Dovetok
Ema, ale ona je už s bremenom! Alebo ti to neprekáža? Darina sa oprela o plot a so šibalským úsmevom pozerala na svoju susedku. Nič lepšie si už nenašiel? Veď nie si žiadny zúfalec, vieš? A dievok je tu v dedine habadej. Aj tak, našiel si tú svoju!
Emília si povzdychla. Sama pred sebou si nechcela priznať, že jej synov výber jej trošku nesedí. A počuť to práve od úhlavnej kamarátky, to až zabolelo.
A nám sú deti radosť, Darina! Chápeš? Čo na nej je také zlé? Je to mladá, pekná, krotká a poctivá dievčina, to si teda môžeš byť istá! A že dieťa No a čo? Veď ho nevyfabulovala, narodilo sa v manželstve. Že zostala vdovou taká mladá, no veď nad každým z nás visí nebeské sito. Vychováme, vyučíme a veď mi bude ešte jeden vnuk! Tak netáraj zbytočne a nezapletaj jazyk!
Emília našpúlila ústa a šteknutím odohnala susedovho kocúra, čo sa túlil po plote k jej oknu.
Skadeľ sa tu zas zjavil! Už mi dorábal tri kuriatka, Darina. Sleduj si toho svojho chlpáča, lebo ešte vypustím Fera, a potom budeš počuť sťažnosti.
Naplašila si ma! Darina odtisla pažravého kocúra zo strechy altánku. Ešte by si mohol naháňať on Fera! Mám ho doma zamknúť? Minulý rok mi behal po dvore za kuriatkami jak závislák. Keby nebol taký dobrý lovec, hneď sa ho zbavím. Ale pudy sú pudy.
Tak nech si ich doma obrúsi!
Emi, takmer by som zabudla! Poháre! Lekvár už isto vrie.
Ty tu trúsiš do vetra, ale niekto to musí miešať, nie?
Olga, je doma, prišla včera pomôcť na záhradu.
Aha, ale tá je už na spadnutie, však?
Veď preto varí, všetci v záhrade, len ona mieša lekvár. Ona nemôže sedieť bez práce. Neni nevesta, zlato pravé!
A prečo to vynášaš len za chrbtom, a z očí jej velíš?
Kvôli poriadku! Darina znovu vykrívila kútik úst. Keď ty budeš svokra, vezmi si príklad. Keď budeš príliš sladká, sadnú ti na krk aj s topánkami!
Poradíme si! Emília zamávala rukou. Poháre ti mám požičať či obídeš sa? Aj bez rečí mám práce dosť.
Keď vypravila susedku, pustila sa Emília do cesta. Zajtra príde syn, privedie nevestu predstaviť. Nevestu Emília prestala miesiť a oprela ruky o stôl, hľadiac von oknom. To teda bude!
Barboru nepoznala. Iba o nej počula a párkrát ju zahliadla z diaľky, keď chodila za sestrou do vedľajšej dediny. Žiadny zázrak, len dievča ako každé iné. Svetlovlasá, veľké oči, ibaže poriadne vysoká, priam pre jej Miňa šitá. No, aká už to je dievka? Mladá vdova, jedno dieťa. Syn, asi tri roky môže mať. Osud Barboru poriadne vyfackal rodičov stratila už ako decko, vychovala ju babka s dedom. Postavili ju na vlastné a ledva sa stihli potešiť pravnúčikovi, už aj Barborin muž prišiel v aute k úrazu. Zostala dievčina sama s dieťaťom v náručí. Ako jej nepohnúť? Lenže Emília by ju radšej ľutovala z diaľky. Srdce jej driapalo za synčeka, odkedy vdova, Miňo jej bol jedinou oporou a radosťou i starosťou. Chlapa už z neho, mal by domácnosť, ale on sa vyhováral, že čaká veľkú lásku. A zrazu príde s Barborou na tanieri. Hneď Emília bežala k sestre. Treba zistiť, čo a ako. Lýdia sa na ňu hneď strohla veď staršia, jasné.
