**Priazrak**
Vrátil som sa domov od rodičov. V lete bývali v malej dedinke. Dom bol starý, vyžadoval stále nejakú opravu. O víkendoch som otcovi pomáhal s drobnými prácami. V poslednej dobe mal problémy so srdcom, tak som sa snažil, čo najviac úloh prevziať na seba.
Vybral som sa tam len na jeden deň, opravil som plot, nanosil som vodu zo studne najprv na záhradku, potom do kúpeľne, zajazdil som s mamou do obchodu. Po večeri som sa chystal ísť domov.
„Kam máš v tých hodinách chodiť? Zostaň, ráno pojdeš,“ presviedčala ma mama.
Ale sľúbil som Zuzke, že sa vrátim. Keď som už mal vyjsť von, zavolal som jej a aj ona mi radila, aby som zostal u rodičov do rána.
„Čo, neschýbaš sa mi?“ urazil som sa naoko.
„Schýbam, veľmi. A čakám,“ zasmiala sa moja žena.
„Tak potom čoskoro prídem,“ povedal som šťastne.
Slnko už dávno zapadlo, nastalo tajomné čase chladného súmraku. Na ceste bolo málo áut. Až za volantom som si uvedomil, aký som unavený. Občasné neskoré autá prechádzali okolo, oslepujúce svetlometmi. A práve keď som sa blížil k mesta, na sekundu som zatvoril oči…
„Zuzka, som doma!“ zakričal som z prahu bytu.
Zuzka neodpovedala. Pozrel som sa do kuchyne. Stála pri sporáku a miešala niečo na panvici, ticho si pobrmkávala jednoduchú pesničku. „Ty si námorníčka, ja námorník…“ spoznal som slová tej známej piesne. Vôňa praženého mäsa mi zašimrala v nose. Tak ľahko som sa už dlho necítil. Únava ako keby zmizla. Ako po dlhom a hlbokom spánku. Alebo možno to tak naozaj bolo. Nepamätal som si, ako som sa dostal domov, akoby som prepadol časovej diere alebo spal.
„Zuzka,“ zavolal som znova.
Ale žena nijako nereagovala.
„Stále v slúchadlách,“ pomyslel som si, pristúpil bližšie, ale v jej ušiach žiadne neboli.
„Chýbala si mi a vyhládol som,“ pošepkal som jej do ucha.
Na chvíľu stuhla, akoby niečo počúvala.
„Tak konečne,“ potešil som sa. „Už som si myslel, že si ohluchla.“
V nasledujúcom okamihu Zuzka prikryla panvicu, vypnula plyn a rýchlo sa otočila. Len tak-tak som stihol uskočiť stranou.
„Zuzka, čo sa deje? Prečo ma ignoruješ? Som doma! Otvor oči!“ zvolal som hlasne.
Stál som pri nej, ale ona sa správala, akoby som neexistoval. Vtom jej zazvonil mobil. Rýchlo prešla do obývačky, takmer ma omietla. Cítil som len závan vetra na tvári.
Príšiel som za ňou a pozrel cez rameno. Na displeji bol neznámy číslo. Chvíľu váhala, či má zdvihnúť, ale nakoniec stlačila zelené tlačidlo a pritlačila telefón k uchu.
„Áno, to som ja,“ odpovedala. „Čo? To je nejaká chyba…“ O minútu neskôr jej mobil vypadol z rúk, klesla na pohovku, zakryla si tvár a rozplakala sa.
„Zuzka, čo sa stalo? S otcom? Srdce?“ Ale Zuzka len plakala, akoby ma nepočula.
Kľakol som pred ňu a chcel som jej odtiahnuť ruky od tváre, ale zhrozil som sa, keď som videl, ako moje prsty prechádzajú cez jej ruky ako cez hmlu. Vstal som a prekvapene sa pozeral na svoje dlaně. Zuzka zložila ruky do lona a s oteknutými očami sa zahľadela do prázdna.
„Janko?“ zašepkala.
„Som tu,“ odpovedal som, tešiac sa, že ma konečne uvidela.
Ale jej pohľad, ktorý sa na chvíľu zastavil na mojej tvári, sa znova bezcieľne potuloval po miestnosti. Nie. Nevidela ma.
„To nemôže byť. Je to omyl,“ zašepkala. „Janko-o-o…“ zanadávala a znova sa rozplakala.
Zrazu vstala, zdvihla mobil a začala niekomu volať. Prsty sa jej triasli tak, že neustále stláčala zlé čísla.
„Počkaj, počkaj…“ pritlačila telefón k uchu.
Reflexne som sa dotkol zadnej kapsy nohavíc. Ale necítil som tam obdĺžnikový tvar telefónu. Ani som nepočul, že by mi zvonil.
„Telefón som nechal v aute,“ pomyslel som.
Zuzka zrušila hovor a začala znova vytočovať.
„Anička, povedali mi, že… Nie, Janko ešte neprišiel. Volali mi z polície…“ Zastala, nabrala vzduch. „Janko mal nehodu kúsok od mesta… Nie, Anička, už ho tu nie je…“ oznámila mojej matke smutnú novinu, odhodila telefón na druhý koniec pohovky a znova sa rozplakala, kvílila ako zranená vlčica.
„To hovorí o mne? To som sa zabil v aute? Zomrel som?“ Neveril som tomu. Ako by som mohol, keď som stál tu, v našom byte, pred ňou, hovoril som s ňou. „Preto si nepamätám, ako som prišiel domov, vyšiel po schodoch, otvoril dvere. Akoby som prešiel na autopilota. Preto ma Zuzka nevidí a nepočuje. Zomrel som.“ Necítil som hrôzu, bolesť ani ľútosť. Len údiv.
„Janko, ako to? Ako budem žiť? Čo mám robiť?“ Zuzka znova padla na pohovku a rozplakala sa.
Natiahol som k nej ruku, chcel som ju pohladiť po chrbte, upokojiť, ale moja ruka zamrzla vo vzduchu. Stál som nad plačúcou ženou a snažil som sa spomenúť si, čo som vedel o prízrakoch. Napadol ma len film s Patrickom Swayzem.
„Takto to teda je. A ja si myslel, že je to sci-fi. Ako dlho tu uviaznem? Koľko času mám? Kde sú moji sprievodcovia? Niekto by mi mal pomôcť, vysvetliť, čo mám robiť…“
Čas plynul zvláštnym spôsobom. Ešte som sa nestihol zorientovať vo všetkom, zvyknúť si na svoju novú úlohu prízraku,Vtedy som pocítil, ako ma ten svet zamatovo zamrkajúceho svetla volá k sebe, a bez váhania som sa vydal v ústrety pokoje, ktorý som už nikdy nezažil.
