Domáca snímka
Detská opatrovateľka stála na komode, no nesmerovala na postieľku syna, ale na dvere spálne. Slávka si to všimla práve v tej chvíli, keď z kuchynského prijímača, položeného na parapete, začulila cudzí ženský smiech.
Najskôr ani nezdvihla hlavu. Čaj v hrnčeku jej dávno vychladol, vôňa rumančeka už bola slabá, skoro vodnatá, kanvica cvakla a stíchla a v celom byte bolo také ticho, že každý ďalší zvuk jej udrel do uší. Syn spal už dobrú hodinu. Michal jej písal pred pol deviatou, že sa zdrží v kancelárii. Bol piatok, plazil sa ako roztečený med po lyžičke a Slávka sa celý večer pristihla pri tej istej myšlienke: doma je všetko na svojom mieste, ale pokoj neprichádza.
Zvuk šumenia zosilnel.
Obrátila sa k parapetu, pristúpila bližšie a vzala prijímač oboma rukami. Plast bol jemne teplý, zelené svetielko pravidelne zablikávalo. Z reproduktora počula tlmený dych, niečí šuchot a potom mužský hlas. Michal hovoril potichu, no spoznala ho hneď. A práve preto zostala stáť ako prikovaná nebol v detskej izbe, v chodbe ani pri synovi.
Bol niekde ďaleko od domova.
A po jeho boku stála žena.
Slávka stíšila hlasitosť, akoby to mohlo meniť, čo počula. Nemohlo. Žena čosi povedala, krátko a s pobavením, slovám nerozumela, a Michal zreteľne odpovedal:
Počkaj. Asi je v kuchyni. V tomto čase má zvyčajne čaj.
Slávkin palec prešiel vedľa prepínača. Zdvihla ho znova, už presnejšie zvuk utíchol, ale nezmizol. Prijímač pokračoval v dýchaní cudzím životom. Presne tak to pôsobilo nie ako rušenie, ani porucha, ale ako dotieravá prítomnosť niekoho iného v ich byte, v ich večeri, v jej každodennom rituáli, keď popíjala čaj, zatiaľ čo dieťa spalo.
Pomaly pozrela do chodby. Z kuchyne videla na dvere spálne, a za nimi, cez pootvorené dvere, v detskej vládlo šero. Slávka tam bosá prešla, cítila chlad pod nohami, a zastala pri komode.
Kamera bola skutočne otočená iným smerom.
Nezameriavala postieľku, ani okno, ani kreslo, kde občas sedela s dieťaťom v náručí ale práve dvere. Snímala kúsok chodby a polovicu manželskej spálne. Michal inštaloval tú vec pred dvanástimi dňami. Tvrdil, že takto je to bezpečnejšie. Že syn už vyrástol, môže sa budiť v noci, a Slávka, keď bude v kuchyni alebo v kúpeľni, vždy všetko zachytí hneď. Vtedy to znelo rozumne. Teraz sa jej v ústach lepila slina pri pomyslení, koľko večerov mohol Michal sledovať nie chlapca, ale ju.
Opäť sa z kuchyne ozval jeho hlas, tentoraz tichšie:
Už som vravel, nie teraz.
Slávka vrátila prijímač na pôvodné miesto a v tej chvíli si spomenula na tablet. Spoločný, starý, schovávala ho v príborníku medzi kuchárskou knihou a balíčkom detských vreckoviek. Michal sám nastavoval na ňom aplikáciu, keď doniesol domov krabicu s opatrovateľkou. Vravieval, že je to pohodlnejšie, ak majú prístup obaja. Hovoril to tónom, v akom robil všetko pre rodinu. Rodina musí byť skutočná. V pravej rodine sa nič neskrýva. V pravej rodine nemajú byť tajomstvá.
Slávka vytiahla tablet, zapla ho a sadla si za stôl.
Obrazovka sa rozžiarila neochotne. Prsty mala studené, hoci v kuchyni sa ťahal dusný marcový teplý vzduch, radiátor syčal suchým horúčim dychom a rúčka hrnčeka bola ešte teplá. Aplikácia sa otvorila na modrých tónoch. Ikonka kamery zablikala. Nižšie sa tiahla lišta dátumov.
Archív.
Slávka sa na to slovo dlho len tak pozerala, akoby ho nikdy predtým nevidela. Stlačila ho.
Záznamov bolo veľa.
