebol u nás?“, „Oci, prečo voňáš cudzou parfumou?“, „Ja nie som Barborka, ja som Ruženka!“
Jedného dňa, keď vyštiepil k Lucii, privítal ho prísny otec:
„Lucia, sojka prejdi. Musím prehovoriť s Róbertom.“
Podriadena Lucia vzala Ruženku za ruku a vyšla.
„Švagor, budeš do d
Ako sa kávovar o pol šiestej ráno rozvreskoval, Roma s úsmevom sledoval, ako dcérky na pléde dvíha hlavičky a vyhrávajú, pretože vedeli, že lásku otca už nič nezruší a prítomnosť každého z nich robila ich dom naplno šťastným.
