Dom pre synov
Ján bol z tých mužov, čo si s čímkoľvek poradia. Postavil dom, vychoval dvoch synov a na svojej záhrade zasadil kopu stromov. Život rozhodne nezmaril.
Dom staval sám, vlastnými rukami, na okraji mesta, v rodinnej zástavbe. Postupne zriadil plynové kúrenie, privedol vodu. Všetko vymyslel tak, ako v mestskom byte, dokonca aj vaňu dal postaviť. Lenže dom bol priestranejší a bez otravných susedov.
Jeho žena, chytrá a krásna Alžbeta, stíhala všetko – variť, upratovať, starať sa o záhradu. Ján jej vždy pomáhal. Vychovali dvoch synov s päťročným rozdielom. Žili si pokojne a spokojne.
Lenže potom Alžbeta vážne ochorela a zomrela, keď mal mladší syn Adam štyri roky základnej školy. Ján dlho smútil, ale nedal sa zničiť, neupadol do alkoholu. Ťažko sa mu žilo bez ženy, chýbala mu jej ruka v domácnosti. Na nový sobáš ani nepomyslel.
S manželkou vždy snívali, že ich deti získajú dobré vzdelanie, budú úspešní, v živote niečo dokážu. Preto pre nich robili všetko. Starší syn Tomáš dokončil strednú školu a šiel študovať na vysokú. Oženil by sa a dom by mal svoju pani. Ján bol na neho hrdý. Adam školu nedokončil, ale bol šikovný, pomáhal otcovi vždy, keď bolo treba.
Na štvrtom ročníku sa Tomáš naozaj oženil.
“Je tu dosť miesta. Postavil som tento dom pre vás. Čo je dobré na paneláku so susedmi? Všetko počuť, zalejú ťa, kúrenie zapnú, keď sa im zachce. Tu si môžete zapnúť teplo, kedy chcete.” Lenže akokoľvek sa Ján snažil presvedčiť mladých, aby nemrhalí peniazmi na nájom, neuspel.
Katka, Tomášova mladá žena, kategoricky odmietla žiť v rodinnom dome, a ešte k tomu s manželovým otcom. A Tomáš jej vo všetkom podľahol, veď ju miloval. Ján sa s tým zmieril. “Nech žijú, ako chcú,” povedal si.
“Aspoň ty si sem priveď ženu. Pre koho som to všetko robil?” hovoril Ján mladšiemu synovi.
“Ešte je na to skoro,” odmietavo mávol rukou Adam.
Ján na jeseň naplnil kopu pohárov so zeleninou a polovicu dal staršiemu synovi. Lenže ten ich často nebral, vravel, že Katke je trápne, keď nič nepestovala, nezberala, ani nezatvárala.
“To nedávam nejakým cudzím, ale vlastným deťom. Nech sa nehanbí. Berte a jedzte, inak sa naozaj nahneváte,” hovoril Ján, podávajúc synovi veľkú tašku. “Keď zjete, ešte vám dám.”
Adam školu nedokončil, na ďalšie štúdium nemal chuť, a tak šiel na vojnu.
Raz prišiel za otcom Tomáš. Rozhovor sa mu však nejako nedaril, len krúžil okolo témy. Ján videl, že ho niečo trápi, ale nevie, ako to povedať. Nakoniec ho poprosil, aby sa vyrozprával.
“Katka čaká dieťa. Bude to syn,” povedal Tomáš a sledoval otcovu reakciu.
Ján sa zaradoval a pogratuloval mu.
“Lenže ty si neprišiel len s touto novinkou. Povedz už, čo chceš,” poponáhľal ho.
“S príchodom dieťaťa budú veľké výdavky, a ja budem jediný, kto zarába. Katka o mesiac pôjde na materskú. Nájom je príliš drahý,” začal vysvetľovať Tomáš.
“Tak sa prisťahujte ku mne. Adam je na vojne, nikomu nebudete prekážať. Dom je veľký, všetci sa zmestíme. Ak by bolo málo miesta, môžeme pristavať. Všetky vymoženosti tu sú. A vzduch je tu omnoho čistejší ako v meste. Pre bábätko ideálne. Čo ešte rozmýšľať? Dlho vás už volám,” povedal Ján radostne.
“Katka nechce. A ako by sme tu všetci žili? Dieťa by ťa budilo, plienky by sme mali po celom dome. A čo keď sa Adam vráti? A čo keď sa ožení? Vďaka, táto, ale to nie je riešenie,” odmietol Tomáš.
“Takže si neprišiel na rozhovor, že? Máte iný nápad?” spýtal sa Ján priamo.
“Áno, oco. Katkin otec navrhol, aby ste si na polovicu kúpili pre nás byt. Jeden jeho kolega predáva lacno – sťahuje sa do zahraničia,” horlivo vysvetľoval Tomáš.
“A veľa by to stálo? Jednoizbák vám asi stačiť nebude, však? Dieťa na ceste. Mám nejaké úspory. Povedz rovno, koľko treba.”
Tomáš povedal sumu a čakavo pozrel na otca.
“To je cena celého bytu, alebo len moja polovica?” spýtal sa Ján.
“Len tvoja,” mierne zaváhal Tomáš.
“To je všetko, čo mám. Adam sa vráti, ožení sa. Ako mu potom pomôžem? Čo ak bude chcieť študovať? To nie je fér,” zavrtel hlavou Ján.
“Oco, pomôžeme mu obaja. Je škoda prepasť takú príležitosť. Neskôr za také peniaze byt nenájdeme. A keď Katka porodí, na nič také nebude čas,” presviedčal ho Tomáš, čoraz viac nervózny.
Ján nespal celú noc. Premýšľal, ako vybaviť oboch synov, ale nevedel, ako uspokojiť oboch. Vychádzalo mu, že Adama bude musieť ošklbať. Ale nie je to také zlé – aspoň nezostane na ulici. Možno bude mať šťastie a jeho žena bude ústretovejšia, príde do veľkého domu. Tomášovi tiež nepomôcť nemôže. Najlepšie by bolo, keby sa k nemu nastahovali. Ale možno majú pravdu, že nechcú žiť s rodičmi?
Spomenul si, ako sám trpel v malom byte s rodičmi, keď sa oženil. Preto sa rozhodol postaviť dom, kde by bolo miesta dosť. Lenže moderná mládež nechce kopať na záhrade. Chcú byt.
Ráno zavolal Tomášovi a povedal, že mu peniaze dá. Čoskoro Tomáš kúpil byt a pozval otca na oslavu.
Byt sa Jánovi nepáčil. Po priestrannom dome sa mu zdal malý, kuchyňa bola mizerná. Ale svokor povedal, žeA keď sa Ján raz prechádzal po opustenom záhrade, zrazu mu došlo, že dom bol vždy jeho domovom, nie jeho synov.
