– Tieto papiere, čo mi chceš podsunúť, som už videla, pani Jarmila Hanzelová. Druhý raz ti to už nevyjde.
Ani okom nemihla. Stála vo dverách mojej vlastnej kuchyne, vo svojom béžovom kabáte so zapínaním na gombíky, s kabelkou vo zhybe lakťa akoby prišla na spoločenské stretnutie, nie rozdrviť niekomu život pod nohami. Voňala drahou parfumériou. Tými, ktoré jej doniesol Slavomír na narodeniny z Bratislavy a za ktoré ho vybozkávala, že vraj “má omnoho lepší vkus ako niektorí iní”.
– Emka, ty si to celé nepochopila, povedala hlasom, ktorý som po rokoch čítala ako knihu. Zvonku mäkký, vnútri tvrdý jak žula. Ja ti prajem len dobro. Iba dobro.
Položil som hrnček na stôl. Ruky sa mi netriasli. To bolo pre mňa nové; ešte pred rokom by som z jej pohľadu mal prsty na nohách stiahnuté ako kliešte.
– Toľko dobra ste mi už dopriali, pani Hanzelová, že som sa rok nedostal z depresie. Stačilo, myslím.
Trochu prižmúrila oči. Za tým pohľadom vždy nasledovalo niečo nepríjemné. Poznal som to dokonale za šesť rokov, čo ju poznám.
– Si unavená, rozumiem. Tie vyšetrenia, tí lekári, večné chodenie po ambulanciách. Preto som prišla pomôcť. Len také malé vyhlásenie, drobnosť, presunúť…
– Čo presunúť?
– Nuž, nejaké papiere. Finančné. Aby si bola, keby niečo, v bezpečí.
Pozrel som na jej štíhle prsty s prsteňmi. Na folder, čo držala ako kyticu.
– Dajte sem, povedal som.
A po prvý raz v živote som videl, že na sekundu zaváhala.
Ale podala to. Otvoril som zložku rovno tam pri stole, ani som si nesadol. Prvý papier, druhý… Na treťom som zastal a čítal dvakrát, lebo na prvýkrát som tomu neveril.
Bolo to vyhlásenie o rozvode. Pripravené, vytlačené, moje meno aj priezvisko. Chýbal len môj podpis.
V kuchyni sa rozhostilo také ticho, že som zreteľne počul auto vonku na ceste a niekde v diaľke zakričať dieťa.
– Vy… nenašiel som hneď slová. Prišli ste, aby som sám podpísal rozvod s vlastnou ženou. A vy to nazývate “dobro”.
– Emka, nechápeš. Slavovi treba rodinu. Pravú rodinu. Deti. A to mu nemôžeš dať. Už koľko rokov, koľko peňazí, koľko nádejí. A nič. Dusíš seba aj jeho. Pusť ho. To by bolo od teba vznešené.
Zavrel som fascikel. Položil som ho na stôl. Pomaly, takmer nežne, hoci vo vnútri vo mne horelo.
– Odíďte z môjho domu, povedal som.
– Emma…
– Odíďte. Prosím.
Odišla. Zostal som v kuchyni s tým folderom, jej vôňou v priestore a s tým pocitom, že som stal na okraji priepasti a na poslednú chvíľu urobil krok späť. Stihol som to tesne. Ledva.
Mal som vtedy tridsať. Slavomír o dva roky viac. Sme manželia päť rokov, už štyri sa snažíme stať rodičmi. Zvonka by si ľudia mysleli, že nám “len nejde”. Netušia však, čo to znamená. Každý mesiac nádej a potom prepad. Vyšetrenia, procedúry, injekcie do brucha každé ráno, a nesmieš plakávať, lebo stres škodí, nesmieš sa hnevať, lebo stres škodí a máš byť kľudne a na všetko sa dívať pozitívne.
Snažil som sa myslieť na pekné. Pokúšal som sa. Medzitým však svokra chodila po známych a šušotala, že jej nevesta “nie je v poriadku” a “zanevrela na seba”. Vedel som o tom. V našom malom mestečku sa všetko rýchlo roznesie.
Slavomír bol vtedy v práci mimo Bystrice. Stavebná firma, projekty po celom okolí. Nesťažoval som sa. Volal každý večer, dlho sme hovorili. Po hlase som cítil, že je unavený, no nespomínal som zlé chránil som ho. Alebo seba? Už ani neviem.