Nie jedna, nie dve nahrávky. Šesť dní po sebe. Krátke útržky, dlhé kúsky, nočné zábery, denné tiene, zvuk a pohyb, prázdna detská izba, jej vlastné kroky na chodbe. Slávka otvorila prvý súbor, ktorý jej prišiel pod ruku, a zbadala sa od chrbta. Sivý kardigan, narýchlo zopnuté vlasy, dojčenská fľaška v ruke. Vstúpila do izby, upravila dieťaťu perinku, sklonila sa nad postieľku a odišla. Trvalo to štyridsať sekúnd. Otvorila ďalší. Už zobrazoval kuchyňu cez poodchýlené dvere. Nie celú, ale stačilo, aby si uvedomila prístroj mieril zásadne na ňu.
Prešla ďalej v zozname.
V každom zábere bola ona. Nie syn. Nie nočný spánok dieťaťa. Iba ona.
Slávka pustila záznam zo stredy o 21:22. Z obrazovky sa ozýval hlas Michala. Nie blízko, niekde z cudzej izby.
Vidíš? Vravel som ti, že teraz má čaj a telefón v ruke.
Ženský smiech.
Sleduješ svoju ženu cez opatrovateľku?
Nezveličuj, len chcem vedieť, čím žije.
V kuchyni bolo zrazu také ticho, že počula v synovej izbe, ako list škrípol pod perinou. Slávka stlačila pauzu. Palec jej stŕpol, akoby jej obrazovka tablet odobrala všetko teplo z ruky. Sedela vzpriamene, nehýbala sa a hľadela na malú trhlinku v dlažbe pri stole ešte z minulej jesene, keď Michal pustil hrniec a potom sa dlho hneval.
Znovu spustila záznam.
Prečo ti to nie je jedno? spýtala sa žena.
Nie je mi jedno, čo sa doma deje.
U teba doma, alebo v jej hlave?
Michal sa uchechtol:
To je to isté.
Slávka zvuk vypla.
Trvalo jej celú minútu, kým vstala. Počas tej minúty ani neplakala, ani si nelámala hlavu, ani nehodila tablet do kúta, hoci presne taký výbuch by od nej čakal aj samotný vzduch v miestnosti. Iba vstala, pristúpila k drezu, pustila studenú vodu a podložila ruky pod prúd. Voda tiekla po prstoch, zápästiach, dlaniach. Slávka sledovala, ako sa kvapky trieštia o kov, a cítila, že ak si teraz nezamestná dlane, vrazí nechty do umývadla tak silno, až jej zbelejú.
Michal prišiel domov skoro o jedenástej večer.
Za ten čas stihla pozrieť ešte päť záznamov, dozvedieť sa meno Radka a zistiť o sebe množstvo nepotrebného. Michal presne vedel, kedy volala matke a sťažovala sa na únavu. Vedel, že už dva mesiace nespáva cez deň, ani keď dieťa zaspí. Vedel, koľkokrát za večer skontroluje okno v izbe a ako dlho ostáva na kuchyni, keď dom stíchne. Kedysi jej pripadalo, že Michal háda jej náladu. Teraz to pôsobilo jednoducho a špinavo.
Keď zaštrngotal kľúč v zámku, mala tablet schovaný a hrnček umytý.
Nespíš? zavolal z chodby.
Čakala som ťa.
Vošiel do kuchyne, vysoký, v tmavomodrej košeli s vyhrnutými rukávmi, v pravej ruke mobil, v druhej tašky z potravín. Na spánkoch už mal šedivé vlasy, a inokedy sa to Slávke zdalo dojemné, ako dávajú veku muža istotu. Teraz videla v ruke iba mobil. Práve ten, ktorým načúval jej bytu a delil sa o to s inou ženou.
Kúpil som mu jogurty, povedal, vykladá tašku, a tebe tvaroh. Už došiel.
Rozprával, akoby sa nič nedeje. Presne tak, až príliš bežne. A to bolo najťažšie. Človek, čo pár hodín predtým hovoril inej žene, o koľkej jeho manželka pije čaj, tu teraz stojí pri stole a vykladá chlieb.
Ďakujem, odpovedala Slávka.
Pozrel sa na ňu pozornejšie.
Si bledá. Bolí ťa hlava?
Nie.
A čo teda?
Osušila si už suché ruky do uteráka, preložila ho, zase rozpustila.
Som len unavená.
