Druhá svokra
Žena v modrom upratovacom plášti opatrne nakukla do kancelárie majiteľa estetickej kliniky Proxima. Volala sa Jaroslava a teraz sa snažila hovoriť čo najtichšie, aby nenaštvala šéfa.
Počula som, že hľadáte mladšiu masérku.
Timotej Gráň, majiteľ, zdvihol pohľad a prísne si ju premeral. Práve vtedy mu oznámili, že dôležité rokovania s investormi sa zrútili a od napätia ho bolela hlava.
To čo si myslíte, že so zmetákom začnete robiť masáž našim klientom?
Nie, ale absolvovala som online kurzy. Sestavila som aj životopis, povedala Jaroslava nesmelo a podala mu pokrčený papier vytiahnutý z náprsného vrecka.
Následne vtrhol do kancelárie Timotejov zástupca Leo Šedivý. Timotej si masíroval spánky, no nervy mu povolili.
Leo, ako je možné, že nám po chodbách blúdia upratovačky, kedy chcú? Vyhoď ju! Myslí si, že je slávna masérka! Vyžeň ju okamžite a postaraj sa, aby sem už nechodila s takýmito hlúposťami!
Bezo slova vytrhol papier, roztrhal ho na kúsky a hodil ho k nohám Jaroslavy.
Jaroslava sa zahryzla do pery, kľakla si a postupne zbierala úbohé cáry papiera. V očiach ju tlačili slzy. Leo Šedivý ju nemilosrdne chytil za lakeť, odviedol cez chodbu pomedzi pohľady klientov i zamestnancov a zatlačil ju do komory s upratovacím náradím.
Na okraji starého hasiaceho pieskoviska, ktoré tam stálo azda od pradávna, Jaroslava bezmocne klesla a rozplakala sa.
Na Proxime robila len krátko. Snívať o utieraní podláh nikdy nesnívala tu však platili viac ako inde. Aj samotný pán Gráň bol v meste považovaný za veľkého človeka: tvrdý, ale pracovitý, muž čo sa vypracoval sám.
To bola pravda. Timotej Gráň vyrastal v detskom domove. Matku nikdy nepoznal, otca tiež nie; celý život sa snažil nájsť po nich aspoň nejakú stopu márne. Na druhej strane, dokázal sa vypracovať na chirurga, neskôr na špičku estetickej medicíny. Za drahé peniaze k nemu prichádzali aj herečky a prominentky z Bratislavy i Viedne. Každý rok zvyšoval ceny a s ničím si nelámal hlavu.
Preto Jaroslava našla odvahu. Dozvedela sa o voľnom mieste a rozhodla sa skúsim.
Vždy túžila byť masérkou. Študovala učebnice, prešla si sama všetkým, čo sa len dalo až na oficiálny diplom, ktorý nemala a bránil jej pracovať v odbore. Šetrila, kedy mohla, aby si mohla dovoliť riadne kurzy. Lenže muž ušiel s peniazmi a nechal ju samu s malou dcérkou bez centu.
Až neskôr zistila, že Šaňo má trestný register a vymyslený životopis. Rozvod sa vliekol roky a manžel na súd nechodil. Jaroslava všetko znášala kvôli Silvii a vtedy začala jej ťažká cesta.
S dieťaťom ju nikde nechceli. Žili vo vtisnutom byte ona, dcéra a mama Anna Gabrišová. Nežili si bohvieako, občas len z mamineho dôchodku. Anna bola nepolepšiteľná optimistka, bývalá gymnastka, pevná a húževnatá. Postarala sa o vnuku, a až vtedy mohla Jaroslava začať pracovať aspoň niekde.
Neskôr Jaroslava skončila aspoň lacné kurzy. Certifikát, čo jej Gráň roztrhol, bol jediným dôkazom aspoň akejsi kvalifikácie.
Utrela si slzy, vstala a šla upratovať ďalej. Ľudia na ňu zazeral, šepkali si. Doma ju však čakala maminá dobrá správa: Silvia vyhrala v škôlke súťaž výtvarníkov. Dcéra mala skutočný talent a Jaroslava sa snažila vždy jej kúpiť lepšie farby a papiere. Silvia navštevovala prípravku umeleckej školy a Jaroslava sa z toho tešila ako zázraku.