V ten večer po odchode pani Hanzelovej som dlho sedel pri okne. Vonku bežná neskorá jeseň, už november. Holé stromy, mokrý asfalt. Ľudia s nákupnými taškami, jedna žena viedla malé dievčatko v červenej kombinéze. Skákala ponad kaluže a smiala sa. Žena nehnevala, len pevnejšie držala drobnú ruku.
Pozeral som na nich a myslel na to, že to je všetko, čo chcem. Nič extra. Len dieťa, čo skáče do mlák. Ruka v ruke.
Slavovi som o tom v ten deň nič nevravel. Nechcel som, aby sa trápil na stovky kilometrov. Len toľko, že mi chýba. On na to, že príde už o týždeň. A že ma ľúbi. Veril som mu. Verím mu vždy.
Potom prišiel ten týždeň, ktorý mi prevrátil život naruby.
V stredu mi volala Oľga Madarová, kamarátka ešte zo ZŠ, hlas mala taký opatrný, akoby niesla niečo krehké.
– Emka, nevieš, čo sa hovorí?
– Čo?
– O tebe. V poliklinike. A u kaderníčky na Hronskej. Šíri sa, že máš… niekoho iného. Muža.
Mlčal som tri sekundy. Asi toľko mi trvalo domyslieť, koho za tým hľadať.
– Oľga, odkiaľ to pochádza?
Zaváhala.
– Vraj Slavková mama to povedala… Dankovej na oslave… Emka, neverím tomu ani slovo. Len… musíš vedieť.
– Musím. Vďaka.
Neplakal som. Sedel som na gauči v tichej obývačke a nechápal prečo. Nič zlé som jej nikdy neurobil. Nebúril som sa, nehádal, neodvrával. Dokonca darčeky som jej kupoval podľa Slava vopred. Vždy som ju oslovoval pani Jarmila, vždy. Aj osamote.
Prečo ma tak nenávidí? Len preto, že som pri Slavovi? Že som jej neporodil vnúča? Že som pre ňu obyčajný? On mal kariéru, staval mosty, mal manažérsku pozíciu s perspektívou. Ja učiteľ základnej školy na Mierovej ulici. Je to tým?
Nenašiel som odpoveď ani vtedy, ani potom.
V piatok som šiel do kliniky “Nádej” na pravidelnú kontrolu. S doktorom Marcelom Urbanom už boli naše cesty zviazané. Skromný, láskavý človek. Keď opäť nič nevyšlo, vždy mi ukázal novú cestu, skúmal, hľadal príčinu. Nenašiel. Oboch nás všetko v poriadku. Neznáme prerušenie. Keď lekári len pokrčia plecami musíte skúšať.
Sedel som v rade na chodbe, listoval časopis, nevnímal som slová. Vedľa sedela mladá žena so zaobleným bruchom, usmievala sa, celá žiarila. Nezávidel som jej. Je to dôležité. Skutočne som jej nezávidel. Len ticho som si prial to isté.
Vtedy som začul známy hlas.
Obzrel som sa neveril som vlastným očiam. Slavomír stál pri recepcii, hovoril s mladou asistentkou. Živý, s cestovnou taškou cez plece, v tej sivej bunde, ktorú som mu kupoval pred dvoma rokmi.
– Slavo?
Otočil sa, na sekundu zmätený, potom prešiel rýchlo ku mne a objal ma. Utkvel som nosom v jeho bunde, cítil som vôňu ciest, únavy a niečo svojho.
– Veď si mal prísť až o tri dni.
– Zvládol som to skôr. Chcel som ťa prekvapiť. Bol som doma, nebol si tam. Volal som, nebral si.
– Telefón som mal v taške.
– Domyslel som, kde budeš.
Chytil ma za ruku a sadli sme si nabok. Nevydržal som vyrozprával som mu všetko. Aj o rozvodových papieroch, aj o rečiach o nevere, aj o tom, že už nemôžem predstierať, že nič sa nedeje.
Počúval ticho. Veľmi ticho. Videl som mu napäté čeľuste. Aj to som už poznal niečo dusí v sebe, tlačí emócie dovnútra.
– Prečo si mi to nepovedala hneď? opýtal sa nakoniec.
– Nechcela som ťa znepokojovať.
