Dostal som nepeknú.
Blesk Hlasný tresk Tma Tma
Nakoniec tma začína ustupovať. Ozýva sa hlas:
Zuzana Kováčová, toto je záchranár, niečo im tam vybuchlo.
Cez bolesť pocítim dotyk ruky na krku. Pokúsim sa privrieť viečka. Podarí sa to s námahou. Pred očami vidím prívesok v tvare obdĺžnika s vyrytými znameniami zverokruhu… Oči ženy v bielom plášti
Na operačku! zaznie hlas úplne blízko.
Rodičia sa vrátia z práce. Matka hneď zamieri do kuchyne, pozrie do izby, kde syn rieši úlohy. Ján vojde do izby a hneď si všimne, že synova nálada nie je najlepšia.
Tomáš, čo sa deje? otec ho pohladká po hlave.
Nič, – zamrmle syn, štvrták.
Dobre, tak hovor!
Čoskoro je 8. marec. Učiteľka nás dnes zdržala a povedala, že máme pripraviť darčeky pre dievčatá.
No a kde je problém? usmeje sa otec.
Máme rovnaký počet chlapcov a dievčat. Rozdelila, kto komu daruje, – syn ťažko vzdychne. Dostal som nepeknú, Zuzku Kováčovú.
Všetky dievčatá chcú dostať darček na Deň žien, aj tie nepekné, – otec sa snaží hovoriť so synom ako s dospelým. A ako to rozdelila? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu.
Ako? Ján sa neudrží a znova sa usmeje.
Podľa kompatibility. Zuzka je Panna a Pannám najviac vyhovuje Býk. A ja som práve Býk.
To je dobre, ak si vyhovujete! Vyrastieš a možno sa do nej zaľúbiš.
Otec sa neudrží a rozosmeje sa. Do izby vbehne matka:
Čo sa tu deje?
Mária, choď do kuchyne, – otec sa stane prísnym. Máme so synom vážny rozhovor.
Keď matka odíde, Tomáš smutne sa spýta:
Otec, a čo teraz mám robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci urobím darček pre tvoju vyvolenú.
Otec, aký darček môžeš urobiť? Veď pracuješ na závode.
Áno! Ale ja pracujem v galvanike. Tam robíme všetky druhy povlakov na kovy.
Otec, nerozumiem.
Zajtra uvidíš sám!
***
Na ďalší deň otec prinesie prívesok na retiazke v tvare obdĺžnika, ktorý vyzerá ako zlatý. Na jednej strane sú vyryté dva znaky zverokruhu, Býk a Panna, a na druhej strane jemne, ale pekne napísané:
Mojej spolužiačke Zuzane na 8. marec! Tomáš.
Ach, ako pekne ten prívesok vyzerá! A keď ho mama zabalí do celofánového sáčku, vyzerá úplne úžasne.
***
A je tu 7. marec. Učiteľka neplánuje viesť vyučovanie. Najprv žiaci odovzdajú jej darček. Dlho sa ďakuje. Potom oznámi, aby chlapci darovali darčeky dievčatám.
Čo sa začne! Všetci chlapci sa vrhnú k svojim vyvoleným. Tomáš tiež pristúpi k Zuzane Kováčovej a povie, ako ho učil otec:
Zuzana, blahoželám ti k sviatku 8. marec! Možno niekedy osud spojí Býka a Pannu.
Po vyslovení naučenej vety Tomáš zamieri na svoje miesto a samozrejme si nevšimne, ako sa rozbúcha srdce tejto nepekné dievčiny podľa neho.
Čoskoro sa rodičia Zuzany presťahujú do inej časti mesta a Zuzana od piatej triedy začne navštevovať inú školu.
***
Tomáš otvorí oči. Biely strop nemocničnej izby. Pokúsi sa pohnúť rukami a nohami. Pohne sa len ľavá ruka.
Kde som? povie nejasne.
Ozve sa klapot a k posteli pristúpi pacient na barlách, pozrie si ho a spýta sa:
Prebral si sa? Si na oddelení urgentnej chirurgie.
Mám ruky a nohy celé? spýta sa Tomáš ticho.
Zdá sa, všetko je na mieste, – povie ten radostne. Len si celý obviazaný od hlavy po päty.
To je dobre, ak je všetko v poriadku.
