**Druhá šanca**
„Zuzka, ideš domov?“ – Kolegyňa Iveta netrpezlivo zaklopala nechtami o stôl.
„Nie, ešte zostanem. Muž ma má vyzdvihnúť,“ – bez hanby klamala Zuzana.
„Nuž, ako chceš. Zajtra.“ – Iveta vyšla z kancelárie, kývajúc bokmi.
Kolegovia jeden po druhom opúšťali prácu. V chodbe sa ozývali kľapot topánok a ponáhľajúce sa kroky. Zuzana vzala mobil a zamyslela sa. „Určite si už dal pivo a leží pred telkou s vyvaleným bruchom.“ Vzdychla si a stlačila tlačidlo volania. Po troch dlhých húkáních počula šum televízie a až potom Viktorov hlas:
„Hovoríš?“
„Viktor, vonku prší a ja mám kožené čižmy. Príď ma zobrať.“
„Zuzko, prepáč, nevedel som, že zavoláš, už som si dal pivo. Zavolaj si taxík,“ – povedal manžel.
„Ako vždy. Nič iné som ani nečakala. Mimochodom, keď si ma žiadal o ruku, sľuboval si, že ma bude nosiť na rukách.“
„Zuzko, zlato, futbal…“ – V telefóne vybuchol krik fanúšikov a Zuzana zložila.
Dávno prešli časy, keď ju manžel čakal pred prácou. Vtedy nemal auto, ale aj tak pre ňu každý deň prišiel. Zuzana vypnula počítač, obliekla sa a vyšla do chodby.
Ticho prerušil len kľapot jej podpätkov. Všetci už dávno odišli. V prízemí stál zástupca riaditeľa Ján Horváth a telefonoval. Vysoký, štíhly, v dlhom čiernom kabáte vyzeral skôr ako hollywoodska hviezda než ako úradník. Ženy si šepkali, že je slobodný.
Zuzana mala vždy ostrý jazyk a usúdila, že ak je taký pekný a o slobodný, musí byť chorý.
„Chodí s modelkou. Zabudla som, ako sa volá. Na obálkach časopisov ju často vidieť,“ – povedala Iveta, ktorá vedela všetky spoločenské klebety.
Viktor v mladosti nevyzeral o nič horšie. V posilke sa každý deň vytiahol tridsaťkrát. A potom… Potom lenivol, začal piť pivo a narástlo mu brucho. Každý večer, keď prišla domov, videla rovnaký obrázok – Viktor leží na gauči pred telkou a na podlahe stojí fľaša piva.
Už vychádzala z budovy, keď za sebou počula príjemný hlboký hlas, od ktorého jej prebehol mráz po chrbte.
„Zuzana Pavlovna, čo tak neskoro?“
„Čakala som, že ma manžel vyzdvihne, ale nemohol,“ – usmiala sa, keď sa otočila.
Ján Horváth schoval mobil do vrecka a pristúpil k nej.
„Odveziem vás.“ – Podržal jej dvere.
„Nie, netreba. Zavolám si taxík,“ – odmietla Zuzana, keď vyšla von.
Pred schodmi sa zastala, pozrela sa na kaluže a svoje módne čižmy. „Večná jar – ešte sa ani neroztopil sneh a už prší.“
„Považujte to za privolané taxi.“ – Ján Horváth ju jemne chytil pod pažu a viedol k svojmu autu. Ako by mohla odmietnuť? Škoda, že to nikto z kolegyň nevidel, závideli by. Záujemkýň o neho bolo dosť.
Odblokoval alarm a otvoril jej dvere. Zuzana ľahko vyskočila do sedadla, prekvapene vykríkla a hanblivo si upravila sukňu. Ján Horváth zamkol dvere, obišiel auto a sadol si za volant.
„Už dlho vás pozorujem. Ste prísna, ale spravodlivá. Myslím, že by ste mohli viesť marketingové oddelenie.“
„A čo Katarína Jozefovna?“ – prekvapene spýtala sa Zuzana.
„Je čas, aby šla do dôchodku. Je skvelá pracovníčka, ale nemôže držať krok s novými technológiami.“
Zuzana sa na sedadle pohupovala. Bolo jej Kataríny ľúto – práve ona ju všetko naučila. Ale ponuka bola príťažlivá.
„Má vnuka, ktorý sa má oženiť, ešte chcela trochu zarobiť,“ – povedala so smútkom v hlase.
„To nie je váš problém, Zuzana Pavlovna. Pokiaľ ide len o to, dostane primerané odstupné. Takže, súhlasíte?“
Cítila, ako ju Ján Horváth prenikavo pozoruje. Na chvíľu sa zamyslela, ale keď sa otočila, už hľadel dopredu.
Zrazu si uvedomila, že už takmer prešli jej domom.
„Zabočte doprava. To je môj dom,“ – prerušila dlhé ticho. „Zastavte tam pri vchode.“
Auto zastalo, ale Zuzana sa neponáhľala von. Nemohla nájsť správne slová.
„Možno by sme niekedy mohli spolu na obed?“ – zaznel jeho hlboký hlas.
Srdce jej zabušilo.
„Možno,“ – usmiala sa a ľahko vyskočila z auta.
„Zajtra,“ – oslnivo sa usmial.
Od jeho úsmevu sa jej zatočila hlava. Terénne auto už mizlo v dvorčeku, poskakujúc po nerovnostiach, ktorých bolo v našich sídliskách dosť.
Ďalší deň všetci videli, ako spolu obdvávajú v kaviarni. Potom začali chodiť aj na večere… A potom…
Netreba hovoriť, čo bolo potom. A ktorá žena by odolala takémuto mužovi? Ak by nejaká našla, jej manžel by ešte nebol až tak beznádejný.
Zuzana sa cítila žiadaná, milovaná a o desať rokov mladšia. Život už nebol taký fúzny. Ale s každým dňom Viktor na gauči vyvolával v nej väčšie podráždenie.
Aj dnes tam ležal pred telkou. Na podlahe nedopitá fľaša piva. Chcela ju kopnúť, vylievať svoje emócie spolu s pivom na koberec. Ale upratovať by musela ona. Vzdychla si a začala sa prezliekať, ignorujúc manželov uprený pohľad.
„Zmenila si sa. Si taká…“ – Viktor zarazil, hľadajúc slová.
„Konečne si všimol,“ – zlomyseľne si pomyslela.
„Aká taká? Normálna,“ – pokrčila plecami.
„Taká si vyzerala, keď sme sa zoznámili. Zamilovala si sa?“
„A čo keď áno? Ty si ma nevšímaš. Teba zaujíma len telka a pivo.“
„Prečo„Pretože som si uvedomil, čo by som stratil, keby som ťa nechal odísť,“ povedal Viktor a jemne ju objal, zatiaľ čo slnko zapadalo za panelákmi ich sídliska.