Michal prikývol. A neprezradil sa. Alebo predstieral, že nič netuší. S ním to bolo ťažké rozlíšiť. Vedel všetko objasniť, keď ho pristihli pri niečom nepodstatnom, a vedel mlčať presne vtedy, keď mlčanie bolo výhodnejšie ako slová. Slávka si spomenula, ako ju pred rokom presviedčal, nech prejdú na spoločnú kartu. Je to predsa praktickejšie. Všetko na očiach. Všetko po ruke. Rodina má byť skutočná. Ani jej na um nezišlo, že jeho zvláštna vášeň pre priehľadnosť funguje len vtedy, ak priehľadný ostáva život toho druhého.
V tú noc ani na chvíľu nezaspala.
Syn občas zaplakal zo sna, párkrát zakašľal, a Slávka bola vždy pri ňom skôr, než to bolo potrebné. Michal dýchal rovnomerne, s tichým nosovým pískaním, ležal na chrbte, rozťahané ruky, ako človek, ktorý nemá žiadny dôvod v noci prebudiť. Slávka pozerala do tmy a centimeter po centimetri preberala v hlave minulé mesiace. Jeho zvláštne otázky. Jeho presnosť. Jeho pokojné: dnes si dlho volala s mamou? Jeho akoby náhodné: prečo si cez deň nič nejedla? Jeho skoro nežné: si unavená, však? Nemohol vedieť toľko, ak by mu nikto nepodával správy. Alebo, ak by sa nepozeral sám.
Do rána vedela jedno: s Michalom hneď ráno hovoriť nesmie.
Príliš dlho žila s mužom, ktorý vždy najskôr zamoril vzduch slovami. Snažil by sa všetko obrátiť, zamotať, spraviť z nej hysterickú manželku s preludmi. Slávka už v duchu počula jeho budúce vety. Zle si to pochopila. To sa teba netýka. Radka je len kolegyňa. Bál som sa o dieťa. Teraz máš také stavy, všetko ti pripadá horšie. V tom bol veľmi dobrý. Obyčajnú vec zabaliť tak, že na konci je vinná nie tá vec, ale cudzia reakcia na ňu.
V sobotu ráno sa správal mierne.
Až podozrivo. Prvý vstal k synovi, prezliekol ho, uvaril kašu, dokonca umyl tanier, čo zvyčajne nechával do večera. Slávka sledovala, ako sa hrá s malým na koberci, vyhadzuje mu ponožku, zdvíha lyžičku, ktorú chlapec zhodil na dlažku a rozmýšľala, aké ľahké je byť naraz pozorným otcom a čudným pozorovateľom vlastnej rodiny.
Prečo si dnes tak ticho? spýtal sa Michal, keď zostali v kuchyni sami.
Zvyčajne som hlučná?
Niekedy áno. Dnes vôbec.
Slávka otvorila chladničku, vytiahla jogurt pre syna, zatvorila.
Zle som spala.
Kvôli nemu?
Nie. Len tak.
Pristúpil bližšie, položil jej ruku na rameno. Kedysi ju tento dotyk upokojoval. Teraz ju mnou prešiel chlad, musela zaťať zuby.
Slávka, no tak. Všetko je v poriadku.
A práve to bolo takmer neznesiteľné. Nie samotná lož, ale jej každodennosť. Akoby lož ráno obúva papuče a nalieva si čaj bez klepania.
Neotočila sa.
Samozrejme.
Ani sa na mňa nepozrieš.
Pozerám.
Nie, nepozeráš.
Nakoniec predsalen zdvihla oči. Michal sa už usmieval tým trpezlivým úsmevom, čo na začiatku brala za znakom zhovievavosti. Teraz v ňom videla niečo iné. Istotu, že rozhovor vie udržať v hrsti ako kľučku na dverách. Nevpustiť von. Zabrániť, aby sa zatvoril z opačnej strany.
Niečo si si namýšľas? spýtal sa.
Nie.
Bohu vďaka.
Odišiel za synom, nevšímajúc si, ako jej prsty zvierajú okraj stola.
Deň sa vliekol. Slávka sa pohybovala bytom ako niekto, kto vie, že pod podlahou je prázdnota, ale aj tak musí čistiť riad, prať detské ponožky, otvárať okná, variť polievku. Každý predmet dostal akoby nový význam. Tablet už nebol len starou technikou. Opatrovateľka už neslúžila len bábätku. Michalov mobil už nebol len telefónom.
Keď neskôr vybehol po plienky, znova otvorila archív.
Obrazovku zalieval modrastý svit. V kuchyni voňala nedojedená polievka a vlhko z parapetu. Slávka preklikávala súbor za súborom nehľadala neveru, hoci ju jej život podhodil ako prvú, ale hľadala hranicu. Potrebovala zistiť, kedy sa všetko stalo cudzím. V ktorý deň. V ktorú minútu.