– Emka…
– Slavko, ty si mimo, pracuješ, už aj tak si vyčerpaný, ja…
– Emka, to jeho “Emka” znamenalo, že sa nehnevá, iba je sklamaný. Som tvoj muž. To po prvé. Po druhé: už dávno sme mali hovoriť o mame vážne. Viem, že… nebola vždy…
– Ona ma nenávidí.
Neodpovedal hneď. To bola sama o sebe odpoveď.
Vtom ma zavolal doktor Urban do ordinácie. Slavo šiel so mnou. Tam sa stalo, čo som nečakal.
Lekár bol napätý, skúmal monitor, mňa, zasa monitor, prehraboval sa v mojej karte.
– Emma, chcem sa niečo opýtať a prosím o úprimnosť užívali ste medzitým medzi protokolmi nejaké lieky bez môjho vedomia?
– Nie, nikdy. Vždy len od vás.
Prikývol, pomaly.
– Pred dvoma rokmi ma oslovil človek. Že mu vraj môžem trošku “upraviť výsledky” vašich testov zanedbateľne, iba v potrebnom smere. Za odmenu.
V ordinácii zostalo vôbec ticho.
– Odmietol som, pokračoval. Ale v inej klinike, kde ste mali prvé cykly, to asi spravili. Nemám dôkazy. Ale známa, čo tam vtedy robila tá mi nedávno niečo naznačila. Oľutovala, že spolupracovala.
Slavo vstal.
– Kto to navrhol?
Lekár pozrel na neho, na mňa, zas na neho.
– Neviem. Volala žena, hlas starší, veľmi sebavedomý.
Slavo pri mne pomaly vydýchol. Díval som sa do okna. Vonku len suchý brezový strom a prázdna lavička.
Napadlo mi, či som sa nezbláznil. Veď to nie je možné. Aby matka… To je už za hranicou. Za morálnym okrajom.
Ale v hĺbke som vedel. Vedel som dávno.
– Musíme sa porozprávať, povedal Slavo.
Vyšli sme von, sadli do auta. Dlho nenaštartoval.
– Slavo…
– Prosím, chvíľku buď ticho.
Bol som. Vonku jemne pršalo.
– Je to ona, povedal po čase. Netreba otázky. Viem, lebo som hlupák. Pred rokom vravela, že má známych lekárov. Myslel som, že chce byť užitočná. Nenapadlo mi…
Zastavil sa.
– Bože, Emma. Štyri roky.
Neplakal som. Naučil som sa neplakať, aj keď som chcel. Vzal som mu ruku z volantu. Dlaň na dlaň.
– Čo teraz? spýtal som sa.
Obrátil sa ku mne.
– Dôveruješ mi? Že som o ničom nevedel?
Pozrel som mu do očí. Hnedé, unavené, červené žilky málo spánku na cestách. Najdrahšie na svete.
– Verím, povedal som. Bola to pravda.
Dlho sme rozmýšľali. Polícia? Ale s čím? S výpoveďou doktora, čo nemá nič čierne na bielom? S rozvodovými papiermi? To nie je trestné. Slová proti slovám.
Potrebovali sme dôkazy.
Vtom som si spomenul na Oľu. Jej chatu za mestom pri Štiavnici, tridsať kilometrov od Bystrice. Kľúče som mal ešte zo spoločného leta.
– Musíme zmiznúť, povedal som.
– Kam?
– Tam, kde nás nenájde. Premyslíme, pripravíme sa. Ak ju pristihneme priamo, aj tak všetko obráti proti nám.
Súhlasil.
Doma som pobalil za dvadsať minút. Oblečenie, nabíjačky, doklady. Slavo zobral notebook, papiere. Nik nás nevidel.
Z auta som volal Oľge.
– Oľga, nič sa nepýtaj, povedz: platia tie staré kľúče od chaty?
– Jasné. Emka, si v poriadku?
– Nie celkom. Potom rozprávam.
– Choďte. V drevárni sú brikety, plyn beží, deky v skrini. Iba na myši pozor.
– Vďaka ti.
– Emka…, chvíľu mlčala, dávaj si pozor.
Neskušal som, čo tým myslí. Pochopil som.
Išli sme tmou, pršalo silnejšie. Slavo mlčal, ja hľadel do okna na lampy. Mal som strach. Ani nie tak z tmy či úteku, ako z myšlienky: ako môže niekto pozerať na toľké trápenie a platiť zato, aby bolo márne?
