Otec Terezy bol o pätnásť rokov starší ako mama. Oblekal sa stroho, takmer staromódne. Vždy nosil nohavice, košeľu, sako alebo sveter. Žiadne tenisky ani tričká. Vôbec nevyzeral ako otcovia jej kamarátok. Terka ho úplne zbožňovala. Keď prišiel z práce, bežala mu naproti, otec ju zdvihol do náručia a pozrel jej do očí:
“Ako si sa mala, moja princezná?”
Tereze sa páčilo, keď ju otec takto volal. Objala ho a vdychovala tú jedinečnú vôňu, najlepšiu na svete – zmes vody po holení, cigariet a ešte niečoho, čo nevedela pomenovať.
“A ja? Nie som princezná?” spýtala sa mama s nafúknutými perami, ako by žiadala svoju porciu pochvál. Otec s Terezou v jednej ruke a druhou objal mamu, pobozkal ju na líce a povedal:
“Ste obe moje najmilšie princezné.”
Tereza sa s radosťou venovala tejto hre, ktorá sa opakovala každý deň.
Keď Tereza vyrástla, hra sa sama vytratila. Stále vychádzala otca vítat, ale už sa na neho s krikom a psíčou radosťou nehádzala. Len kľudne povedala:
“Ahoj, oci.”
“Ahoj,” odpovedal, zavesil kabát na vešiak a z nejakého dôvodu sa na ňu nepozrel.
Tereza ani nechcela, aby ju zdvíhal a hádzal do vzduchu ako malú, ale prečo sa jej nepozeral do očí ako predtým? Prečo ju nevolal princeznou?
“Zase si meškal v práci?” spýtala sa.
“Áno. Čo už. Taká je moja práca.”
“Aká práca?”
“Som predák, aj keď malý.” Prehádzal si vlasmi a prešiel okolo nej do izby. Tereza cítila, že klame. Nikde meškať nemusel. Veď čo, predák dielne na opravu domácich spotrebičov. Občas zákazník požiadal o rýchlu opravu chladničky alebo vysávača, ale ľudia, ktorí sú ochotní platiť dvojnásobok za rýchlosť, neprichádzali často. Radšej počkali, len aby neplatili viac. No v poslednej dobe sa otec začal zdržiavať častejšie a domov chodil bez kvetov. A aj cez víkendy odchádzal “do práce” na dve-tri hodiny. Vracal sa zamyšlený a mlčanlivý. Tereza vo všetkom tom cítila tajomstvo a lož.
Aj tentoraz meškal.
“Ahoj. Ako v škole? Je mama doma?”
Otec sa pýtal, ale pozeral nejak cez ňu. Vedela, že otázky kladie len zo zvyku a nečaká odpoveď. Tak ani neodpovedala. Hovorí sa, že dievčatá majú ženskú intuíciu. A práve tá jej naznačovala, že otec sa zmenil, že v ich rodine sa niečo deje. Nie je náhoda, že mama má v poslednej dobe červené oči. Pred ňou sa snažili nehadať, ale ani nežartovať ako predtým, rozprávali sa len z povinnosti.
A vôňa od otca bola iná, hlavne v dňoch, keď “meškal v práci”. Vyzeral provinilo a rozlúčene. Vzduch v byte bol napätý, nabitý elektrinou. Tereza sa raz s priznaním obrátila na mamu.
“Medzi ľuďmi sú obdobia napätia a únavy. Ale prejdu, ak sa majú radi,” neochotne odpovedala mama.
“A keď sa nemajú radi?” spýtala sa Tereza.
“Ak sa nemajú radi, tak sa rozídu. A skúšajú nájsť šťastie s inými. Ale nie vždy sa to podarí.”
“Vy a oci sa ešte máte radi?”
“Pýtaš sa príliš ťažké otázky. Nie na všetko sú jednoznačné odpovede,” podráždene odvetila mama. A Tereza stíchla, zatvorila sa v svojej izbe.
Takže rodičia sú už jeden druhého unavení? Ale čo ona? Unavili sa aj z nej? Už sa nemajú radi, a teda ani ju? A čo, rozvedú sa? Naozaj, toľko otázok a žiadne odpovede.
To leto sa rodina nakoniec nevybrala na dovolenku na juh. Otec pracoval, mama s Terezou odišli na chatu k starej mame. Otec cez víkend neprišiel, ako to robieval. Tereza počula, ako babka hnevala mamu, že nechala otca samého v meste.
“Rodina visí na vlásku a ty mu dala úplnú slobodu. Dobre, že neurobil blbosti, ale čo to robíš ty?”
“Mami, netrhaj mi srdce. Nemôžem ho priviazať. Nech sa stane, čo sa stať má. Som na všetko pripravená,” unavene odpovedala mama.
“No ty si hlúpa. S takými mužmi sa nezaobchádza ľahkovážne. Myslím, že kvôli Terke by si mohla vydržať. Prečo by mal ísť len tak k nejakej…?”
“Babka, o čom to hovoríte? Oci od nás odchádza?” Tereze už došla trpezlivosť počúvať poza dverami, a tak vošla do kuchyne, kde sa babka s mamou potichu dohadovali.
“Počúvaš? Nezapájaj sa do rozhovorov dospelých. Nikto nikam neodchádza. Len rozprávame o seriáli.”
“Jasné. O seriáli. Čo som, ešte malá?” rozhorčila sa Tereza.
“Choď, nepleť sa,” odbyla ju babka.
“Nie som malá. Všetkému rozumiem.”
“A ak nie si malá, tak nepleť, dohodnú sa bez teba.”
Otec nakoniec po dvoch týždňoch prišiel, aby ich odviezol späť do mesta. Tereza sa tešila, mama sa pre oblečla, upravila si vlasy. Ale medzi rodičmi stále iskrili holé drôty. Mama sa pýtala na nevýznamné veci, otec odpovedal stroho alebo mlčal. A každým dňom bolo v rodine napätie citeľnejšie.
Tereza milovala december. V polovici mesiaca mala narodeniny a o dva týždne neskôr Vianoce. December bol časom najmilších sviatkov.
Po škole išla Tereza s kamarátkami na komédiu do kina. Vyšli z kina potešené, rozohnené. Spomínali obľúbené scény a dialógy a nahlas sa smiali. Tereza chodila už do deviatej triedy.
Vonku padal sneh, všetko vyzeralo vianočne. Na hlavnom námestí už postavili veľkú ozdobenú jedličku. Výklady obchodov boli vyzdobené farebnými svetielkami, dokonca aj stromčeky.
“Domov sa mi nechce. Čo keby sme si kúpili zmrzlinu?” navrhla Monika.
“Kam by ti bolo? Dostaneš angínu a Rado bude tanc”Život je príliš krátky na to, aby sme zbytočne strácali čas hádkami a nepochopením,” pomyslela si Tereza, keď po rokoch stretla svoju polosestru na Vianoce u babky, kde sa nakoniec všetci znovu nájdu a odpustia si.