Čo hysterčíš jak byčovaná sliepka?
No čo je tá Barbora zač? Privedie si ju, a potom čo?
K tebe ju privedie a na chviľku. Miňo ti nepovedal, že som mu prepísala dedov dom? Je síce schátraný, ale parcela veľká, môžu stavať.
Emílii myšlienky lietali jak zajace po lese. Takže syn odíde, a ona? Aj keď je dedina kúsok, autobus chodí, ale už to nebude, že večer príde domov, pomôže jej. Čo ak už nebude kam ísť? Len cez sviatky
Nehneváš sa? Lýdia na chvíľu spomalila a sadla si k Emílii. Musíš ho pustiť, Ema. Vyrástol, už je čas na vlastné.
Viem, vravíš pravdu. Len sa obávam. Čo ak im to nevyjde? A ešte dieťa
Počúvaj, v dedine máme dievčat dosť, ale na Barboru v dobrom nemám slova.
Práve to ma desí. Príliš je bezchybná.
Ty si večne na hrane. Aká by bola zlá, to by si mala radosť? Hlavne nech žijú! Nezrob hlúposť, čo by ťa stála syna.
Akú? Emília zhíkla.
Ak ju neprijmeš, stratíš Miňa. Videla som, ako sa na Barboru pozerá. Tam je láska.
Emília počúvala sestru, v hrudi sa jej urobil tvrdý uzlík čo jej nedal spávať, stále rástol, ani nevedela prečo.
Narovnala sa, striasla z rúk únavu a pustila sa do cesta. Treba privítať tak, aby si budúca nevesta nemyslela, že nie je vítaná. Lýdia má pravdu nesmie dať najavo, že je jej plán proti srsti. Potom sa uvidí.
Na veľkú misu ukladala malé, jeden ako druhý pagáčiky. Ema si spomenula, ako jej Ivan tieto kúsky miloval.
Ako slnečnicové semiačka koľko zješ, stále málo!
Pobozkal jej ruku a ona so smiechom vyťahovala prsty, objímajúc muža. Eme vyskočila slza. Ako jej Ivan teraz chýba! Povedal by radu, aj by ju upokojil.
Noc bola bezsenná prevaľovala sa, prehadzovala, až to ráno radšej vzdala.
Barbora stála Maxovi za chrbtom, očami mračila na kuchynskú dlažbu svokra na obzore! Malý Slavko sa vrtel a skúmal nový rajón. Vysoký pes na reťazi sedel ako strážca, neliezol, čo bolo čudné. U starkej Vali vždy šteká. Kocúr srepotal, keď Slaško zatúžil za ním.
Seď pokojne.
Nechaj ho behať. Fera zatvorím, iného sa tu báť nemusí. Budeš ho vidieť. Ema si prezerala nevestu-nováčika.
Čo je to za dievča? Také chudučké, bledé Ani by si nepovedal, že to dieťa je jej. Čosi sa v Eme pohlo, uzlík v hrudi povolil. Malý sa priplazil k Emílii, pozeral na ňu spod čela.
A kocúr kam šiel?
Aký kocúr? Ema spozornela. Ja doma kocúra nemám. Kde si ho videl?
Slavko mávol smerom do dvora. Ema len vykríkla:
Utekajme za ním! Vždy nám skončí pri kuriatkach!
Slavko bežal za Emíliou, ktorú nevedel nikam zaradiť. Kocúra chytili až pri kurníku.
Ty lump jeden! Ema vyzula papuču a stápla po kocúrovi.
Slavko sa smial a Ema sa neubránila úsmevu dobrý chlapec, šikovný a citlivý. Kuriatko pohladil, ale neodvážil sa chytiť.
Je malý!