Vedro už nevládala uniesť, keď jej ho pobral Jozef Ivanovič vrátnik, jediný, kto v klinike nesoptil pýchou. Bol už v rokoch, Timoteja poznal od detstva a neraz sa uškŕňal nad tým, ako šéf zabúda, odkiaľ prišiel.
Jozef Jaroslavu nikdy neurazil. Naopak, cez víkendy jej nosil buchty, rozprával príbehy, utešoval ju. Vďaka nemu Jaroslava uverila, že má zmysel aspoň sa pokúsiť povedať šéfovi o práci.
Keď Jozefa zbadala, opäť sa rozplakala.
Neplač, dievča. Všetko sa raz obráti, pohladil ju po pleci.
Radšej som tam nemala ísť, vzlykla. Iba som si zhoršila.
Gráňa dnes netreba brať vážne. Skús inokedy, navrhol opatrne.
Vraj už za ním nikdy nemám chodiť povedala Jaroslava skľúčene. Neviem prečo som verila, že sa dá prebiť až hore aj z upratovačky. Myslela som, že Gráň je človek… a on je len nafúkanec.
Jozef len pokrčil plecami. Jaroslava odložila upratovanie, išla domov, cestou rozmýšľala ako opäť s peniazmi vyžiť. Silvia si pýtala drahú bábiku, ale kde na to vziať?
Doma bolo čosi inak. Mama Anna sedela v izbe a skrývala slzy. Jaroslave stislo srdce keď plakala jej mama, znamenalo to niečo strašné.
Mami, čo sa stalo? spýtala sa rozrušená Jaroslava.
Ale… nič, pokúsila sa odohnať Anna.
No povedz.
Bola som u lekára. V rámci pravidelnej prehliadky pre náš ochotnícky súbor. Donútili ísť všetkých aj garderóbierky. A našli mi problém… bude treba operáciu. Inak, povedali, mi zostáva rok, ak vôbec. Poradie je obrovské, súkromne na to nemáme. A špeciálne vyšetrenie iba v Bratislave. Cesta, testy, liečenie… Vidno, že mi už vypršal čas.
Mami, nehádž to vyskočila Jaroslava. Musíme niečo vymyslieť.
Z tvojho platu upratovačky a mojej penzie? uškrnula sa Anna. Nuž, z handier si nohavice neušiješ, dcéra.
Jaroslava celú noc nespala. Do rána sa rozhodla: musí skúsiť zájsť za Gráňom ešte raz, za každú cenu.
Ale už ju dnu nepustili. Oznámili jej, že je prepustená kvôli znižovaniu stavu. Vyplatili jej tri minimálne výplaty v eurách a poslali domov.
Jozef donútil Jaroslavu zapísať si jeho číslo. Mechanicky čísla vťukala do mobilu a premýšľala čo ďalej? Ak mesiac prežije, čo potom?
Jaroslava nebola naučená vzdať sa. Mame o prepustení povedala len letmo, akoby sama chcela odísť. Potom začala hľadať inzeráty. S jej praxou aj vzdelaním platili všade mizivo málo. Zrazu jej padol zrak na inzerát: potrebná opatrovateľka. Nepotrebovali zdravotné vzdelanie, ale musela variť, upratovať, starať sa o byt.
Jaroslava si vzdychla hanbiť sa už fakt nemusí. Poslala životopis. Volali jej po hodine. Išlo o agentúru, nie priamo rodinu. Zadávateľkou bola postaršia bohatá žena.
Žiadali, aby doniesla zdravotný a pracovný preukaz. Zakrátko sedela oproti Tamare, šéfke agentúry, ktorá viedla pohovor.
Poviem vám to hneď žiadne ilúzie, začala Tamara chladne. Klientka je komplikovaná. Už bude vaša desiata predchodkyňa. Nik nevytrvá.
Jaroslava zbystrela, ale mlčala.
Iste viete meno: Edita Domaničová. Samozrejme, je to pseudonym pravú prezývku tají. Bývalá hviezda miestnej opery. Kapriciózna, no veľmi bohatá. Vraj jej ctitelia zanechali nejednu dedičinu.
