Drahá zábava
Veronika, zase? Koľko ešte?! Mám pocit, že makám len na tvojho kocúra!
Kocúr, ktorého sa Veronika márne snažila natlačiť do prepravky, jej znovu šikovne vykĺzol z rúk, plesol na podlahu a potom sa s úbohým, smutným mraučaním natlačil do kúta predsiene. Už len podľa jeho pohľadu človek cítil, ako sa ten tvor s pôsobivým menom Baláž, ktoré mu dala Veronika kedysi dávno rozhodol svoj nehodnotný, aspoň podľa mňa, život predať čo najdrahšie.
Dávno, lebo Baláž, ktorého Veronika familiárne volala Balík, bol jej chlpatým kamarátom už asi desať rokov. Koľko naozaj mal rokov, to Veronika nikdy presne nevypátrala. Privozila ho domov z ulice. A určite nie ako mačiatko. Už vtedy bol Balík dospelý, hoci stále mladý, ako veterinárka povedala Veronikinej mame v ambulancii.
Tam prišla pani Mária, mama Veroniky, spolu s dcérou a stískala kocúra v starej detskej deke.
Zachráňte ho prosím!
To ste kde zobrali tohto diabla? veterinárka sa uškrnula. To je obyčajný pouličný kocúr!
A čo má byť? Je to náš kocúr. Pomôžte mu, veď vidíte, že mu je zle! Peniaze máme azda horšie ako tí, čo sem chodia s papierovými mačkami?
Mária vtedy sršala hnevom a veterinárka uznala, že nemá zmysel sa jej postaviť. Správne spravila.
Mária Želinská bola naozaj tvrdohlavá žena. Ale niet sa čo čudovať skúste vychovávať dieťa bez muža, starať sa o dvoch starých rodičov a všetko utiahnuť zo školskej platy. Iným by z toho narástli zuby!
Vedela sa ozvať, no zároveň bola veľmi dobrá. Milovala deti, mačky a občas aj psov, aj keď ešte z detstva ich mala trochu v zuboch.
Nikdy nikomu nič nedarovala zadarmo. Ani susedkám na dvore, ani rodičom detí z jej triedy, ani neznámym, ktorí si mysleli, že osamelá, subtílna žena je ľahký terč.
Pravda, Mária to vždy zvládla bez hádok a kriku stačilo jej nájsť ten správny argument, po ktorom si človek uvedomil, v čom vlastne tkvie jeho skutočný problém. Namiesto hádok sedela s tým druhým niekde v kúte a naslúchala, ako sa jej dotyčný vyspovedá o ťažkostiach života. Potom sa len prikyvovala a po chvíli jej často poďakovali.
Nevedela presne, ako to funguje, ale mala výnimočný dar ľudí naozaj počúvať. Možno preto, že nikdy nechcela prekrikovať ostatných, ale ich naozaj počúvala.
Smola bola, že tento dar platil len pre cudzích s blízkymi si šťastie meno Mária nejako nenašlo.
Manžel ju opustil týždeň po svadbe. Mama to okomentovala: Celkom dlho to s tebou vydržal.
Bolelo to, ale musela uznať, že mala čiastočne pravdu. Z takej patlalice, čo nevie, kde je sever, rodina veru nebude. A keď odchádzal, ešte sa na ňu usmial:
Taká žena Ako zo mňa baletka!
Mária bola nešťastná, ale keď o pár mesiacov zistila, že čaká dieťa, upokojila sa. Predsa je žena! Chlapi nerodia.
Na príchod dcéry sa tešila viac ako na Vianoce. V jej obyčajnom živote bolo ozajstných sviatkov málo. Teraz však mala dôvod oslavovať.
Mária uvažovala o tom, či je múdre na dieťa ostať sama. Jej mama ju v tom nepodporila:
Načo ti to, Mária? Len problém! Si mladá, ešte celkom pohľadná, snáď ťa ešte niekto uloví. Ale keď porodíš zostaneš na špagetách a bielej káve! Deti sú drahá zábava, ešte to pochopíš!
Mama, ale veď sme tak aj my žili?
Pravdaže, a čo dobrého z toho vzišlo?
Mária sa zamyslela, ale cítila, že rozhodnúť sa inak by bolo zrada vlastného ja. Pomyslenie, že by dieťa nebolo, ju desilo.