Ema ho stiahla k sebe na kolená, pagáčiky mizli rýchlejšie než topiaci sa sneh. Zachytila Barborkin pohľad na Miňa a usmiala sa:
Máš dobrého syna, Barborenka. Učenlivý a pažravý, radosť starých mám.
Keď videla, ako Barbora s úľavou vydýchla, Ema pocítila, že uzlíček kamsi v úzadí ustúpil. Zostala nejaká tá starostlivosť, ale už sa jej ľahšie dýchalo.
Miňo bavil celú spoločnosť rečami o svadbe, Barbora mlčala so zrakom do taniera. Keď syn odišiel z kuchyne, Ema si k nej prisadla:
A ty čo tak ticho? Ema pohladkala Slavka po hlave a prisunula mu tanier s čerešňami. Jedz, milý, je sladká.
Veď čo povedať? Miňovi som vravela, že nechcem hlučnú svadbu, radšej tichúčko na úrad.
A on neposlúcha?
Nie. Vraj by to bola hanba, všetci čakajú. Rodinu treba uspokojiť.
Má tiež pravdu. Ale aj ty povedz svoje. Prečo nechceš veselicu?
Barbora zodvihla sivé oči na Emíliu, rozmýšľala a potom povedala:
Bojím sa. Šťastie má rado ticho. Raz som sa už vydávala s radosťami A ako to skončilo.
Neblázni, Barborka. Viem, že si o muža prišla, to je veľká rana. Ale keď ťa miloval, bol by rád, že nebudeš celý život žialiť, ale nájdeš šťastie. Každý máme vymerané svoj diel radosti i žiaľu. Prijať to treba, či s vďakou, či s horkosťou. Uniknúť nemôžeš.
Ja som sa bála
Čoho?
Že ma odsúdite.
A to prečo?
Lebo sa chcem znovu vydať. A za takého ako Miňo. Viem, mohol by mať hocikoho. Náhodou to vyšlo na mňa
Slavko sa pomrvil v Eme na rukách a ona ho pustila.
A ty si kto? Sivé oči, ako Barbory, hľadeli na Emíliu s očakávaním.
Teraz som tvoja stará mama, Slavko. Tak ma volaj. Starka Ema.
Dobre! Slavko prikývol seriózne.
Svadbu nakoniec mali podľa Miňovho gusta. Rodina si, samozrejme, neodpustila svoje reči, ale keď pozreli, ako Ema zoviera pery, čoskoro stíchli.
Rok žili Miňo a Barbora u Emy. Už dávno zabudla na uzlík v hrudi aj na všetky počiatočné strachy. Pozorovala, ako Barbora s láskou zaobchádza s Miňom, a pochopila, že musí syna pustiť. Nieže by to šlo ľahko, no Barbora vždy našla spôsob, ako svokru upokojiť buď ticho, alebo jemným slovom vyhladzovala ostré hrany.
Ty si večne ticho, Barborka, mohla by si niekedy aj vyhodiť z kopýtka. Aspoň vypovedaj Miňovi, čo ťa škrie! Možno by si mala pokoj! Darina kývala halúzkou a vyháňala kravu za bránku.
A čo? Aby sme sa všetci pohádali? Matka so synom sa rozísť, koho by to tešilo? Taký dobrý recept už neberiem! Barbora sa na susedku zasmiala.
Ty si hrdá, Barborka! Ťažko prežiť takto.
Najlepšie je radiť sa sama so sebou, a rady dobrákov nechať bokom, zasmiala sa Barbora a zapadla do chalupy.
Darina fŕkala, nová klebeta kolovala dedinou.
Dom, čo Miňo začal stavať po svadbe, bol za rok hotový a manželia sa presťahovali. Starosti, gazdovanie čas letel. Barbora zrazu zistila, že sa niečo nedeje v žalúdku podľa plánu išla k doktorke.
Som tehotná? Barborka pozerala na doktorku, akoby jej práve ponúkla vyžehliť kombajn.
A čuduje vás to? Alebo dieťa nie je chcené?