Úprimne, je mi to fuk, povedala ticho Jaroslava. Nemám vyberať.
Ak máte dieťa, pozor Domaničová deti nemusí. Ani zvieratá. Doma sa pohybuje s chodítkom, no pod dohľadom opatrovateľky chce byť vozičená. Hovorím, máte skúšobnú dobu tri mesiace, ak vydržíte, zmluva na rok aj dvojnásobný plat.
Jaroslava prikývla. Už teraz išlo o dvojnásobok jej bývalých zárobkov šanca vytiahnuť mamu z biedy a Jaroslava ju nehodlala premrhať.
Nastupovala hneď ráno. Pracovný deň od siedmej.
Večer Jaroslava našla na internete články o Domaničovej. Fotky ukazovali statnú ženu s čiernymi vlasmi, orlím pohľadom no nič ju nepripravilo na skutočnosť.
Dvere otvoril strážnik. Domaničová vlastnila celé historické sídlo v centre mesta, aké Jaroslava videla len v televízii. Trochu sa bála, stojac v prepychovom interiéri.
Načo tak zízaš? Hľadáš, čo by si ukradla? zaznel skripľavý hlas.
V strede haly prišumel na drahom elektrickom vozíku suchá, malá starena so sokolím pohľadom.
Dobrý deň, pani Edita, šepla Jaroslava.
Hovorme nahlas! Nekoktajte. Ruky von, nie do vrecka. A navleč ochranu na nohy parkujem tu s exkluzívnou drevenou dlážkou. Sú v vedre, šup a poď už, raňajkovať chcem.
Jaroslava rýchlo natiahla mäkké návleky a utekala za majiteľkou.
Rozčeš ma. Ale poriadne! Nie, také nie, preboha aká si neschopná. Ulož sieťku, potom rozčeš parochňu.
Prepáčte, nepochytila som hneď… ospravedlnila sa Jaroslava.
No jasné, zase nemehlo, zvraštila tvár Domaničová. Odkiaľ vás len berú? Tak aspoň čaj, že by si trafila. Hneď to dones!
Jaroslava kráčala do kuchyne.
Nešuchať nohami! Pod tebou praská parketa!
Čaj v pohári Domaničová dlhšie skúmala na svetle. Potom sa škaredo zamračila a šplechla horúci čaj Jaroslave do tváre.
Sama si mi podvihla ruku pod lakeť. Tvoja chyba.
Jaroslava sa nadýchla.
Kde sa môžem umyť?
Kúpeľňa pre služobníctvo je pri vchode, odvrkla majiteľka a podozrivo prižmúrila oči. Ani mi nič nepovieš?
A prečo, pokojne odpovedala Jaroslava. Som len zvedavá, koľko ešte máte trikov v rukáve.
Choď už, mávla Domaničová. Utri si to, oblečenie daj oprať.
Jaroslava urobila, čo mala a vrátila sa. Do večera ju Domaničová skúsala, ponižovala, robila pasce. Jaroslava pochopila skúša jej trpezlivosť. A tak trpela mlčky.
Večer Domaničová ozaj zmiernila. Pred spaním jej Jaroslava urobila jemnú masáž. Uistila sa, že spí, odniesla parochňu na stojan a odišla prekvapená, že to prežila bez vážnej ujmy.
Ráno ju vystriedal kolega. Veselo sa usmial:
Čo si to včera s našou vedúcou robila? Spí jak batoľa! Žena z kuchyne hovorila.
Nič mimoriadne, mykla plecom Jaroslava. Asi bola unavená.
V ten deň Domaničová hneď konštatovala, že Jaroslava sa nevie obliecť a nikdy si nenájde chlapa, lebo sa nemaľuje. Jaroslava poslušne prikývla, pripravila ráno a s parochňou si už poradila.
Potom si madam objednala manikérku, dala si obliecť japonský župan a bola odvezená do buduára.
Zistilo sa, pre koho táto komédia bola.
