Dôverčivý manžel a fľaštička s jedom
“Prišli sme, mami,” povedal Leo, keď otvoril matke dvere auta.
Anikó vystúpila a pozrela sa na okná svojho bytu. Povzdychla si.
“Čo, mami, zasa ťa niečo trápi?”
“Nie, synček,” vyzrela mu do očí a v nich videla úprimnú starosť. “Celý život som tu prežila. Najprv s rodičmi, potom s manželom. Práve sem som ťa priviezla z pôrodnice. Boli si také milé bábätko.” Na chvíľu sa odmlčala. “Pamätáš, keď sme kupovali nové záclony po rekonštrukcii? A teraz…” Znova sa zahľadela na okná.
Koľko času strávila, ako stála v kuchyni a vyzerala na dvore, či neprichádza jej Miklós. Keď ho zbadala, hneď skontrolovala, či ešte neostal večera. Vždy nechávala pod čajníkom zapnutý plyn. Miklós mal rád čaj tak horúci, že sa nedal piť, a výhradne s kockovým cukrom. Sladkosti odmietal – dedinský zvyk.
“Poď, mami,” vytrhol ju syn z úvah, keď sa jemno dotkol jej ruky. “Zuzka už nás asi netrpezlivo čaká.”
“Zuzka…” Anikó si to meno len potichu zopakovala. “Nikdy ma nenavštívila. Čakala na moju smrť?”
“Mami, dosť už,” prerušil ju ostrým tónom.
Vyšli do druhého poschodia starého domu v centre mesta. Leo otvoril ťažké dvere, na ktorých ostali stopy po skrutkách a tabuľke s menom jej otca: “Prof. Leo František Kováč”.
Nevesta len naklonila hlavu z izby, ufrfkla a zmizla.
“Sadni si, mami, urobím ti čaj s citrónom, ako máš rada,” povedal Leo.
Anikó vošla do malej izby, ktorá kedysi bývala synovým detským pokojom, a ešte skôr jej vlastným. Ťažko si sadla na ošupanú pohovku, zaklonila hlavu a zatvorila oči.
“Čo bude teraz?” premýšľala.
***
Anikó sa vydala neskoro. Otec profesor v nej videl svoju nástupkyňu, chcel, aby sa venovala vede a jeho projektom. Na náklonku jej chodilo dosť mužov. “Nehýb sa, dcérka. Tí chlapci chcú meno tvojho otca, nie teba,” hovorievala jej matka.
Ale v tridsiatke sa zamilovala do neohrabaného mladého doktoranda. Otec v ňom videl veľkú budúcnosť, a preto súhlasil s ich sobášom. O rok neskôr odišiel do dôchodku a predal katedru zaťovi. On a matka sa presťahovali na dedinu, nechali byt mladým.
S Miklósom žili dobre, len dieťa sa nedarilo. Anikó už strácala nádej, keď sa to konečne podarilo. Aká to bola radosť! Keď sa narodil syn, na vedu musela zabudnúť. Miklós chcel, aby sedela doma a vychovávala chlapca.
On sám pracoval na katedre za dvoch. Písal odborné články, knihy. Nezaobišlo sa to bez závistlivcov. Keď Leo, pomenovaný po dedovi, chodili už do siedmej triedy, Miklós zomrel na infarkt. Nevydržal útoky nepriateľov, ktorí ho nazývali vodkou, pseudovedcom, čo si karLen čo sa po rokoch náhle objavila, všetci pochopili, že jej nečisté úmysly sa nikdy nezmenili – ale tentoraz ich už neošklbila.