Ale to kdeže! Len nie je to zle? So Slavkom to bolo úplne inak.
Máte komplikácie, potrebujeme vás nechať na pozorovanie. Ale urobíme všetko, aby ste vy aj dieťa boli v poriadku.
Ema dorazila ešte v ten deň, čím mohla, pomohla so Slavkom. Keď otvorila dvere, Barborka cúvla.
Čo je s tebou? Ema prekvapene pozerala.
Nič, len tvár ste mali takú zamračenú, že som si myslela, že sa na mňa hneváte.
Eme vyliezli oči z jamiek. No teda, Darina! Aká je to osoba, čo pokazí náladu aj pri ceste cez les? Veď len ráno ju stihla rozladiť tak, že cestou k synovi v autobuse mala srdce ako kameň.
Veď ešte, že s dovetkom a navyše aj chorú! No koho porodí, Ema? Možno ešte nie je neskoro…
Čo si zač, Darina? Kde ťa to mama v detstve neobjala, že v sebe toľko zloby? Čo ti Barbora urobila, že takto huckáš svoj jazyk?
Ja ju nepotrebujem! Darina cúvla pred Emliným zamračením. Už, už, bola to len sranda! Nech sa jej dobre darí!
Ema sa otočila k zastávke, hladkala si rozladenú dušu ako polámané krídlo.
Nestresuj, Barborka! To ja tak, v autobuse sa dve hádali, mám z toho ešte nahlodanú dušu.
Barborka pokrútila hlavou, usmiala sa svokra nikdy nevedela klamať. Ale ak ju upokojuje, určite sa nehnevá na ňu.
Tak čo, pripravuješ sa? Potrebuješ pomôcť?
Máte pravdu, veď všetko mám. Len sa mi nechce do nemocnice.
Ema dala chápadlo:
Musíš, Barborka! Ak zdravie dieťaťa závisí od toho, žiadne rozmýšľanie. O Slavka sa postarám, nezbadáš ani kúsok smútku!
Miňo odviezol Barboru do nemocnice a spustili sa dlhé dni čakania. Týždeň, druhý a už aj doktorka kýva uznanlivo, pozrie na graf.
Už len trošku a domov. Ale budete pod dozorom. Má vám kto pomôcť?
Jasne. Svokra je u nás, na Slavka dozerá.
Svokra? spýta sa doktorka. A to je teda v poriadku?
Ale iste, nepočuli ste ešte o takej super svokre? Žiadna anekdota, pani doktorka.
To radi počúvame. Nestáva sa.
Barbora sa cieľavedome chystala domov a medzitým jej super svokra kmitala po dedine, len čo jej vlasy zostali v ruke.
Panebože! Čo poviem Barbore?
Slavko zmizol ráno. Vedela, že chlapec je poslušný a nikdy za bránku bez opýtania nevyjde, pokojne ho nechala sa vonku hrať pripravovala doma jedlo, veď Barbora príde, všetko musí byť čerstvé. V nemocnici poslal Miňo domácu stravu každý deň, ale aké to je, kým to dôjde Doma chutí lepšie.
Kuchynský stôl stál pod oknom, sem-tam pozrela na Slavka v pieskovisku, sypal tunely a cesty a neviem čo ešte. Na chvíľu odbehla vypnúť kompót. Keď zas nazrela, Slavka už nevidela.
Kam si zaliezol? stlmila plyn a poutierala si ruky do zásterky.
Vyšla na dvor nikde. Poobzerala sa, v tráve ani šuchu. Kalitka dokorán. Ulica prázdna. Koľko času ubehlo? Iba minútka! Kam zmizol?
Samozrejme, netušila, že Slavko začul vresk za plotom a bežal to zistiť. Malé čiernobiele šteňa kvílilo, keď mu partia junákov šnúrou stiahla krk.
Pusťte ho, bolí ho! búchal chlapec na bránku, kým povolila.