Pristúpi zdravotná sestra a starostlivo sa spýta:
– Ako sa cítiš?
– Čo sa mi stalo! odpovie Tomáš otázkou.
– Tvojmu životu nič nehrozí. Ruky a nohy budú fungovať. Zostane len veľa jaziev, – podá zapnutý mobil. Tvoja mama prosila, aby si jej zavolal, keď sa zobudíš.
– Synček, – ozve sa cez slzy matkin hlas.
– Mami, všetko je v poriadku, – snaží sa hovoriť čo najveselšie. Povedali, že zostanú len malé jazvičky. Čoskoro ma prepustia.
– Nedovolili mi s tebou v noci zostať. Synček, už idem.
– Mami, nebuď veľmi smutná!
Položí telefón vedľa seba a pokúsi sa usmiať na sestru:
– Ďakujem!
– No, čoskoro ťa neprepustia, – usmeje sa sestra. Tri týždne budeš ležať. Určite!
– Čo sa stalo? spýta sa sused z izby, keď sestra odíde.
– Som záchranár. Na závode začali vybuchovať kyslíkové fľaše, – spomína Tomáš. Zavolali nás. Prišli sme pred hasičmi. Miestnosť je obrovská, vnútri traja zranení. Vbehli sme tam, fľaše sú rozhodené, miestami horí. Začali sme vynášať zranených Ja som vychádzal posledný Keď som bol pri dverách, ďalšia fľaša vybuchla Viac si nepamätám.
– Áno, dostalo sa ti.
– Novák Tomáš, – ozve sa hlas sestry. Máš návštevu, kolegu z práce.
– Ahoj, Tomáš! Ako sa máš?
– Ruky, nohy celé! optimisticky odpovie. Ale zatiaľ môžem podať ruku len ľavou!
– No nič!
– Čo sa potom stalo?
– My sme už vychádzali, keď to vybuchlo. Hneď sme sa vrátili, vytiahli ťa bol si celý v krvi lekári už boli pri tebe
– Ďakujem!
– Tomáš, o čom to hovoríš?! na tvári priateľa sa objaví úsmev. Zdá sa, že nás chcú navrhnúť na medaily.
– Do tej doby ma prepustia.
– Dobre, idem. Čoskoro bude obchôdzka.
Len čo priateľ odíde, vojde lekár, muž okolo štyridsiatich:
– No, ako sa máš, hrdina? pristúpi k posteli.
– Normálne.
– Keď už hovoríš, tak budeš žiť. Poď, pozriem ťa!
– Vy ste ma zašívali? spýta sa Tomáš.
– Nie, Zuzana Kováčová. Ona príde pozajtra.
***
Prejdú dva dni. Tomáš sa už snaží vstávať. Bolesť v nohách je ešte silná, pravá ruka je roztrhnutá. Má na tele aspoň desať rán. Dve na tvári, keď vybuchlo, udrel o bránu, dobre že stihol vystaviť pravú ruku dopredu. Pozrie sa do zrkadla. Tvár je stále opuchnutá.
Dnes by mal obchôdzku robiť lekár, ktorý ho predvčerom päť hodín zašíval na operačnej sále. Tomáš sa trochu bojí.
Tu vojde. Mladá, štíhla, v okuliaroch, ale tie ju vôbec nehyzdia a biely plášť jej pristane. Tomáš má dvadsaťsedem rokov a už bol ženatý. Ale po pol roku sa rozviedli nezhodli sa v povahách, ako bolo v žiadosti, ale v skutočnosti sa bývalej manželke nepáčila plat záchranára.
– Dobrý deň! povie lekárka a ide k posteli.
– Dobrý deň! Vy ste ma zašívali?
– Ja, – usmeje sa. Je niečo zle?
– Poďme, pozriem vás!
Nakloní sa nad ním Pred očami je prívesokDostal som nepeknú.
Blesk Hlasný tresk Tma Tma
Nakoniec tma začína ustupovať. Ozýva sa hlas:
Zuzana Kováčová, toto je záchranár, niečo im tam vybuchlo.
Cez bolesť pocítim dotyk ruky na krku. Pokúsim sa privrieť viečka. Podarí sa to s námahou. Pred očami vidím prívesok v tvare obdĺžnika s vyrytými znameniami zverokruhu… Oči ženy v bielom plášti
Na operačku! zaznie hlas úplne blízko.
