Janko nebol krasavec ako Alain Delon. Pracoval ako obyčajný inžinier v továrni na bageráre. Nepil, no možno len na sviatky. Nefajčil. Po dvadsiatich dvoch rokoch manželstva sa nepozeral po iných.
Dcéra sa vydala a odišla s manželom do Bratislavy. S vnúčatami sa neponáhľala. Janko sa kvôli tomu netrápil. Deti sú zodpovednosť, hluk a hračky rozhadzané po podlahe. A on bol zvyknutý na tiché večery s novinami pri telke. Koľko mu je? Ešte si stihne pohrať s vnúčatami.
Žena Zdenka mu vždy vyhovovala vo všetkom: pekná a upravená, doma čisto a útulne, vždy bol pripravený chutný večer, na sviatky domáca torta a segedínsky guláš. Jedným slovom, život bol usporiadaný.
Vracal sa z práce vo svojom aute, žmurkal do zapadajúceho slnka a tešil sa na výdatnú večeru a oddych pred telkou.
Janko vošiel do bytu, v predsíni si vyzul topánky a započul. Zdenka väčšinou vykukla z kuchyne a povedala, že večera bude čoskoro hotová. Ale dnes nepočul jej hlas. Nepochopiteľný strach mu prešiel srdcom. Vošiel do izby. Zdenka stála pri skrini s otvorenými dverami, zo šatníka brala šaty a hádzala ich na gauč, kde ležal kufor s odklopeným vekom.
“Kam ideš? K dcére, do Bratislavy? Časť jej tehotná?” spýtal sa Janko.
Zdenka, bez pohľadu na neho, pristúpila ku kufru a začala do neho skladať šaty.
“Čo, ohluchol si? Kriknem, kriknem, a ty nič. Kam idem?” zopakoval Janko, ktorému už začínalo pretekať.
Zdenka prebehla očami izbu, či na nič nezabudla, a začala zatvárať kufor. Ale od vecí bol napchatý, zips vyzeral, že každým okamihom praskne.
“Radšej by si pomohol, než stáť ako solný stĺp a klásť hlúpe otázky.” Zdenka sa narovnala a odfúkla si pramienok vlasov, ktorý jej spadol do očí.
“Spýtal som sa, kam ideš so všetkými svojimi šatami? To je snáď hlúpa otázka?” Janko sotva zadržal zlosť, ktorá v ňom vrela.
“Kam-kam? Odchádzam od teba,” povedala žena s výzvou v hlase.
“Prečo?” Janko užaslo zdvihol obočie.
“Už ma to nebaví. Tak pomôžeš?” kyvla smerom ku kufru.
“Čo ťa nebaví?” Janko pristúpil ku kufru, pritlačil ho rukou a s jedným švihom zips zatvoril.
“Všetko. Ty ma nebavíš, stáť pri sporáku ma nebaví. Každý večer sedieť doma a zerať sa do telky.”
“Tak by si povedala. Mohli sme pre zmenu ísť do divadla,” povedal Janko prvé, čo mu napadlo.
“Aby som horAko sa Zdenkina postava strácala v dverách, Janko si uvedomil, že jeho nový život s Nadeždou bol naozaj len začiatkom.