Odpoveďou bol smiech a kopance. Chlapi provokovali, pendlovali šteňa, Slavko sa ich len-just snažil preraziť. Ani si nevšimol, ako zahli za ďalšiu ulicu a keď ich napokon vyhnala prísna pani, chlapci zdupkali a Slavko len stál s udychčaným hocikde.
To čo za mládež rastie! Čo za človeka zneisťuje také? Málo vás capkali!
Žena pokrčila ramenami, Slavko zdvihol šteňa a pritíska si ho.
A ty? Nebudeš ho tiež trápiť?
Nie! On je malý, bolí ho…
Nuž, len tak!
Ona išla ďalej, Slavko ostal, nevediac kam. Babička bude nervózna a mama ešte zúrivejšia! Chvíľu postál, šteňa zatiaľ stíchlo v objatí.
Mama hovorila, že keď sa stratím, mám čakať. Ľahšie ma nájdu.
Pozrel okolo, našiel si lavicu pred bránkou a sadol si. Počká. Babička ho nájde. Alebo mama.
Netušil, že zašiel poriadne ďaleko a Ema ho hľadá len po okolitých uliciach.
Miňo, keď došiel domov a videl otvorenú bránu, hneď zaparkoval a kukol na Barboru na sedadle.
Počkaj, otváram bránu, vovediem auto.
Barbora ledva stíhala dýchať, takmer zaspala.
Miňo prešiel domom, zbadal vypnutý plyn, všetko fuč! Okamžite letel za Emíliou. Našiel ju na vedľajšej ulici.
Mami! rozbehla sa k nemu Slavko!
Čo Slavko? Miňo zmeravel.
Stratila som ho! Vyšiel von a zmizol!
Pokoj! Vysvetli pomaly. Kde si ho hľadala?
Všade tu, ďaleko nemohol byť…
Hm, kto vie. Ja pôjdem ďalej, ty ešte obehni okolie. Domov nechoď, Barboru nestraš, teraz jej netreba stres!
Miňo našiel Slavka po hodine spal na lavičke, šteňa v objatí, šteňa hneď zakňučalo na Miňa.
Z teba bude raz strážca! pogladil Miňo psa i syna. Vstávaj, synak!
Oci bol som ticho, len čakal, ako ste ma učili.
Paráda! Tak si sa aj našiel. A kto je to? Miňo vzal Slavka do náruče, kývol na psa.
Tata, veď on je ako Fero od starkej Emy!
Skôr Portos, pozri ten opasok! Zoberieme domov?
Môžem?
Jasné! Dom bez psa nie je dom! Uvidíme, aký z neho bude baran
Nabral šteňa a šup domov. Ema sedela pred domom, nevediac, či bežať, alebo plakať. Miňo vyšiel s úsmevom.
Veď už je! Našiel sa, všetko dobré!
Ema vzala chlapča, objala a plakala potichu.
Babi, nechcela som! Viac to neurobím!
Nevlastný či vlastný, koho to zaujíma? Darina nech si vraví, čo chce.
Barbora o tejto príhode nevedela hneď. Slavko mlčal, vedel, že na mamu treba šetriť. Smiali sa nad spoločným kúpaním domáceho blšivca. Objímali sa, mokrí od vody aj smiechu.
Chýbala si mi!
Ešte viac si mi chýbal!
Sestrička sa Slavkovi narodila načas. Volala sa Emka, po babke. Emília rozkvitla, chodila do susedstvo pri každej príležitosti. Najprv mala strach, že Barbora jej nedá deti na starosť. Ale Barbora nikdy jedným slovom Emu neobvinila.
Aj mne by mohol ujsť nekajajte sa, mami. Pre Slavka je každé zvieratko vzácnejšie než hračky. Pomáhal by aj slimačikovi.
Dobrý z neho vyrastie. To je dobre!