Rodičia sa vrátia z práce. Matka hneď zamieri do kuchyne, pozrie do izby, kde syn rieši úlohy. Ján vojde do izby a hneď si všimne, že synova nálada nie je najlepšia.
Tomáš, čo sa deje? otec ho pohladká po hlave.
Nič, – zamrmle syn, štvrták.
Dobre, tak hovor!
Čoskoro je 8. marec. Učiteľka nás dnes zdržala a povedala, že máme pripraviť darčeky pre dievčatá.
No a kde je problém? usmeje sa otec.
Máme rovnaký počet chlapcov a dievčat. Rozdelila, kto komu daruje, – syn ťažko vzdychne. Dostal som nepeknú, Zuzku Kováčovú.
Všetky dievčatá chcú dostať darček na Deň žien, aj tie nepekné, – otec sa snaží hovoriť so synom ako s dospelým. A ako to rozdelila? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu.
Ako? Ján sa neudrží a znova sa usmeje.
Podľa kompatibility. Zuzka je Panna a Pannám najviac vyhovuje Býk. A ja som práve Býk.
To je dobre, ak si vyhovujete! Vyrastieš a možno sa do nej zaľúbiš.
Otec sa neudrží a rozosmeje sa. Do izby vbehne matka:
Čo sa tu deje?
Mária, choď do kuchyne, – otec sa stane prísnym. Máme so synom vážny rozhovor.
Keď matka odíde, Tomáš smutne sa spýta:
Otec, a čo teraz mám robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci urobím darček pre tvoju vyvolenú.
Otec, aký darček môžeš urobiť? Veď pracuješ na závode.
Áno! Ale ja pracujem v galvanike. Tam robíme všetky druhy povlakov na kovy.
Otec, nerozumiem.
Zajtra uvidíš sám!
***
Na ďalší deň otec prinesie prívesok na retiazke v tvare obdĺžnika, ktorý vyzerá ako zlatý. Na jednej strane sú vyryté dva znaky zverokruhu, Býk a Panna, a na druhej strane jemne, ale pekne napísané:
Mojej spolužiačke Zuzane na 8. marec! Tomáš.
Ach, ako pekne ten prívesok vyzerá! A keď ho mama zabalí do celofánového sáčku, vyzerá úplne úžasne.
***
A je tu 7. marec. Učiteľka neplánuje viesť vyučovanie. Najprv žiaci odovzdajú jej darček. Dlho sa ďakuje. Potom oznámi, aby chlapci darovali darčeky dievčatám.
Čo sa začne! Všetci chlapci sa vrhnú k svojim vyvoleným. Tomáš tiež pristúpi k Zuzane Kováčovej a povie, ako ho učil otec:
Zuzana, blahoželám ti k sviatku 8. marec! Možno niekedy osud spojí Býka a Pannu.
Po vyslovení naučenej vety Tomáš zamieri na svoje miesto a samozrejme si nevšimne, ako sa rozbúcha srdce tejto nepekné dievčiny podľa neho.
Čoskoro sa rodičia Zuzany presťahujú do inej časti mesta a Zuzana od piatej triedy začne navštevovať inú školu.
***
Tomáš otvorí oči. Biely strop nemocničnej izby. Pokúsi sa pohnúť rukami a nohami. Pohne sa len ľavá ruka.
Kde som? povie nejasne.
Ozve sa klapot a k posteli pristúpi pacient na barlách, pozrie si ho a spýta sa:
Prebral si sa? Si na oddelení urgentnej chirurgie.
Mám ruky a nohy celé? spýta sa Tomáš ticho.
Zdá sa, všetko je na mieste, – povie ten radostne. Len si celý obviazaný od hlavy po päty.
To je dobre, ak je všetko v poriadku.
Pristúpi zdravotná sestra a starostlivo sa spýta:
– Ako sa cítiš?
– Čo sa mi stalo! odpovie Tomáš otázkou.
– Tvojmu životu nič nehrozí. Ruky a nohy budú fungovať. Zostane len veľa jaziev, – podá zapnutý mobil. Tvoja mama prosila, aby si jej zavolal, keď sa zobudíš.
– Synček, – ozve sa cez slzy matkin hlas.