Rozhodnutie za ňu definitívne spravila stará mama zjavila sa v meste s ručníkom vyšívaným na svoje meniny a vyložila na stôl vrece peňazí prakticky celej rodiny.
Dedo predal gazdovstvo, popri tom cez dedinu idú stavať cestu, pôda je drahá. Máš tu dosť aj na byt, Mária. O zvyšok sa už postaráš sama.
Babi, ale ja nemôžem
Všetko zvládneš! Nie pre seba, pre dieťa. Kto ho iný postará, ak nie ty?
Hádka medzi mamou a babičkou bola nechutná, ale nič sa už nemenilo. Babička si presadila svoje a natiahla Máriu do kúpy štvorizbového bytu na sídlisku v Banskej Bystrici. Potom dala postaviť byt do poriadku partičkou šikovných chlapov a sama bola stálym dozorom.
Pozeráš na mňa, dievčatko? To tie roky na trhu! Nielen vypestovať, treba aj dobre predať! V tom je čaro.
Veronika prišla na svet o pár týždňov skôr. Mária mala strach, ale všetko dobre dopadlo. Dievča rástlo zdravé a vnímavé. Mária si povedala, že na svoju dcéru nebude nikdy taká prísna, ako bola na ňu vlastná mama.
Babička je ti bližšia ako ja, čo? vzdychla jej mama raz.
Mami, kto ti bráni nás navštevovať? Ale hlavne nevyvádzaj, Veronika sa skôr bojí, keď kričíš.
Vzťahy ostali napäté. Mama sa čudovala pokojnosti dcéry.
Uvidíme, keď tvoja dcéra s tebou takto bude jednať!
Nebude! Lebo ja budem iná mama.
Mária sa snažila vychovávať Veroniku láskavo, ale princípy držala pevné. Ak si Veronika vypýtala cukrík, Mária trvala na tom, že až po obede. Malé víťazstvo, ktoré z Veroniky formovalo človeka.
Podobne obmäkčila aj babičku, ktorá prestala na všetkých kričať, keď jej Veronika hladila ruky a vravela:
Babuška, nehnevať sa, vrásky ti pribudnú. Si najkrajšia, keď sa usmievaš!
Po rokoch už Mária nemusela babičke nič vravieť; Veronika stačila.
Čas plynul. Babička s dedom sa presťahovali do mesta a starali sa o Veroniku, kým bola Mária v práci.
Problémy začali, až keď ochorela babka. Lekári nevedeli nič sľúbiť, ale babka sa nebála o seba, len o svojich.
Vtedy Veronika prišla domov s kocúrom.
Prvé stretnutie s Balážom prišlo po hlavnom šoku: Veronika sa stratila cestou zo školy. Hľadali ju všetci, ale ona prišla domov sama, uplakaná, s kocúrom v náručí. Mária ju mlčky objala a s dekou, zomierajúcim kocúrom bežala na veterinárnu ambulanciu.
Tam veterinár narobil zázraky, ale keď Mária videla účet, skrútilo ju. Dvesto eur za zákrok a lieky Mohla za to dostať dvoch papierových kocúrov! Ale zaplatila, lebo túžba dcéry bola silnejšia než rozum.
Doma dočista vysypala peňaženku, rátala, a zistila, že na konci mesiaca nemá peniaze potrebujú ešte lieky pre kocúra, pre babku a darček pre Veroniku, čo mala narodeniny. Sama darčeky v detstve nedostávala, ale sľúbila si, že jej dcéra na svoje sviatky nikdy nezabudne.
Maminka, môžem niečo poprosiť? prešmykla sa Veronika do kuchyne.
Čo chceš, zlatko?
Ja nechcem žiadny darček. Stačí mi, ak zostane ten kocúrik. To bude najkrajší darček.
Mária objala dcéru a pozrela na šedý chumáč pri jej nohách. Kocúr si už domov osvojil a podivne rýchlo zapadol do rodiny. Nebol náročný, rozčuľoval iba deda, ale babka ho mala v láske.
A Baláž, ako by zázrakom, postupne zmenil život celej rodine.
Po účte od veterinára a nervákoch si Mária povedala dosť. Zarábať na učiteľku a dve dôchodky už mala plné zuby. Našla si miesto opatrovateľky v dobrej rodine, kde ju odporučila kamarátka. Odvtedy nemala problém s prácou a príjmom. So zvyšujúcou sa kvalitou jej péče rástol aj plat, až ju odporúčali z rodiny do rodiny.