Po obede a manikúre prišiel šľachetný, šedovlasý pán štíhly, s noblesou bývalého tanečníka. Edita ho predstavila ako starého priateľa Oskara. Kávu musela Jaroslava pripravovať v luxusnom automate, no našťastie všetko vyšlo. V prítomnosti hostí bola Domaničová zvládnuteľná.
Pred večerom sa opýtala:
Čo si mi to včera pred spaním robila?
Masáž, povedala ticho Jaroslava.
Ty si masérka?
Učila som sa sama.
Tak to rob ešte, kývla hlava madam.
Aj ten večer Jaroslava ukončila masážou. Domaničová zaspala a Jaroslava šla domov.
Tri mesiace skúšobnej doby preleteli. Jaroslave patrilo len jedno voľno do týždňa a s dcérou sa takmer nestretala, no mohla konečne zabezpečiť mame dôstojný život. Anna už nevládala ťahať v ochotníckom súbore kostýmy.
Vzťah s Domaničovou sa menil. Stará dáma ju skúšala, zkoumala jej povahu. Jedného dňa sa však opýtala:
A čo tvoja rodina, ako znáša takýto tvoj rozvrh?
Mám len mamu a dcéru vybrať si nemôžem.
Koľko má dieťa rokov? Má nejaké záľuby?
Bude mať šesť. Krásne kreslí, povedala opatrне Jaroslava, pamätajúc na výstrahu Tamary.
Priveď ju sem. Rada ju spoznám, prikývla Domaničová.
A tak Silvia začala chodievať za mamou do práce. Väčšinou kreslila v kúte. Raz namaľovala Domaničovú tak verne, že tá dala obraz zarámovať a zavesiť do salónu.
Postupne sa spriatelili. Jaroslava už sa nebála o miesto.
Domaničová mala ťažké ochorenie kĺbov, na ktoré operácia nezaberala. Keď trpela bolesťami, Jaroslava masírovala, kým sa to nezlepšilo. Raz dala dievčatám prespať ponúkla hosťovskú izbu.
Keď Silvia spala, Jaroslava si na chvíľu predstavila, že tu žije. Mala to tu rada, starý dom, v ktorom cítila ducha minulosti.
Ráno bolo Domaničovej lepšie. Raňajkovali so Silviou spolu, Jaroslava šla upratať jej pracovňu vraj služobná na takú zodpovednosť nemá.
Pri utieraní prachu narazila na zožltnutý album. Po práci ho priniesla do obývačky.
Pani Edita, môžeme spolu pozrieť?
Veru časy boli … aj sláva. Daj sem uškrnula sa Domaničová.
Sadli si s malou Silviou okolo stola. Najprv šli fotky z detstva Edity. Potom Silvia vykríkla:
Jéj, veď tu je babka! Takúto fotku aj my máme!
Jaroslava sa zadívala do albumu nevedela svojim očiam veriť. Skutočne tam bola mladá Anna Gabrišová.
Odkiaľ máte maminu fotku? vydýchla Jaroslava.
Domaničová sa dlho zadívala na Jaroslavu.
Ty si Aňkina dcéra? vyriekla. Starý chrobák som, že som si to nevšimla. Už viem na koho ťa pripomína.
Ale prečo máte jej fotku? Poznali ste sa? nechápala Jaroslava.
Samozrejme zasmiala sa Domaničová boli sme nerozlučné kamarátky. Utekala z tréningov, ja z konzervatória, chodili sme tancovať na diskotéky. Bývali sme v jednom dvore. Ona bola lepšia gymnastka, ja som nechcela byť druhým koňom v záprahu.
A prečo ste sa odlúčili? opýtala sa nevinná Silvia.
Vyrástli sme. povzdychla Domaničová. Tvoja babka mala mladého trénera, fešáka Ľubka. Pohádali sme sa preňho. Samozrejme, Ľubko zostal pri mne. Tvoja babka vtedy stratila miesto v reprezentácii aj chuť do športu.
To som netušila, šepla Jaroslava.
Vtedy som bola ešte Šedivá. Paradoxne. Potom som sa vydala za Ľubka, mala som priezvisko Domaničová. Rozviedli sme sa za tri mesiace, priezvisko mi ostalo.