– Mami, všetko je v poriadku, – snaží sa hovoriť čo najveselšie. Povedali, že zostanú len malé jazvičky. Čoskoro ma prepustia.
– Nedovolili mi s tebou v noci zostať. Synček, už idem.
– Mami, nebuď veľmi smutná!
Položí telefón vedľa seba a pokúsi sa usmiať na sestru:
– Ďakujem!
– No, čoskoro ťa neprepustia, – usmeje sa sestra. Tri týždne budeš ležať. Určite!
– Čo sa stalo? spýta sa sused z izby, keď sestra odíde.
– Som záchranár. Na závode začali vybuchovať kyslíkové fľaše, – spomína Tomáš. Zavolali nás. Prišli sme pred hasičmi. Miestnosť je obrovská, vnútri traja zranení. Vbehli sme tam, fľaše sú rozhodené, miestami horí. Začali sme vynášať zranených Ja som vychádzal posledný Keď som bol pri dverách, ďalšia fľaša vybuchla Viac si nepamätám.
– Áno, dostalo sa ti.
– Novák Tomáš, – ozve sa hlas sestry. Máš návštevu, kolegu z práce.
– Ahoj, Tomáš! Ako sa máš?
– Ruky, nohy celé! optimisticky odpovie. Ale zatiaľ môžem podať ruku len ľavou!
– No nič!
– Čo sa potom stalo?
– My sme už vychádzali, keď to vybuchlo. Hneď sme sa vrátili, vytiahli ťa bol si celý v krvi lekári už boli pri tebe
– Ďakujem!
– Tomáš, o čom to hovoríš?! na tvári priateľa sa objaví úsmev. Zdá sa, že nás chcú navrhnúť na medaily.
– Do tej doby ma prepustia.
– Dobre, idem. Čoskoro bude obchôdzka.
Len čo priateľ odíde, vojde lekár, muž okolo štyridsiatich:
– No, ako sa máš, hrdina? pristúpi k posteli.
– Normálne.
– Keď už hovoríš, tak budeš žiť. Poď, pozriem ťa!
– Vy ste ma zašívali? spýta sa Tomáš.
– Nie, Zuzana Kováčová. Ona príde pozajtra.
***
Prejdú dva dni. Tomáš sa už snaží vstávať. Bolesť v nohách je ešte silná, pravá ruka je roztrhnutá. Má na tele aspoň desať rán. Dve na tvári, keď vybuchlo, udrel o bránu, dobre že stihol vystaviť pravú ruku dopredu. Pozrie sa do zrkadla. Tvár je stále opuchnutá.
Dnes by mal obchôdzku robiť lekár, ktorý ho predvčerom päť hodín zašíval na operačnej sále. Tomáš sa trochu bojí.
Tu vojde. Mladá, štíhla, v okuliaroch, ale tie ju vôbec nehyzdia a biely plášť jej pristane. Tomáš má dvadsaťsedem rokov a už bol ženatý. Ale po pol roku sa rozviedli nezhodli sa v povahách, ako bolo v žiadosti, ale v skutočnosti sa bývalej manželke nepáčila plat záchranára.
– Dobrý deň! povie lekárka a ide k posteli.
– Dobrý deň! Vy ste ma zašívali?
– Ja, – usmeje sa. Je niečo zle?
– Poďme, pozriem vás!
Nakloní sa nad ním Pred očami je prívesokNakloní sa nad ním. Pred očami mu visí prívesok so znameniami zverokruhu, ktorý sa hojdá na jej krku.
– Zuzana Kováčová!!! zvolá.
Ona sa pozrie na jeho opuchnutú tvár.
– Prepáčte! povie, tak ho nepoznajúc.
– Som Býk, – a ukáže na prívesok.
– Tomáš Novák? jej pery sa zachvejú. Ty ma ešte pamätáš?
– No čo ty, Zuzana? keď vidí slzy v očiach ženy, položí dlaň na jej ruku.
– Prepáč! vytiahne vreckovku a utrie si oči. Nikdy som si nemyslela, že sa takto stretneme.
V tento deň Zuzana už do jeho izby nevojde. Ale Tomáš už vie, že má rovnaký harmonogram ako on: deň, noc a dva voľné dni.