Každý večer kocúrovi poškrabala za uchom, a akoby mu ďakovala:
Ďakujem, Balážko! Bez teba by som sa nikdy neposunula.
Kocúr priasol po svojom a bol hlavne s Veronikou. Pomáhal jej s domácimi úlohami, sedel vedľa pri stole a opravil zošit labkou. Prežíval všetko, aj keď Veronika ticho sedela pri dverách babkinej izby, plakávala, lúčila sa. Bol tu, keď čoskoro odišiel potichu aj dedo.
A bol, keď Mária stretla slušného chlapa a znovu sa vydala konečne cítila za chrbtom vero podporu. Jej nový muž si našiel cestu aj k svokre dal jej k dispozícii auto s vodičom” a nakoniec sa stal u všetkých váženým členom rodiny.
A tak sa stalo, že Máriina mama chodievala po sídlisku s prepravkou sadeníc a susedkám hovorila:
Zobral ma zať na záhradu!
Keď už Veronika študovala na hotelovej akadémii, otvorila svoj dom svojmu partnerovi Marekovi.
Veronika, ty tu máš palác! čudoval sa Marek.
Povieš tiež
Tolko miesta! A čo to tu skúša? štekliaci a hrozivo mračiaci kocúrov balkón vybehol z izby za Marekom. Ten spanikáril, kocúr po ňom preskočil.
Odnes ho, prosím! zúfalo zakričal Marek.
Veronika kocúra samozrejme spacifikovala, ale sympatie medzi Marekom a Balážom nikdy nevznikli.
Baláž svojho súpera neznašal, Marek ho odstrkoval vždy, keď mohol, najmä keď to Veronika nevidela.
Po roku mala Veronika s Marekom svadbu. Čosi sa medzi nimi kazilo. Marek ju kritizoval za varenie, ironizoval jej guláš, boršč od babky (ktorý inak Veronika vedela ako málokto).
A keď ako dôvod hádky pribudol Baláž, všetko sa len zhoršilo.
Zase ten účet od veterinára! Zbláznila si sa? Za také peniaze by som mal tri nové topánky! To je len kopa chlpov!
Marek, Baláž je člen rodiny!
Nie mojej! Takéto”príbuzenstvo mi netreba!
Veronika, čo v ten deň ráno zistila, že je tehotná, mlčala. Ale kocúr, už starý, opäť nevydržal vyskočiť na wc, musela ísť s ním na kontrolu. Marek to načapal.
Dosť! Prečo by som mal trpieť pre toho chlpáča? Páči sa ti, tak si ho vezmi so sebou! Ja na neho platiť nebudem!
Veronika už neostala ticho.
Tak odídem spolu s ním! Ak je ti náš starý kocúr na obtiaž, čo bude so mnou, keď sa ti zunujem?!
Marek sa zbalil a odišiel bez ďalších slov. Malé kľúče ostali v jej ruke. Zrazu mala v sebe jasné rozhodnutie: toto nie je vzťah, v ktorom by mala vychovávať dieťa.
Baláž sa zotavil. Hoci vek ho dostihol, ešte veľa rokov bol oporou jej malej dcérke Aďke. Len jej dovolil všetko: mávať s chvostom, hladkať mu labky a uspať ho na vankúši.
Veronika s bývalým mužom našli spôsob, ako v pokoji spolu komunikovať kvôli dcérke. Obaja si dopriali nové životy, ale pre Aďku boli rodinu na dva domy, dva plyšáky, dve postielky a jedno veľké, nezištné lásku.
A na všetkého ticho dozeral starý, prefíkaný Baláž.
Čo som sa z toho všetkého naučil? Rodina sú ľudia, ktorí ti podržia chrbát či už majú dve nohy alebo štyri labky. Veronika a jej radosť mi ukázali, že domov nie je miesto, kde bývaš, ale ľudia, s ktorými stojíš v dobrom i zlom. Láska, ktorú dávaš, aj láska, ktorú prijímaš, sú najcennejším pokladom života. Všetko ostatné, aj keby bolo drahé nestojí za toľko, koľko stojí spokojný pohľad blízkeho. Aj keď je to len obyčajný šedý kocúr, čo sa po troche udomácni na gauči a v srdci.
Tak, Balážko, ideme si poškrabať bruško. Zaslúžiš si to.