Toxické vzťahy v rodine čítal som o tom v časopise. Zdalo sa to vzdialené. Ukázalo sa je to o mne.
Chata bola studená, ale zachovalá. Vôňa dreva a suchej jesene. Slavo zakúril v peci, ja ponachádzal deky zatuchnuté, ale hrubé. Pili sme čaj z Oľkiných hrnčekov s obrázkom mlyna a rozprávali sa. Dlho, konečne naozaj.
– Povedz detailne, čo sa dialo, poprosil. Od začiatku.
Povedal som mu aj o tých malých ranách, čo som roky nevidel v celku: volala vždy v deň prenosu, najmä v tej prvej klinike Žiar, kde sa zakaždým čosi zrútilo kvôli maličkostiam. Myslel som, že len smola.
Slavo počúval so zavretými očami.
– Vravela mi, že nedodržiavaš režim, že ješ, čo nemáš, že lekári jej šepkajú, že chyba je v tebe.
– Uveril si?
Dlho mlčal.
– Neuveril. Ale ani som neveril opak. Radšej som dúfal, že sa to samo vyrieši. Som zbabelý, Emma.
– Nie. Len ju miluješ. To nie je to isté.
Pozrel sa na mňa, až mi stiahlo hruď.
Ráno sme premýšľali nad plánom. Bolo jasné: ak ju len konfrontujeme, poprie všetko. Vie to robiť, až rozmýšľaš, či si nebol ty na vine.
Potrebovali sme nahrávku. Jej vlastné slová.
– Ona príde, povedal Slavo isto. Keď zistí, že som prišiel skôr a mizneme, začne hľadať. A nájde nás.
– Odkiaľ to vieš?
– Lebo som jej syn. Viem, ako funguje. Je to o kontrole. Nikdy nezniesla stratu kontroly.
Pripravili sme sa. Slavo mal telefón s diktafónom, precvičili sme to. Dohodli sme sa, že ja budem viesť rozhovor, klásť jasné otázky, nechať ju hovoriť.
Čakali sme tri dni. V chate, kde vŕzgali dosky a voňal dym. Konečne sme spolu naozaj rozprávali, varili, chodili k lesu. Za tri dni medzi nami niečo zhorelo. Nie zlé, prosto všetko zbytočné odišlo.
Jedného večera ma objal v kuchyni odzadu a povedal:
– Presťahujeme sa. Začneme inde.
– Myslíš vážne?
– Úplne. Ponúkali mi miesto v Nitre. Odmietal som, kým bola tu mama. Teraz vidím veci inak.
Neodpovedal som, len mu prekryl ruky.
Prišla v nedeľu po obede, štvrtý deň. Počuli sme auto už na príjazdovej ceste. Slavo ihneď spustil nahrávanie v košeli vo vrecku.
– Si pripravená? spýtal sa.
– Áno, povedal som. Aj to bola pravda.
Vošla cez nezamknuté dvere, akoby dom bol jej. Pozrela, uvidela nás.
– Slavko, napnutý, ale pokojný hlas. Nevedela som, že si tu.
– Ty si myslela, že som na výjazde.
Obrátila sa na mňa. Dlhý pohľad.
– Emma, prečo si ho dotiahla práve sem? Čo si mu hovorila?
– Iba to, čo viem, pani Hanzelová.
– Čo vieš? Ty si vždy čosi vymýšľaš. Lekári tvrdia, že to máš z nervov…
– Ktorí lekári? spýtal som sa pokojne. Tí, ktorým ste platili, aby naše cykly nikdy nevyšli?
Kratučká pauza. Všimol som si ju.
– Aké nezmysly rozprávaš, hlas mala tuhší.
– Nezmysly? V “Žiari” pracovala pred dvoma rokmi Soňa Kozáková. Pamätáte ju?
Bez odpovede.
– Povedala Marcelovi Urbanovi, svojmu kolegovi, čo jej kto ponúkol. Priznala sa. Pani Hanzelová, nechcem to obkecávať. Je to pravda?
– Si mimo.
– Mama, povedal Slavo. V tom bolo všetko. Vieš, že poznám, keď klameš. Celý život som s tebou. Odpovedz Emme.