Odvtedy Jaroslava premýšľala, ako dostať mamu a Domaničovú opäť dohromady. Prišlo to samo, keď mala Silvia ráno ísť na výlet so škôlkou a Jaroslava poprosila Annu, aby ju prišla vziať.
Anna Gabrišová vošla v jednoduchom obnosenom kabáte. Domaničová bola už pripravená spať, no z haly zavolala:
Kto je pri dverách? Nečakám nikoho.
Zdravím, Edita, povedala studeno Anna. Nerada ťa vidím.
Rovnako, odsekla Domaničová vidím, že život ti dal zabrať.
Nie viac než iným, odpovedala Anna. Mám dcéru i vnučku. Teba obskakujú len cudzí ľudia. Pomohli ti tie všetky manželstvá?
Veď ani ty si žiadne nemala, udrie Domaničová.
Anna sa náhle nežne usmeje:
Eh, Edo, nikdy som ti nezávidela. Skôr som bola pyšná, že z dievčaťa z paneláku bola operná diva. Nikdy som ti neurobila podraz. Pamätáš pred piatimi rokmi ten telefonát?
Domaničová zbledne.
Keď ťa dobýjal jeden umelec od nás, pokračuje Anna. Už si sa chystala prepísať naňho byt. Počula som ho za kulisami rozprávať, ako ťa zapíše do domova a on zažije s mladou tanečnicou. Tak som ti zavolala, zmenila som hlas.
To si bola ty? vyčerpane povedala Domaničová.
Nevedela som ťa nenávidieť, povzdychla Anna. Keď si umelec, srdce sa meria inak. Ale vtedy som nemohla mlčať.
Domaničová skloni hlavu.
Ty si mi zachránila kožu, vieš to? priznala potichu. Najala som detektíva, až vtedy.
Tak je správne, prikývla Anna. No, musíme ísť, Silvia zíva.
Počkaj, Anka. Ako sa ti žije?
V malom bytíku, keď panelák rozdelili nie tvoje paláce, ale stačí.
Koniec, rázne prerušila Domaničová. Zajtra sa sťahujte sem. Izieb je pre nás dosť. Pre Silviu zariadim detskú. Neodporuj mi. Ešte sa toho veľa musí vyriešiť. Ktovie, koľko života nám zostáva.
Anna ticho klesla na stoličku.
Asi osem mesiacov.
Ako to myslíš? zbledla Domaničová. Rakovina?
Nie, srdce. No na operáciu peniaze nezoženiem vzdala sa Anna. Zdravie sa nekupuje.
O sťahovaní je rozhodnuté uzavrela to Domaničová. Sme si vzájomne dlžné. Keby som ti neprebrala Ľubka…
To spomenieme aj krásneho Peťa zo školy? rozosmiala sa Anna. Dnes domov, zajtra sa rozhodne.
Vodič vás odvezie, ráno príde po veci späť s Jaroslavou.
Domaničová tú noc nespala. Vypytovala sa Jaroslavy na chorobu mamy, spomínala mladé časy, ľutovala, ako márne prežila život. Skutok priateľky roztopil srdce chladnej dámy.
O týždeň dom vyzeral inak. Stěhováci nosili role tapiet, katalógy, svietidlá. Domaničová brala sťahovanie vážne.
Každý večer s Annou u veľkého stola popíjali čaj, občas aj s pohárikom, vyťahovali príbehy zo života. Keď sťahovanie i rekonštrukcia skončili, Domaničová večer vyhlásila:
Anna, hovorila som o tvojich výsledkoch lekárovi. Operácia bude o dva týždne, mladý špecialista. Len na ňu nekoketuj.
Tak vybavila si termín? preľakla sa Anna. Ale prečo?
Aký termín! Zaplatila som všetko. Odmietnuť je neskoro. Treba zdravú babku pre Silviu, keď už druhá stojí ledva na nohách.
Edo, to si nemala… Anna mala slzy v očiach.
Načo sú už mne peniaze? odsekla Domaničová. Rozhodnuté. Ty ležíš v nemocnici, Jaroslava sa stará ja dohliadnem na Silviu. Aj mne je po tvojej masáži lepšie.