Nechce sa pred ňou javiť bezmocný. Celý ďalší deň sa pokúša chodiť po izbe, opierajúc sa o postele, párkrát, držiace sa steny, vyjde na chodbu.
Večer. Lekár dennej zmeny odíde. Príde nová zmena dá sa to cítiť podľa rozhovorov na chodbe. Teraz obchôdzka
A zrazu kriky, unáhlené kroky na chodbe. Tak to býva, keď privezia ďalšieho zraneného.
Už je desať hodín. Príde zdravotná sestra, zhasne svetlo v izbe. Ale nespí sa. Už po polnoci sa na chodbe ozvú nejaké kroky, stíchnu, a v tomto tichu Tomáš skôr cíti ako počuje, že niekto na chodbe plače. Vstane a opatrne vyjde na chodbu.
Za služobným stolom sedí a s hlavou opretou o ruky plače jeho bývalá spolužiačka. Pristúpi a položí zdravú ruku na jej plece:
– Čo je, Zuzana!
Ona vstane a zaborí hlavu do jeho pleca:
– Operovala som ženu, dostala sa pod auto, – začína rozprávať, dusiac sa slzami. Urobila som všetko možné a nemožné Teraz je na resuscitácii, ale neprežije. Má dve deti jej manžel je teraz s ňou v izbe
– Upokoj sa, Zuzana!
– Tri roky už pracujem ako chirurg a stále si nemôžem zvyknúť, že ľudia umierajú.
– Upokoj sa, upokoj! Také už sú naše profesie. Za päť rokov som tiež videl toľko úmrtí, ale veď my sme tiež zachránili nemálo životov, – Tomáš ťažko vzdychne. – Preto odišla aj moja žena. Hovorí, že keď prídem domov, nie som sám sebou a málo zarábam. Ale ja mám vždy štyridsať dá sa z toho žiť.
– U mňa je to všetko rovnaké, – pozrie mu do tváre. Chlapci sa na mňa pozerajú ako na bláznivú. Stále som nebola vydatá, žijem s rodičmi ako maloletá.
– No nič, nám obom je len dvadsaťsedem celý život pred nami.
– Nie, Tomáš, nám je už dvadsaťsedem.
– Zuzana Kováčová, jej pulz mizne, – zakričí sestra, ktorá vybehla.
– Prepáč! a Zuzana sa ponáhľa na resuscitáciu.
Túto noc Tomáš nedokáže zaspať. Ráno príde sestra, ako zvyčajne mu podá injekciu.
– Žena, ktorej dnes v noci robili operáciu, je nažive? spýta sa neočakávane aj sám pre seba.
– Je nažive, ale stav je veľmi vážny.
***
Prejdú tri týždne. Rany na tele Tomáša sa zahojia. So Zuzanou sa vidia počas jej zmien, navyše ho k nej čoraz viac a viac priťahuje. Ale oddelenie urgentnej chirurgie nie je miesto, kde sa dá hovoriť o niečom veľmi osobnom.
A tu počas jednej z ranných obchôdzok lekár-muž oznámi:
– Dnes vás prepúšťam, – usmeje sa a pridá. Myslím tým z nemocnice. Hneď pôjdete do vašej polikliniky, a tam rozhodnú, ako dlho ešte budete na choroba.
– Môžem sa zbierať!
– Áno, áno! Zvlášť sa neponáhľajte. Teraz vám pripravia prepúšťaciu listinu.
Keď lekár odíde, Tomáš sa oholí. Pozerajúc sa do zrkadla, spokojne poznamená, že dve zostávajúce jazvy vôbec nepokazia tvár, skôr dodávajú mužnosti. Na ostatné jazvy sa vôbec netreba obracať pozornosť.
Zbalí sa, vyjde na chodbu. V ústrety, držiace sa steny, ide pacientka.
Predsa sa z toho dostala! blysne radostná myšlienka.
Vyide sestra, podá prepúšťaciu správu:
– Dovidenia, Tomáš! Už k nám nepadaj!
***
Má svoj jednoizbový byt, ale ide k rodičom. Veď mama ho tak očakávala a trápila sa. Dokonca si vzala dovolenku.
– Synček! vrhne sa mu do náručia matka.
– Všetko je v poriadku, mami! Ako vidíš, som živý a zdravý.
– Poď, pripravila som ti jesť. Aký si schudol.