Čosi v nej prasklo. Navonok stále držala postoj, ale vnútorne. Cítil som to.
– Robila som to pre teba, povedala. Už nie mne, jemu. Nechápal si. Nie je pre teba tá pravá. Obyčajná učiteľka, žiadne konexie. Ty máš na viac. Toľko som do teba dala…
– Mama.
– Chcela som, aby si pochopil sám. Len takto, v tichosti. Nikomu sa nič nestalo…
– Nikomu nie? zopakoval som. Cudzí hlas. Štyri roky mesačná nádej a pád. Injekcie každé ráno. Testy každý tretí deň. Tabuľky teploty. Nejedol som pikantné, nepil kávu, nezdvíhal nič ťažké. Plakal som v kúpeľni, že sa cítim vinný. Nikomu sa nič nestalo?
Dívala sa mi do tváre. Prvý raz za tie roky som v jej očiach videl aspoň niečo živé.
– Ukradli ste mi štyri roky. A vy to voláte starostlivosť.
– Som jeho matka, šepla slabým hlasom.
– Ja jeho manželka, povedal som.
Slavo ku mne pristúpil a postavil sa vedľa mňa. Plece pri pleci.
– Nahrali sme tento rozhovor, povedal. Už to nie je len slovo proti slovu.
Dlho sa na neho dívala.
– Dáš to polícii?
– Áno.
– Som tvoja matka.
– Viem.
Ostala chvíľu stáť, potom odišla.
– Počkajte, riekol som jej do chrbta, ani neviem prečo.
Zastala, ale neobracala sa.
– Naozaj ste ho niekedy milovali alebo ste len chceli mať všetko pod kontrolou?
Nijaká odpoveď. Odišla. Pribuchla dvere.
Slavo pozeral pár sekúnd, kde stála, potom vypol nahrávanie.
– Volám Matejovi, povedal. Matej bol jeho kamarát z detstva, dnes na kriminálke. Povie, čo ďalej.
– Dobre.
Šiel som von na verandu. Bola zima, voňali borovice a vlhké lístie. Auto svokry už bolo preč. Na ceste len stopy pneumatík v mokrom piesku.
Dýchal som. Len dýchal.
Ďalšie udalosti už neboli na nás. Dali sme, čo sme mali. Nahrávka. Svedectvo lekára, Soňa Kozáková sa tiež prihlásila. Peniaze brala, ale svedomie jej to nedalo.
Jarmilu Hanzelovú zadržali po dvoch týždňoch. Doma. Vedel som to od Mateja, ktorý volal Slavovi. Slavo sedel s telefónom v ruke, díval sa na stenu.
– Ako si na tom? pýtal som sa.
– Neviem.
– To je normálne, nevedieť.
– Je to moja matka.
– Viem, Slavo.
Prešiel po izbe, zobral knihu zo skrinky, vrátil ju späť.
– Vieš, čo je najhoršie? spýtal sa. Že to nie je šok. Časť mňa to tušila. Len som si celý čas hovoril, že to nie je možné. Lebo mama…
– Tak funguje toxické správanie v rodinách, povedal som. Pomaly, nenápadne až sám neveríš vlastným očiam.
Pozrel na mňa.
– Ty si to vedela?
– Nie. Bola som len vyčerpaná, Slavo. Únava niekedy robí človeka rozumnejším. Alebo cynickým. Neviem, čo z toho.
Odišli sme z chaty po troch týždňoch. Do bytu sme sa už nevrátili. Slavo pobalil veci, kým som bol u Oľgy. Potom sme vrátili kľúče a presťahovali sa do Nitry.
Tam bola celkom iná jeseň. Teplejšia, so slnkom. Palmy na uliciach vyzerali absurdne. Prenajali sme byt v tichej časti. Slavo nastúpil do práce. Ja som najprv nepracovala, len som si zvykala, chodila na trh, varila, usádzala sa.
Doktor Urban nám dal odporúčanie na svoju kolegyňu, doktorku Klaru Javorovú. Mala okolo štyridsaťpäť, bola rázna, ale optimistická. Od prvej chvíle mi dala nádej.
Prešli sme všetkým od začiatku. Čistý list. Bez cudzích rúk, bez úplatkov, bez sabotáže.
Tretí cyklus vyšiel.
