Jemný dážď štipal tvár, padal jej do očí. Soňa kráčala, túžiac čo najskôr byť doma. Hlava ako v hmle, myšlienky sa rozplývali ako stará chatrná plachta. Obchádzajúc ďalšiu kaluž, takmer šmykla na riedkom blate na okraji chodníka. „Už dosť módnych kúskov. Nie som dievča. Čas prejsť na topánky bez podpätkov.“
Konečne dom. Soňa otvorila kódom chránené dvere vchodu. Do nosa ju udrel suchý, prašný teplý vzduch z radiátora, ktorý aj na jar kúril naplno. Keby tak v zime. Výťah ju pomaly vyviedol na šiesty poschod. „Som chorá? Nemám už žiadne sily,“ pomyslela si, opierajúc sa o stenu kabíny.
V predsieni bezvládne padla na puf, prikľačkla chrbtom k stene a privrela ťažké viečka. „Konečne. Doma!“ vydychla a okamžite sa prepadla do tmy bez zvukov a vôní.
„Mama, prečo sedíš potme? Je ti zle?“
Od synovho hlasu sa trhla, no oči neotvorila.
„Nie, synček. Len som unavená,“ s námítou povedala Soňa.
Cítila, že syn na ňu hľadí. S námahou rozlepila očné viečka, no Miško nebol nablízku, v kuchyni však svietilo svetlo. Zdvihla sa, zula si topánky, pohnula prstami od úzkych čriev, a v tom sa zatočila hlavou, až sa naklonila na vešiak.
„Mama!“ pribehol Miško a zachytil ju pred pádom.
„Trochu sa mi točila hlava.“
Pomohol jej prešť do obývačky. Soňa sa posadila na pohovku, natiahla nohy a oddychla si. „Aké je to dobré!“ Oči sa jej samé zatvorili… O chvíľu sa trhla, vynorila sa z zapamätania, otvorila oči a stretla sa s synovým úzkostlivým pohľadom.
„Mama, si v poriadku?“
Soňa prikyvla a poprosila o horúci čaj. Miško neochotne odišiel do kuchyne.
Spomenula si, ako sa raz v práci zobudila na zemi v kancelárii. Vôbec si nepamätala pád. Vtedy to tiež zhodila na únavu. „Cítim sa ako stará žena, a mám len tridsaťdeväť. Možno naozaj chorím? Zajtra zajdem k lekárovi.“ Soňa si povzdychla a odišla do kuchyne.
„SPri pohľade na synovu tvár plnú starostí si uvedomila, že bez ohľadu na diagnózu, ich láska a vzájomná úcta sú tým jediným, čo naozaj záleží.