O dva týždne ležala Anna Gabrišová vo vlastnej izbe v najlepšej žilinskej klinike. Chirurg bol Valentín Smrek mladý a nádejný kardiológ, syn profesora, no šiel vlastnou cestou. Bol milý, ľudský. Sledujúc, ako sa Jaroslava stará o mamu, raz povedal:
Priznám sa, málokedy vidím takú rodinu. Vaša mama má obrovské šťastie. Verím, že aj muž by mal.
Mám len dcéru, začervenala sa Jaroslava. Ale je najlepšia na svete.
Ani nepochybujem usmial sa Valentín. U mňa to nevyšlo. Kvôli rodinným tlakom som sa oženil mlado, no žena čakala, že budeme žiť v luxuse. Musel som sa presťahovať do podnájmu, láska sa skončila.
Verím, že ešte svoju ženu stretnete, povedala ticho Jaroslava.
Možno som už stretol, zašepkal Valentín, pozerajúc von.
Jaroslava si sama uvedomila, že Valentína vníma inak. Nevyzeral ako Sashko, no z jeho tváre sálala sila, láskavosť aj rozvaha.
Rehabilitácia Anny trvala týždeň. Domaničová sa snažila starať sama, aj na Silviu dohliadala. Dievčatko ju volalo babkou, brala ju za svoju.
Domaničová sa tvárila vyrovnane, ale keď ju Jaroslava masírovala, cítila jej napäté svaly. Aj v kresle jej bolo ťažko.
Jedného večera pred spaním povedala:
Mala by si skončiť u mňa.
Chcete inú opatrovateľku? vyľakala sa Jaroslava.
Ach, čo by som s ďalšou robila, keď je tu už pol domu ľudí, rozosmiala sa Domaničová. Ty sa máš naučiť masáž poriadne. Na dobrých kurzoch, s diplomom. Zvládneš?
Samozrejme Jaroslava horlivo prikývla. Len… je to veľmi drahé…
Sme dohodnuté. Som tvoja víla krstná, žartovala Domaničová. Potrebujem doma vlastného maséra. Zaplatím ti kurzy aj všetko potrebné. Ale nesklam ma.
Jaroslava súhlasila. Domaničová si ich vzala pod ochranu, no Jaroslava chcela byť samostatná. Bola presvedčená, že vložené sa vráti.
Na kurzoch masáží vyučoval starší pán Štefan Alexy. Okamžite si všimol talent Jaroslavy. Keď jej odovzdával diplom, opýtal sa:
Poznáte spa-salón Magnolia?
Samozrejme. Každý by tam chcel robiť, usmiala sa Jaroslava. Najlepší v meste.
Vlastním ho, usmial sa Štefan. Potrebujem šikovného človeka na rekonvalescencie. Je to drina, ale vo vás mám dôveru.
Jaroslava len prikývla, aby nezačala plakať od šťastia.
Odvtedy sa učila ešte viac. Štefan Alexy jej časť ďalších kurzov uhradil ako štipendium. Čoskoro už pracovala v Magnolii. Ranné služby, popoludní sa venovala mame, Domaničovej, vozila Silviu na výtvarnú.
Za polroka si klientky pýtali ošetrenie výhradne od Jaroslavy.
Vzťah s Valentínom rástol najskôr kamarátsky, postupne viac. Valentín sa do Žiliny presťahoval pred rokom kvôli postu kardiológa, no teraz túžil po rodine. Po víkendoch chodili všetci von, do cirkusu, parku, detského divadla.
Anna sa vrátila do práce, no Domaničová bola čoraz slabšia. Bolesť ju púšťala čoraz menej, lieky nepomáhali. Masáže krátko uľavili.
Valentín začal svojich pacientov posielať Jaroslave na rehabilitáciu. Jaroslava sa stále viac venovala kardiologickým pacientom a s Valentínom nachádzali spoločné témy.
Valentín trávil takmer celé večery v dome, ktorý sa už stal domovom aj pre Jaroslavu, Annu a Silviu. Domaničová ich považovala za svoje dievčatá.
Nech ťa ani nenapadne ublížiť mojim dievčatám, povedala raz so smiechom Domaničová Valentínovi.
