— Baryš, poď sem rýchlo! — Viliam vyskočil z auta a rozbehol sa k psovi ležiacemu pri ceste.
Ale Baryš nevstal, nezakýval chvostom… Viliamovi spálilo srdce pochopenie, že sa stalo niečo nevratné – pes zomrel. „Čo poviem mame?!“ premýšľal Viliam, zohnutý nad bezduchým telom Baryša, a nevolané slzy mu kvapkali na sedivú šiju.
***
Stary pes Anny Jozefovnej ju od prvej chvíle neznášal jej nevestu Zuzku. Už pri prvom stretnutí. Vrčal z hĺbky brucha, keď okolo neho prechádzala, a nervózne udieral chvostom o drevené schody. Zuzka sa ho bála a v duchu nenávidela.
— Tá príšera nanič… Keby to bolo na mňa, dávno by bol na tých veterných injekciách! — pohŕdavo vyhodila do vzduchu Zuzka.
— Zuzka, veď čo to rozprávaš? Možno mu vadí tvoja vôňa, alebo klopanie podpätkov – je to už pes dôchodca, a starí ľudia, no, majú svoje vrtochy… — upokojoval ju Viliam.
Anna Jozefovna len nepriateľsky pozerala: tá si namýšľa. Kiež by táto vyleštená mestská fúria vedela, aký bol Baryš v skutočnosti! Užitočný bol určite viac ako Zuzka.
***
Anna Jozefovna sa do synovho života nepletla. Ani keď jej predstavil nevestu Zuzku, nič proti nej nepovedala. Hoci jej srdce netúžilo po takej zaťove. Zuzka na ňu pôsobila umelo, falšovo… Usmiala sa, ale z toho úsmevu žiaden teplo neprichádzalo. A keď sa Viliam spýtal:
— Mami, no čo hovoríš na moju Zuzku? Krásna, že?
Anna Jozefovna odpovedala:
— Ty si ženu vyberáš pre seba… Hlavne, aby si s ňou bol šťastný. Ja vám môžem len požičať… — Potom ho pevne objala a pobozkala ako matka.
Po svadbe sa mladí usadili v Zuzkinom byte, ktorý zdedila. Viliam teraz zriedka navštevoval matku na dedine, hoci mu chýbala. Zuzka tam jazdiť nemala rada – uprednostňovala pohodlnú dovolenku, a on sa nechcel s ňou hádať. Ale toto leto manželka zrazu dostala nápad stráviť dovolenku v prírode.
— Čítala som na internete, že ekoturizmus je dobrý pre zdravie a nervy. V meste je toľko stresu a hypodynamia – to je naša večná pohroma! Navyše je to teraz módne! Len je to strašne drahé… Tak som si spomenula na tvoju mamu na dedine, — hovorila Zuzka pri balení.
Viliam sa tešil, už dlho nebol doma, a ak preto musel byť ekoturistom, nechal sa. Prácu mal na diaľku, takže rýchlo zbalil kufre a za pár dní boli s manželkou na mieste.
Anna Jozefovna ich srdečne privítala.
— No konečne ste prišli! Aspoň si oddýchnete ako ľudia. U nás je rovnako dobre ako v tých vašich Turecko-Egyptoch.
— No, to by som teda neporovnávala… — vytiahla Zuzka. — Anna Jozefovna, máte nejaké zvieratá? Vidiek je predsa o autentickom živote.
Svekruša až tak nepochopila, kam Zuzka chce “ponoriť”, ale odpovedala:
— No, máme Baryša a desať sliepok. Kedysi sme mali aj kozu… Ale minulý rok zomrela, chudák.
Zuzka s odporom pozrela na starého psa, ktorý spokojne vyhrieval chrbát na slnku, a uškrnula sa.
— Ja myslím užitočné zvieratá! Nie tohto psieho dôchodcu. Vlastne som prekvapená, že ešte žije.
— Ale mám veľkú záhradu… Tam je práce ako v továrni! Môžeš sa ponoriť do toho svojho autentického života, koľko chceš! — rýchlo sa pochválila Anna Jozefovna.
— Dobre, mami, zajtra začneme s tým ponáraním, — povedal Viliam. — Ja ti s dreA v tom okamihu sa malý šteňací Baryš, celý nedočkavý, vyškriabal na Viliama a začal mu žmurkavo lízať nos, ako by chcel povedať: “Už sa teším na to naše nové dobře.”
