Ján šiel výťahom, netušíc, že obyčajná cesta sa zmení na stretnutie, ktoré mu obráti zimnú sezónu naruby. V kúte stála mladá žena v sivom kabáte a držala za ruku asi päťročné dievčatko. To na Jána uprelo svoje veľké modré oči a potom sa mu nečakane široko usmialo.
“Ty ideš do práce?” spýtala sa bez zábran.
“Zuzka, s cudzími ľuďmi sa hovorí ‘vy’,” jemne ju upozornila matka a ospravedlňujúco sa usmiala na muža.
Ján sa tiež usmial a prikývol.
“Áno, idem do kancelárie.”
“A list Mikulášovi si už napísal?”
Zasmial sa. Na také rozprávky neveril ani ako dieťa, ale malinkej to hovoriť nechcel. Dievčatko mu hrdinsky podalo pomuchlanú kartónovú kartičku. Mechanicky ju strčil do vrecka, rozlúčil sa a vyšiel von.
Celý deň sa snažil na to stretnutie zabudnúť – zahltil sa prácou, vyháňal si z hlavy spomienky na bývalú snúbenicu, ktorá ho v poslednej chvíli opustila. Odstahoval sa do iného mesta, aby začal znova. No ani v tichu nového bytu nedokázal utíšiť bolesť.
Večer, keď sa prechádzal zasneženými ulicami, spomenul si na tú kartičku. Vybral ju z vrecka a prečítal si detským písmom: “Buď vždy šťastný a nikdy nebuď smutný!” V srdci mu zatíplo. Položil ju na poličku tak, aby ju videl každý deň.
Pár dní pred Vianocami zavolal majiteľke bytu, aby zistil, kde tá dievčina býva. Alžbeta Štefániková mu povedala – ako sa ukázalo, matka s dcérkou bývajú hneď o poschodie vyššie a mama sa volá Katarína.
Večer Ján zazvonil na ich dvere. Katka prekvapene stuhla, keď ho uvidelá.
“Prepáčte,” začal nesmelo, “prišiel som za Zuzkou. V našej firme totiž dočasne ubytovali Mikuláša. Požiadal ma, aby som našiel dievča menom Zuzka a odovzdal mu list osobne.”
Dievčatko ihneď vybehlo zza matkinej sukne:
“Vedela som, že ťa pošle! Počkaj, hneď som späť!”
Za minútu sa vrátila s veľkou obálkou, ozdobenou snehuliakmi a srdiečkami. Stálo na nej: “Len pre Mikuláša!”
“Len mame to neukazujte! Lebo by sa mi želanie nesplnilo!”
“Sľubujem, že list doručím,” usmial sa Ján.
Doma nevydržal a obálku otvoril: “Milý Mikuláš! Volám sa Zuzka. Bola som hodné dievča. Prosím ťa veľmi – priniesol by si mi veľkého mäkkého medveďa? A… nového tatka. Lebo ja nemám nikoho.”
Na Silvestra sa Ján znova ocitol pri ich dverách. Katka otvorila a onemela – pred ňou stál on s obrovským ružovým medveďom v rukách.
“Mikuláš ma požiadal, aby som to odovzdal hodnej Zuzke,” povedal Ján.
Zuzka skákala radosťou, objímala striedavo matku a Jána.
Katka ho pozvala, aby zostal na oslavu. Pri stole Zuzka zrazu spýtala:
“A čo moje druhé želanie?”
“S tým druhým je to zatiaľ ťažké…” zahanbil sa Ján.
“A čo si ešte priala?” opatrne sa spýtala Katka.
“Žiadala som Mikuláša o nového tatka. Ale ak má teraz s tatkami málo, možno by si sa mohol zostať?”
Zuzka sladko zívla a priťulila sa k medveďovi.
A dvaja dospelí sedeli potichu, nad misami s šalátom, červenali sa a usmievali. Sneh za oknom pokrýval ulice jemnou perinou a v byte bolo prvý raz po dlhej dobe naozaj teplo.
Niekedy stačí otvoriť srdce náhode – a život ti prinesie dar, aký si ani nevedel priať.