– Ach, ako som sa stýskal po domácom jedle!
– Kým sa neuzdravíš a neoženíš, budeš bývať v rodnom dome. Tvoja izba stále čaká, – a zakričí ako na dieťa. Poď, umy si ruky!
***
Do večera Tomáš zajde do kaderníctva. Zájde do svojho bytu. Zoberie si nejaké oblečenie. Matka hneď začne dávať všetko do poriadku.
Večer príde otec z práce. Sadnú si, ako to bývalo kedysi, všetci spolu a rozprávajú až do noci.
Ulehať ide do svojej izby, kde prežil detstvo a mladosť, ale nezaspí hneď:
Zajtra treba zájsť na polikliniku. Potom do práce. A večer
S touto myšlienkou na ďalší večer zasne ďaleko za polnoc.
***
Na ďalší deň Tomáš z rána ide na polikliniku. Do obeda prechádza po kabientoch. Po obede zajde k sebe do práce, práve je jeho zmena.
– Kam? zaujíma sa otec.
– Otče, pamätáš si dávno-dávno, keď som sa ešte učil v štvrtej triede. Urobil si mi prívesok na darček spolužiačke?
– Nepeknej Zuzane Kováčovej? Pamätám si.
– Pamätáš, ešte si povedal: Vyrastieš, možno sa do nej zaľúbiš.
– Aj to pamätám.
– Otče, Zuzana je teraz chirurg. To ona mi robila operáciu. A dodnes nosí na krku ten prívesok.
– No to je!
– Otče, tvoje slová sa splnili. Idem za ňou!
***
Dvadsaťsedem rokov nie je tak veľa pre začiatok života s milovaným človekom.Nakloní sa nad ním. Pred očami mu visí prívesok so znameniami zverokruhu, ktorý sa hojdá na jej krku.
– Zuzana Kováčová!!! zvolá.
Ona sa pozrie na jeho opuchnutú tvár.
– Prepáčte! povie, tak ho nepoznajúc.
– Som Býk, – a ukáže na prívesok.
– Tomáš Novák? jej pery sa zachvejú. Ty ma ešte pamätáš?
– No čo ty, Zuzana? keď vidí slzy v očiach ženy, položí dlaň na jej ruku.
– Prepáč! vytiahne vreckovku a utrie si oči. Nikdy som si nemyslela, že sa takto stretneme.
V tento deň Zuzana už do jeho izby nevojde. Ale Tomáš už vie, že má rovnaký harmonogram ako on: deň, noc a dva voľné dni.
Nechce sa pred ňou javiť bezmocný. Celý ďalší deň sa pokúša chodiť po izbe, opierajúc sa o postele, párkrát, držiace sa steny, vyjde na chodbu.
Večer. Lekár dennej zmeny odíde. Príde nová zmena dá sa to cítiť podľa rozhovorov na chodbe. Teraz obchôdzka
A zrazu kriky, unáhlené kroky na chodbe. Tak to býva, keď privezia ďalšieho zraneného.
Už je desať hodín. Príde zdravotná sestra, zhasne svetlo v izbe. Ale nespí sa. Už po polnoci sa na chodbe ozvú nejaké kroky, stíchnu, a v tomto tichu Tomáš skôr cíti ako počuje, že niekto na chodbe plače. Vstane a opatrne vyjde na chodbu.
Za služobným stolom sedí a s hlavou opretou o ruky plače jeho bývalá spolužiačka. Pristúpi a položí zdravú ruku na jej plece:
– Čo je, Zuzana!
Ona vstane a zaborí hlavu do jeho pleca:
– Operovala som ženu, dostala sa pod auto, – začína rozprávať, dusiac sa slzami. Urobila som všetko možné a nemožné Teraz je na resuscitácii, ale neprežije. Má dve deti jej manžel je teraz s ňou v izbe
– Upokoj sa, Zuzana!
– Tri roky už pracujem ako chirurg a stále si nemôžem zvyknúť, že ľudia umierajú.
– Upokoj sa, upokoj! Také už sú naše profesie. Za päť rokov som tiež videl toľko úmrtí, ale veď my sme tiež zachránili nemálo životov, – Tomáš ťažko vzdychne. – Preto odišla aj moja žena. Hovorí, že keď prídem domov, nie som sám sebou a málo zarábam. Ale ja mám vždy štyridsať dá sa z toho žiť.