Dozvedel som sa to vo februári. Slavo bol doma. Stál som vo vani s testom a hľadel na dve čiarky. Vyšiel som k nemu. Pozeral správy na gauči, pozrel hore.
Nič som nevravel. Podal mu test.
Dlho sa naň díval. Mal mokré oči.
– Emma…
– Áno.
Objal ma tak silno, že som ledva dýchal. Ale nechcel som, aby prestal.
Miško sa narodil v októbri. Tri a pol kila, päťdesiatdva centimetrov. S tmavými vlasmi, smrteľne vážny, všetci na pôrodnici sa smiali vraj sa narodil profesor.
Plakal som. Nie z bolesti hoci bolelo. Ale keď mi ho položili na hruď, pocítil som, že všetko to štvoročné bremeno je aspoň o niečo ľahšie.
Nezmizlo. Ale nie je najťažšie.
Slavo stál pri mne, držal ma za ruku. Ešte vždy. Ako vtedy v aute pred klinikou.
Miško mal tri mesiace, keď sme si dovolili prvý pokojný večer. Spal. Sedeli sme v kuchyni, popíjali čaj. Svíčka na parapete. Z okna sa niesol hluk nitrianskej jesene.
– Slavo, povedal som.
– Hmm?
– Myslíš na ňu?
Nepýtal sa, na koho. Vedel.
– Niekedy. Menej často než predtým.
– Aj ja. Občas si v duchu kladiem otázku, ako je niečo také vôbec možné. Potom sa naňho dívam, kývol som smerom k izbe, kde spal Miško, a poviem si: dobre. Sme tu. Sme živí.
– Si na mňa nahnevaná? spýtal sa ticho, opatrne, ako ten, čo sa bál dlho pýtať.
– Za čo?
– Že som to nevidel? Alebo nechcel vidieť?
Položil som si otázku úprimne.
– Nie, povedal som nakoniec. Nie som nahnevaný. Len niečo malé vo mne zostalo. Nie je to bolesť, len vieš, že to tam je.
Prikývol. Nevyhováral sa. Len prijal.
– To je fér, povedal.
– Snažím sa byť úprimný. Unavil ma život, keď som musel predstierať, že je všetko v poriadku.
– Je všetko v poriadku?
– Skoro všetko. Je zdravý, ty si pri mne, máme domov. Obe ruky som oblapil okolo hrnčeka. Už sme iní, Slavo. Neviem, či je to dobré, alebo zlé. Možno je to len tak, ako má byť.
Díval sa na sviečku. Plamienok sa zachvel.
– Pamätáš, keď si stála na verande, keď odišla?
– Pamätám.
– Pozeral som na teba cez okno. Myslel som, ako to unesieš. Toľko rokov, toľko všetkého. A stále stojíš. Neskolil ťa život.
– Skolil ma. Ale nie pred tebou.
– Viem. Prepáč.
– Slavo. Prikryl som jeho ruku svojou. Oboch nás veci mohli dobehnúť inak. Oboch. Nepatrí sa teraz hľadať, kto je viac na vine.
Z izby sa ozvalo tiché zavrčanie. Miško v spánku niečo zamrmlal. Otočili sme tváre. Čakali, či zaplače.
Ticho.
– Spí, povedal Slavo.
– Spí, prikývol som.
Mlčali sme v mlčaní, ktoré je medzi blízkymi to najlepšie. Keď netreba slová, ale nechceš odísť.
– Si šťastná? spýtal sa zrazu.
Zamyslel som sa. Úprimne. Nie pre odpoveď, ale pre seba.
– Áno, odpovedal som. Len šťastie má teraz inú príchuť, než som čakal. Kedysi som si myslel, že šťastie je tam, kde nič nebolí. A teraz viem, že je to vtedy, keď je dobre, hoci niečo predsa len ešte tlačí. Ale chceš, aby sa tento deň neskončil.
Usmial sa. Pomaly, ako ten, čo sa už dlho musel učiť znovu smiať.
– Dobrý je ten pocit, povedal.
– Je, pritakal som. Trochu horký, no dobrý.
Po týchto všetkých rokoch som pochopil, že v rodine je potrebné chrániť si hranice, aj keď ide o rodičov. Láska bez dôvery a úcty môže byť deštruktívna. Nakoniec si šťastie tvoríme sami a stojí na pravde, hoci chutí trochu horko. Ale je to naše.
