Dom pre Nadeždu
Anton sa vždy hrdý na svojho staršieho brata a od detstva si z neho bral príklad. Pri stole jedol len to, čo jedol Vilo, aj keď mu to nechutilo. Ak brat vybehol von bez čiapky, aj Anton si ju strhol z hlavy. Mama donútila staršieho syna, aby si čiapku okamžite nasadil, inak Anton nastudí.
Rozdiel medzi bratmi bol šesť rokov, ale pre Antona to bolo ako celý život. Prečo ho mama nemohla porodiť aspoň o dva-tri roky skôr? Vilo chodil von s kamarátmi, no mladšieho brata s sebou nebral.
“Nie som tvoja chúva. Chlapci by sa mi smiali,” povedal blahosklonne.
Anton sa rozplakal.
“Prestaň! Inak s tebou už viac kresliť nebudem.”
A Anton okamžite stíchnol, akoby ho vypol.
Vilo krásne kreslil. Anton s úžasom sledoval rýchle pohyby ceruzky po papieri, skúšal to tiež, no jeho výtvory boli len čmáranice. Potom Vilo sadol vedľa neho a trpezlivo mu vysvetľoval, ako držať ceruzku, akou silou zatlačiť. Sedeli spolu a pre Antona to boli tie najšťastnejšie chvíle života, na ktoré nikdy nezabudol.
Samozrejme, bratia sa aj hádali a niekedy aj poriadne porvali. Anton dostával od staršieho brata na frak. Z bezmocnosti sa mu pomstil – schovával mu ceruzky, domalovával fúzy a brady k portrétoch v albume. Vilo mu dal pohlavok a nazval ho škriatkom a šteňaťom, čo Anton vôbec nemal rád.
Raz však Vilo vzal Antona do parku, kde sa zdržovali chalani z okolitých domov. Schovávali sa za kerami a fajčili.
“Keď to povieš rodičom, nohy ti odtrhnem,” pohrozil Vilo mladšiemu bratovi, pričom si prehodil cigaretu v ústach.
Anton neveril, že by to neurobil. Aj keď mu Vilo niekedy poriadne natrel, Anton sa rodičom nikdy nesťažoval.
V škole vedeli, že Anton je Vilov brat, a nerobili mu problémy. Vilo nebol výtržník, ale ľudia sa ho báli. Venoval sa bojovým športom, bil sa do krvi. Málokto mu dokázal konkurovať.
Anton presvedčil mamu, aby ho prihlásila na rovnaký krúžok, kde chodil brat. Ale ako s kreslením, ani tu nepochodil. Bojovať ho nebavilo. Čoskoro s tým sekol a konečne priznal svoju porážku voči staršiemu bratovi. Prestal sa snažiť byť ako on a vrhol sa do štúdia. A práve v tom predčil brata o celú hlavu.
Vilo bol dobrý v pästiach, ale v škole to išlo len tak-tak. Po maturite sa dostal na stavebnú fakultu technickej univerzity. Na jeho kresbách sa čoraz častejšie objavoval ten istý ženský profil. Podľa Antona nič zvláštne.
Teraz mal Vilo svoj vlastný študentský život, v ktorom nebolo miesto pre školáka Antona. Domov chodil neskoro, zamyslený, roztržitý a mlčanlivý.
Raz Anton náhodou našiel medzi Vilovými poznámkami papier s básňou. Hneď vedel, komu brat venoval svoj ďalší “majstrovský kúsok” – dievčaťu z jeho kresieb.
Raz pri rozhovore poznamenal, že brat by si mohol nájsť krajšie dievča.
“Mal by kresliť niekoho ako Mária Kováčová. Je najkrajšia v triede. Čo v triede – v celej škole! Takú by mal kresliť, takú by mal ospevovať v básniach.” A citoval jeden verš z Vilovej básne.
Anton ani nestihol zistiť, čo sa stalo. Prebral sa na zemi. Líca horeli ako rozžeravené železo.
“Čo sa ti stalo? Znova si sa bil?” – Mama pri večeri prísne pozrela na mladšieho syna.
Vilo opovržlivo chichotal, akoby sa nič nestalo, a pokračoval v jedení cestovín po námornícky.
“Šmykol som sa a padol, lícom na kameň,” prepískol Anton. Rozprávať ho bolelo.
Mama sa prísne pozrela na staršieho syna. Ten len pokrčil plecami. Vytiahla z mrazničky kus mäsa, zabalila ho do uteráka a podala Antonovi.
“Prilož si to k lícu.”
Na piatom ročníku Vilo oznámil, že sa chystá oženiť a o víkende privedie domov nevestu.
“Ha, ženích!” zachechtal sa Anton.
“A ty máš niečo proti?” spýtal sa Vilo hrozivo.
A Anton pochopil, že žarty nie sú na mieste, mohol dostať ďalšiu ranu do čeľuste. Po tej prvej sa dlho spamätával.
“Nie, len sa teším. Nebudete bývať s nami, že? Takže izba bude len moja. Super! Konečne nebudete mi chrápať do ucha. Dúfam, že si to nerozmyslíš.”
Vilo sa uvoľnil, poklepal Antonovi po pleci.
“Nerozmyslím si. Máš šťastie, brácho.”
Nadežda bola milé a pekné dievča, s jasným pohľadom svetlohnedých očí, zdvihnutým nosíkom a vlnitými tmavoblond vlasmi. Akoby z nej vyžarovala jar.
Pevne držala Vila za ruku a statočne odpovedala na otázky rodičov. Bolo vidieť, že je do neho úplne bláznivá. Anton žiaril. Pre neho bol Vilo najlepší brat. A táto Nadežda…
Pri stole Anton dievča potajme skúmal. A čím viac sa na ňu pozeral, tým viac sa mu páčila.
“Nepozeraj sa tak na bratovu priateľku,” povedala mama, keď Vilo odišiel sprevádzať Nadeždu.
“Veď mi je to jedno. Nájdem si lepšiu,” odpovedal Anton opovržlivo.
Po svadbe sa Vilo presťahoval k Nadežde a jej mame. Domov zabiehal len zriedka. Akoby náhle dospel. Po škole začal pracovať v najväčšej stavebnej firme v meste. Po roku sa im narodil syn. V malom byte sa im už tesnilo, a tak Vilo začal stavať dom. Sám navrhol, sám staval. Pomáhali mu kamaráti. Otec staršieho syna podporoval, pomáhal mu finančne.
Anton vtedy už zmaturoval a prvýkrát nešiel v bratových stopách – dal sa na právnickú fakultu. Opovržlivo poznamenal, že stavebníctvo je pre zlodejov a zlyhaných. Inteligenti by mali pracovať hlavou, nie rukami.
Raz ho mama poslala k bratoviČas plynul a Anton si konečne uvedomil, že šťastie nezáleží na tom, či je prvý alebo druhý, ale na tom, že našiel miesto, kde patrí, medzi ľuďmi, ktorí ho milujú.
