Už mám toho dosť! Moja matka je naivná žena, ktorú muži využívajú a opúšťajú.
Píšem, pretože už nemám komu povedať…
Mám 19 rokov. Narodil som sa a vyrastal v Bratislave.
Neviem, kto je môj otec.
Mama o ňom nikdy nehovorila, a keď som sa pýtal, len chladne odpovedala:
– Neexistuje. Zabudni na neho.
Rástol som bez otca, bez rodiny, bez pocitu útulnosti a tepla.
Naučil som sa byť sám.
Ale najviac som si zvykol na to, že pre moju matku som vždy bol na druhom mieste.
Zabúdala na mňa kvôli mužom.
Každý raz, keď sa v jej živote objavil nový muž, stával som sa neviditeľným.
Ona sa pred zrkadlom predvádzala, vyberala si šaty a utrácala posledné peniaze za parfémy a kozmetiku.
Sedel som vo svojej izbe a vedel som – dnes ma nepotrebuje.
A potom, po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch, začínali hysterické záchvaty.
Plač, sťažnosti, hovorila, že ju opäť úplne sklamali, znovu využili, znovu opustili.
A ja som sedel vedľa, počúval, prikyvoval, snažil sa ju utešiť.
Ale vedel som, že o pár týždňov sa všetko znova zopakuje.
Neraz som sa snažil pochopiť.
Nevidela, ako jej správanie zabíja vo mne vieru v vzťahy, v rodinu, v lásku.
Od detstva som pochopil jediné – muž v jej živote bude vždy dôležitejší než ja.
Stal som sa cudzím vo vlastnom dome.
Keď sa objavil nový „nápadník“, telefón zvonil bez prestania.
A vedel som – teraz už doma nemám miesto.
Prestával som jej veriť, prestával som cítiť k nej niečo iné ako len podráždenie.
Stal som sa chladným.
Už som nemohol počúvať jej sťažnosti, nemohol ju utešovať po každom neúspechu.
Ona je dospelá žena, ale správa sa ako rozmaznaná dievčina.
A ja…
Cítim sa ako starý muž.
Unavený z jej sĺz, prázdnych nádejí a nekonečných chýb.
A viete, čo je na tom najhoršie?
Neprajem si vzťah.
Ani si neviem predstaviť, že by som mohol niekomu dôverovať.
Vyrastal som v dome, kde láska je klamstvo, zrada a bolesť.
Nemôžem sa na to pozerať.
Občas sa vracia domov opitá.
Niekedy prinesie „ďalšieho“.
Ležím v inej izbe a počujem ich smiech.
A vo mne všetko zamieňa znechutením.
Je mi na odpadnutie.
Nestražím to.
Nechcem žiť takto.
Ale nemám na výber.
Mama si nemyslí, že mi je zle.
Zaujíma ju len sama seba.
Internet je moja jediná útočisko.
Viete, čo ma zachraňuje?
Iba internet.
Iba tam môžem povedať to, čo nikdy nepoviem nahlas.
Cítim sa voľný iba keď sedím za obrazovkou.
Ale to nie je život.
A možno raz odídem z tohto domu.
Aby som ju nepočul.
Aby som ju nevidel.
Aby som neskončil ako ona.