Odpoveď našla vo štvrtok.
Michal tam hovoril s Radkou celkom inak bez žartu, bez pretvárky.
Tuší to? pýtala sa Radka.
Zatiaľ nie.
Čo ak začne rýpať?
Nech rýpe. Ja mám všetko doložené.
Až takto?
Až tak.
Dažďom ticho. Slávke v tej chvíli stislo čeľusť.
Preháňaš, povedala Radka.
Myslím dopredu.
Aj na dieťa myslíš dopredu?
O čom inom?
Slávka stlačila pauzu. Vyrovnala sa v stoličke. V detskej izbe bolo ticho, na ulici buchli dvere auta, na poschodí sa smiali tínedžeri. Svet žil obyčajnú sobotu a ona mala pred sebou cudziu verziu svojej rodiny. Verziu, v ktorej muž systematicky zhromažďuje niečo vopred. Na čo? Na rozhovor? Na ospravedlnenie? Na budúcnosť, kde bude musieť dokazovať, aká je unavená, mlčanlivá, nespavá, dlho vysedávajúca v kuchyni?
Dýchalo sa jej s ťažkosťou. Nie povrchne, ani zhlboka, len tak, aby jej vzduch zostal zadrhnutý pod rebrami.
Pustila záznam ďalej.
Počuješ sám seba? pýtala sa Radka.
Počujem, že robím dobre.
Michal, to už nie je starostlivosť.
A čo je to?
Kontrola.
On sa zaksichtil.
Silné slovo.
Ale výstižné.
Slávka zavrela súbor.
Tým sa všetko zlomilo. Do tejto chvíle sa dalo, hoci s výhradami, všetko hodiť na bokovku, na cudzí hlas, na mužské presvedčenie, že ho nikto neodhalí. Ale tento monotónny záznam o kontrole, chladný, bez výčitiek, menil všetko. Nie náhodná slabosť. Nie chyba večera. Nie niečia zloba. Bolo to vybudované, naplánované, skoro papierovo dokonalé.
Večer sa Michal vrátil s neutrálnou tvárou.
Priniesol potraviny, sadol si na koberec k synovi, čítal mu knižku o traktoroch a mimo to sa spýtal:
Volala si dnes mame?
Otázka vyznela nenútene, ba až lenivo. Ale Slávka ju cítila v chrbte.
Nie.
To je čudné. V sobotu zvykneš.
Zabudla som.
Hmm.
Prelistoval stránku, papier sa jemne šuchol v rukách. Presne tak. Obyčajné slovo. Obyčajný zvuk. A v ňom ako ihla presná znalosť niekoho, koho zaujímajú cudzie návyky.
Pri večeri bol skúpy na slová. Slávka ešte viac. Synovi padala hlava, búchal lyžičkou po stole, púšťal kúsky chleba. Iba on jediný v dome žil týmto večerom, bez dvojitého dna, bez načúvania skrytým významom. Keď Michal odniesol syna do kúpeľne, Slávka rýchlo otvorila najnovší súbor.
Bol nahraný celkom nedávno.
Z noci na nedeľu. Zrejme Michal spustil aplikáciu, keď si už ľahla. Prvé sekundy záber prázdneho chodby. Ďalej kroky, šepot, zvuk auta, potom hlas Radky bližšie ako predtým:
Stále si istý, že to nie je prehnané?
Som.
Aj keby prišlo na rozchod?
Slávka iba zamrzla. Bolo to povedané chladne, akoby reč bola o počasí na utorok.
Ak k tomu dôjde, povedal Michal, budem mať dôkaz, že dieťa je v lepších rukách.
Radka mlčala.
On si len povzdychol:
Počula si predsa, nespí, vybuchuje, vie presedieť noc v kuchyni, zabúda jesť. Je to jasne vidno.
Michal…
Čo Michal? Musím myslieť na syna.
Hovoríš tak, akoby si sa už rozhodol.
Nerozhodol som sa. Pripravujem sa na rôzne možnosti.
Slávka nedopozerala. Iba položila tablet na stôl a zakryla si ústa dlaňou, aby sa nepreriekla, hoci v byte nikto nebol. Tu sa rozkryl skutočný základ veci. Nie náhodná reč, nie bezcenný vzťah na boku. Zhromažďoval jej život kúsok po kúsku. Nie preto, aby ju lepšie pochopil. Pre pohodlie svojho variantu budúcnosti. Pre deň, v ktorý bude môcť otvoriť priečinok a vyhlásiť: vidíte, nepozoroval som ju nadarmo.