– U mňa je to všetko rovnaké, – pozrie mu do tváre. Chlapci sa na mňa pozerajú ako na bláznivú. Stále som nebola vydatá, žijem s rodičmi ako maloletá.
– No nič, nám obom je len dvadsaťsedem celý život pred nami.
– Nie, Tomáš, nám je už dvadsaťsedem.
– Zuzana Kováčová, jej pulz mizne, – zakričí sestra, ktorá vybehla.
– Prepáč! a Zuzana sa ponáhľa na resuscitáciu.
Túto noc Tomáš nedokáže zaspať. Ráno príde sestra, ako zvyčajne mu podá injekciu.
– Žena, ktorej dnes v noci robili operáciu, je nažive? spýta sa neočakávane aj sám pre seba.
– Je nažive, ale stav je veľmi vážny.
***
Prejdú tri týždne. Rany na tele Tomáša sa zahojia. So Zuzanou sa vidia počas jej zmien, navyše ho k nej čoraz viac a viac priťahuje. Ale oddelenie urgentnej chirurgie nie je miesto, kde sa dá hovoriť o niečom veľmi osobnom.
A tu počas jednej z ranných obchôdzok lekár-muž oznámi:
– Dnes vás prepúšťam, – usmeje sa a pridá. Myslím tým z nemocnice. Hneď pôjdete do vašej polikliniky, a tam rozhodnú, ako dlho ešte budete na choroba.
– Môžem sa zbierať!
– Áno, áno! Zvlášť sa neponáhľajte. Teraz vám pripravia prepúšťaciu listinu.
Keď lekár odíde, Tomáš sa oholí. Pozerajúc sa do zrkadla, spokojne poznamená, že dve zostávajúce jazvy vôbec nepokazia tvár, skôr dodávajú mužnosti. Na ostatné jazvy sa vôbec netreba obracať pozornosť.
Zbalí sa, vyjde na chodbu. V ústrety, držiace sa steny, ide pacientka.
Predsa sa z toho dostala! blysne radostná myšlienka.
Vyide sestra, podá prepúšťaciu správu:
– Dovidenia, Tomáš! Už k nám nepadaj!
***
Má svoj jednoizbový byt, ale ide k rodičom. Veď mama ho tak očakávala a trápila sa. Dokonca si vzala dovolenku.
– Synček! vrhne sa mu do náručia matka.
– Všetko je v poriadku, mami! Ako vidíš, som živý a zdravý.
– Poď, pripravila som ti jesť. Aký si schudol.
– Ach, ako som sa stýskal po domácom jedle!
– Kým sa neuzdravíš a neoženíš, budeš bývať v rodnom dome. Tvoja izba stále čaká, – a zakričí ako na dieťa. Poď, umy si ruky!
***
Do večera Tomáš zajde do kaderníctva. Zájde do svojho bytu. Zoberie si nejaké oblečenie. Matka hneď začne dávať všetko do poriadku.
Večer príde otec z práce. Sadnú si, ako to bývalo kedysi, všetci spolu a rozprávajú až do noci.
Ulehať ide do svojej izby, kde prežil detstvo a mladosť, ale nezaspí hneď:
Zajtra treba zájsť na polikliniku. Potom do práce. A večer
S touto myšlienkou na ďalší večer zasne ďaleko za polnoc.
***
Na ďalší deň Tomáš z rána ide na polikliniku. Do obeda prechádza po kabientoch. Po obede zajde k sebe do práce, práve je jeho zmena.
– Kam? zaujíma sa otec.
– Otče, pamätáš si dávno-dávno, keď som sa ešte učil v štvrtej triede. Urobil si mi prívesok na darček spolužiačke?
– Nepeknej Zuzane Kováčovej? Pamätám si.
– Pamätáš, ešte si povedal: Vyrastieš, možno sa do nej zaľúbiš.
– Aj to pamätám.
– Otče, Zuzana je teraz chirurg. To ona mi robila operáciu. A dodnes nosí na krku ten prívesok.
– No to je!
– Otče, tvoje slová sa splnili. Idem za ňou!
***
Dvadsaťsedem rokov nie je tak veľa pre začiatok života s milovaným človekom.
