Kolesá vozne vyťukávali rytmus môjho vysnívaného šťastia. Tri mesiace som šetrila na túto dovolenku, tri mesiace som snívala o mori, o slaných vlnách na koži a o západoch slnka, ktoré neprekrýva mestská zástavba. Kupé zatiaľ bolo prázdne, a ja som si užívala túto vzácnu výsadu byť sama so svojimi myšlienkami a snami.
Opatrne som rozložila na stole svoje zásoby: domáce hovädzie plátky zabalené vo fólii, pohárik s nakladanými uhorkami, nakrájané sendviče s klobásou, jablká, sušienky a termosku so silným čajom. Všetkého malo stačiť na dlhú cestu k moru. Predstavovala som si, ako budem pokojne obedovať, pozerajúc sa von oknom na míňajúce sa krajiny, ako budem čítať knihu, popíjajúc čaj z obľúbenej šálky.
Vlak spomalil pri blížiacej sa ďalšej stanici. Ani som si nevšimla ruch na chodbe čo mi záleží, keď predo mnou čaká more a dva týždne blaženého ničnerobenia?
Ale osud, zdá sa, rozhodol inak.
Do kupé sa nahrnula rodinka: nízky chlapík s rozstrapatenými vlasmi a pivným bruškom, jeho manželka žena solídnej postavy s hlasitým hlasom a ich desaťročný syn, rovnako robustný ako matka. Hlučne sa ukladali, prekrikujúc sa a rozhadzujúc veci kde sa dalo.
Konečne! zvolala žena a zosunula sa na spodnú palandu. Myslela som, že mi nohy odpadnú, kým sme vlákali tie kufre!
A čo si čakala, Zdenka? odsekol muž. Ty si trvala na tom, aby sme brali toľko harabúrdu!
To nie je harabúrd, to sú potrebné veci! ohradila sa Zdenka.
Chlapec mlčky vyliezol na svoju palandu a hneď začal hlasno chrumkať čipsmi.
Snažila som sa udržať si dobrú náladu. Koniec koncov, ľudia tiež cestujú na dovolenku, majú právo na emócie. Možno sa upokoja a nejako sa spolu znesieme.
Ale moje nádeje sa rozplynuli už za pol hodiny.
Och, čo to máte tu také chutné? Zdenka sa lačne zahľadela na môj stôl. Aj my sme si vzali jedlo, pozrite!
Vytiahla z tašky dve varené vajcia a jednu zvädnutú uhorku, hodila ich na stôl vedľa mojich usporiadaných zásob.
Tiež na spoločný stôl! slávnostne vyhlásila s výrazom, akoby mi urobila veľkú láskavosť.
Niečo vo mne sa napjalo, ale stále som dúfala, že to prejde.
Nadarmo.
Muž, ktorý sa predstavil ako Branislav, bez okolkov rozbalil moje hovädzie plátky a odhryzol si.
Fíha, domáce! pochválil s plnými ústami. Dobre variťe!
Branko, daj aj mne ochutnať! natiahla ruku Zdenka.
Prepáčte, pokúsila som sa ich zastaviť, ale to je moje jedlo. Pripravila som si ho na celú cestu.
Pozreli sa na mňa, akoby som povedala niečo divné a neslušné.
Čo to hovoríte! pohnevala sa Zdenka. Ako je to možné? Vy ste to jedlo dali na stôl! Ak je na stole, tak hostíte spolucestujúcich! To je základná zdvorilosť!
Aj my sme vytiahli svoje jedlo, dodal Branislav, ukazujúc na tie dve vajcia. Poobedujte sa, nehanbite sa!
Chlapec zatiaľ strčil špinavú ruku do môjho pohára s uhorkami.
Dobré! povedal s plnými ústami.
Cítila som, ako ma zalieva vlna hnevu a bezmocnosti. Títo ľudia drzo požierali moje jedlo, kryjúc sa vymyslenými pravidlami cestovnej etikety. A najhoršie robili to s výrazom, akoby som im mala byť vďačná za túto poctu.
Počujte, pokúsila som sa hovoriť pevne, ja nikoho nehostila. Toto je moje jedlo a počítala som, že mi vydrží na celú cestu.
Ale no tak! mávla rukou Zdenka, ktorá si nakladala moje hovädzie plátky na chlieb. Nebuďte lakomá! Vidíte, že my máme jedla ako šafránu. My vás predsa nenútime jesť len naše veci!
Branislav zatia