Ema svoje rady do Barbory netlačila, pomohla, kde bolo treba, a keď Barbora s vďakou prijala pomoc, Ema by hory prevrátila, aby znovu počula:
Ďakujem, mami!
Keď Slavko bežal starkú objať, keď Barbora kvitla v úsmeve, keď podávala do Emkiných rúk bábätko, Ema vedela, že všetko robí správne.
Zase ideš ku vnučke? Darina stála na bránke, pozerajúc, ako Ema zatvára svoju. Rozmaznávaš ich!
Idem k vnúčatám, Darina. Už ich mám dvoch.
Ale len jedno je tvoje!
Dve, Darina. Obaja moji. Vnuk aj vnučka. Ale tomu ty nerozumieš Ema schovala kľúče. Vieš čo, poviem ti tajomstvo, keď už stále poučuješ.
Očakávam zázrak!
Láska je obojsmerná, Daryna! Keď chceš, aby ťa mali radi, musíš sa snažiť najskôr ty. Potom ťa budú ľúbiť aj deti, aj vnúčatá. A ty? Máš len úctu?
To mám! Ale láska je lepšia, nie? Ema žmurkla, pozrela na hodinky do autobusu sekunda, a oni ma už čakajúDarina zostala stáť v bránke a chvíľu sa pozerala za Emou, čo už vykračovala s kôškom plným čerstvo napečených koláčov. Rozmýšľala. Možno mala pravdu, možno úcta nestačí veď aj jej vnúčatá sa vždy rozutekali za niekým iným, keď do dediny dorazili. Možno… Ale to bola Darina, tvrdý oriešok, a svoje si nepriznala hneď.
Ema, už s ľahším krokom a v srdci teplom, prekročila prah Barborkinho domu. V kuchyni už rozvoniavala polievka, ozýval sa smiech a zavýsknutie Slavka, ktorý práve kričal sestričke do kolísky rozprávku. Barbora stála s handrou v ruke, usmiala sa, keď Ema vošla.
Vidím, že babka nesklamala! zavolala na Slavka.
Starka! rozbehol sa ku nej a objal ju okolo pása.
Ema vzala Emku jemne do náručia, nadýchla sa tej vône, čo majú len bábätká a jarné rána, a v tú chvíľu zabudla na všetko na pochybnosti, minulé strachy, aj na dedinské reči.
V izbe zacinkalo okno vonku, v rohu dvora, sa usalašil starý kocúr, už ani nie taký uličník. Fero obchádzal okolo, šteňa Portos veselo vrtel chvostom a Barbora sa s úsmevom na tvári oprela o Miňa, ktorý práve vkročil cez prah.
Ema položila malú Emku späť do postieľky, pohladila Barboru po ruke a usmiala sa.
Vieš, Barborka, myslím, že život je ako cesto na pagáčiky. Keď miešaš primálo, zostane tvrdé, keď priveľa, rozpadne sa. Ale keď sa nebojíš ruky ponoriť a pridať trochu lásky, rada ti všetko vykysne.
Barbora prikývla, Miňo ju objal cez plecia a Slavko s Portosom v pätách už vymýšľali ďalšie dobrodružstvá.
A Emília? Tá už vedela, že šťastie také to skutočné, dedinské, trocha krivé, ale voňavé domovom je niekedy schované práve tam, kde by ho včera hľadala len omylom.
V ten večer, keď západné slnko rozžiarilo obloky a domom sa niesla vôňa koláčov, Barbora zašepkala:
Ďakujeme, mami, že ste nás prijali.
Emília sa len usmiala a pohladila všetky svoje deti pohľadom vlastné, nevlastné, staré, nové, so srdcom otvoreným dokorán. Lebo láska, ak smieme veriť starkým, naozaj nestráca smer, len sa občas vlní medzi dverami, vôňou chleba a smiechom detí.
A v tej dedine, medzi bránkami a kocúrmi, bola od tej chvíle o jedno srdce viac, ktoré patrilo domovu.