Hodiny na stene tikali priveľmi hlasno. Alebo jej to len pripadalo.
Slávka sedela až do svitania. Neplakala, neprechádzala sa po byte, nevolala matke, hoci ruka ju ťahala po mobile. Len pozerala do tmavej obrazovky a cítila, že v nej rastie niečo pevné. Nie ľahké. Nie teplé. Ale pevné. Ako polica, na ktorú skladáš pohár za pohárom. Najprv jeden fakt. Potom ďalší. Až kým pravda nebude mať váhu.
Ráno syn skoro skočil do dňa a, ako vždy, vyžadoval celý svet. Kašu, šálku, loptu, okno, mamu, otca. Michal si ho zdvihol na ruky, dokonca sa zasmial, keď mu chlapec zatiahol golier pri košeli. Slávka na nich hľadela a v mysli znova počula Michalov úplne iný hlas. Suchý. Vypočítavý. Istý, že myslí dopredu.
Do desiatej znova syn zaspal.
Vtedy pochopila, že už čakať viac nebude.
Kuchyňa bola zaliata matným svetlom. Na stole dva hrnčeky, jeden nedotknutý. Michal roloval správy v mobile. Slávka vošla, položila na stôl opatrovateľku a rovno vedľa tablet.
Zdvihol oči.
To načo?
Potrebujeme sa porozprávať.
Teraz?
Áno.
V jej hlase nebolo prosenie, ani obvyklá mäkkosť. Michal to zachytil. Položil mobil dolu ekranom.
Čo sa stalo?
Slávka si sadla oproti. Na drsnom povrchu stoličky našla dlaňami okraj, akoby sa dala držať účinnejšie ako slov.
Chcem jeden odpoveď, povedala. Iba jeden. Žiadne dlhé vysvetľovanie.
Michal sa zahryzol do pery, ale v očiach sa mu už objavilo napätie.
Tak sa pýtaj.
Dotkla sa obrazovky tabletu.
Prečo kamera nezamierala na dieťa, ale na mňa?
Neodpovedal hneď. Táto pauza bola pre ňu prvá skutočná odpoveď. Žiadna hádka, žiadne obranné otázky, len mlčanie. Príliš ťažké pre nevinného.
O čom to hovoríš? spýtal sa napokon.
Slávka stlačila prehrávanie.
Reproduktorom sa ozval známy šepot, šumenie, cudzí smiech. Potom Michalov hlas, pokojnú, istý, žijúci mimo muža, ktorý sedel naproti.
Len chcem vedieť, čím žije.
Michal sa pohol tak prudko, až stolička zavŕzgala. Chcel zobrať tablet, no Slávka mu dlaňou zabránila.
Nechaj.
Stiahol ruku.
Odkiaľ to máš?
Z archívu. Ten, ktorý si sám nastavil.
Zmena v jeho tvári prišla nie okamžite. Najprv sa pokúšal držať starého modelu. Tam, kde všetko môžeš otočiť na vhodnú stránku. No záznam bežal ďalej. Radka sa pýtala na rýpanie. On tvrdil, že má všetko pripravené. Ona hovorila o kontrole. On to nazval silným slovom. A každé ďalšie jeho slovo pri kuchynskom stole mu odoberalo vládu.
Vypni to, povedal.
Nie.
Slávka, vypni!
Nie.
Prešiel si rukou po tvári. Vstal. Zakolísal. Sadol naspäť.
Nerozumieš kontextu.
Tak vysvetli. Krátko.
Bál som sa o dieťa.
Slávka preklikla k časti, kde hovoril o stabilnejších rukách.
Po tých slovách Michal na okamih zavrel oči.
Krátko. Ale bolo to dosť.
Ešte raz povedala potichu. Krátko. Prečo si ma sledoval?
Nesledoval som.
A to je čo?
Kontroloval som situáciu doma.
Spolu s inou ženou?
Mykol lícom.
Radka s tým nemá nič.
Prosím ťa.
Všetko si si poplietla dokopy.
Naopak. Oddelila som. S Radkou zvlášť. Kamera zvlášť. Debaty o synovi zvlášť. A v každom si klamal.
Michal opäť vstal, pristúpil k oknu, ale neotvoril ho. Na skle sa zrkadlila jeho prepnutá tvár, zrazu pôsobil nie staro, ale prázdno.
Si v takom stave, že…
Dokoňči.
Obrátil sa.
Že sa s tebou ťažko komunikuje.
S ňou to ide ľahšie?
O čo tu ide.
O to, že si ma s ňou rozoberal. Môj čaj. Môj spánok. Moje telefonáty. Moju únavu. Dieťa, ktorého si už vopred dokazoval niekomu inému.
Je to aj môj syn.
Tak prečo si na mňa zbieral dôkazy, nie pomoc?
Práve v tej chvíli naozaj zneistel. Nie na zázname, nie pri mene Radka, práve pri slove dôkazy. Lebo bolo výstižné. Bez kriku. Bez ozdôb. Nedalo sa zaopatriť starostlivosťou.
Nemáš predstavu, aké to bolo ťahať všetko sám, zamumlal.
Slávka sa mu zadívala priamo do očí.
Sám?
Odvrátil pohľad.
Pracujem. Živím rodinu. Prídem domov a vidím, že to už nezvládaš.
Preto si mi nastavil kameru?
Nezveličuj.
Stále?
Chcel som pochopiť, čo sa deje.
Chcel si riadiť.
Michal nervózne prehltol.
Dobre hovoríš. Kto ti pomohol? Tvoja mama?
Slávka pomaly pokývala hlavou.
Nikto. Pomohol si si sám. Všetko si si nahrával.
V byt sa rozlialo ticho. Bol počuť, ako sa syn v detskej otočil nabok a vzdychol zo sna. To Slávke zvrelo vnútro do tenkej línie. Dieťa spalo. Byt stál. Čaj vychladol. A v tomto obyčajnom okamihu sa rozhodlo niečo, čo by si ešte tri dni predtým nevedela predstaviť.
Dnes odídeš, povedala.
Michal zdvihol hlavu.
Čo prosím?
Dnes.
Šibe ti?
Nie.
Tiež je to môj domov.
Áno. Ale dnes pôjdeš ty.
Na základe čoho?
Neostanem tu už s človekom, ktorý sledoval môj život cez opatrovateľku a rozoberal so svojou Radkou, v čích rukách náš syn vyzerá lepšie.
Udrela do stola. Nie silno, no hrnček sa zachvel.
Prestaň trepať.
Slávka ani nežmurkla.
Ty si si už povedal svoje. Nemám čo dodať.
A čo budeš hovoriť ľuďom?
Pravdu.
Zasmial sa kútikom úst.
Akú? Že muž dal kameru k dieťaťu?
Áno.
A čo?
Že tá kamera nesledovala dieťa.
Michal zovrel rúčku tašky.
Raz oľutuješ, ako sa správaš.
Možno. Ale nie to, že som ťa počula.
Potom sa odmlčal.
Dvere sa potichu zatvorili. Žiadne buchnutie, žiadny veľký záver. Len tiché cvaknutie zámku, výťah, niekto zakašľal na chodbe a byt ostal znovu bytom. Len už všetko stálo inak. Ako po výmene nábytku. Tie isté steny, tie isté šálky, ten istý stôl. Ale línie boli už vo vnútri iné.
Zvyšok dňa Slávka veľa nerobila.
Nakŕmila syna, dala mu ponožky so sivým pásikom, pobalila veci, zavolala mame a povedala len: Michal bude chvíľu bývať inde. Mama stíchla, potom sa opýtala, či neprídu večer. Slávka povedala, že asi áno, k noci. Viac nevysvetľovala. Energiu na to ešte nemala. Tie prídu neskôr. Najskôr príde ticho, keď je potrebné iba prejsť z izby do izby a nezabudnúť vypnúť kanvicu.
Večer znova vošla do detskej.
Izba bola skoro rovnaká. Modrý body s raketou visel na sušiaku. Na kresle sivá deka. Na komode kamera. Čierny obal, malý objektív, zelený svit. Slávka pristúpila bližšie a dlho hľadela na ňu, akoby to nebol plast, ale zvyšok cudzieho pohľadu, čo ešte neopustil ich dom.
Zobrala zariadenie do rúk.
Prsty sa jej už netriasli. To ju prekvapilo najviac. Dva dni v nej bolo toľko chladu, nespánku, vnútornej tichej práce, že ruky sa už unavili z trasenia. Slávka kameru prevrátila, našla kábel, vytiahla zo zásuvky.
Zelené svetlo okamžite zhaslo.
A v detskej zavládlo také ticho, aké býva len tam, kde už nik nepočúva.
