Ahoj, počúvaj, chcem ti povedať, čo sa stalo, keď sme sa s chlapmi a dievčatami rozhodli vyraziť na víkend do starej chalupy na okraji našej dediny.
Keď sme sa večer blížili k tomu domčiku, obloha už bledla do šedej, ale ešte nebola úplne tmavá. Auto zavrialo a zamilovalo sa, takže nastalo ticho, ktoré prerušoval len šelest suchých listov, čo vietor hnal po dvore, a šum vysokých tráv.
Krása, povedal Šimon, keď vyťahoval batoh z kufra. Ako nehnuteľnosť pre ľudí s pevnou psychikou.
Pre ľudí nad štyridsať, čo si nemôžu dovoliť normálny víkendový pobyt, doplnila Katka, škripejúc v očiach na dom. Pozri na to.
Dom vyzeral, akoby bol naklonený, aj keď steny boli presne rovné. Strecha bola pokrytá machom, podkrovné okno zamietané doskami, okno v prízemí malo poéznu plastovú fóliu, ktorá už praskala a šuľala vo vetre.
To je pravá nostalgie, zavrčal Dávid, zatvárajúc dvere auta. Pamätáš si, ako sme do toho za školu chceli bežať? Na deň sme sa báli prísť, večer sme si mysleli, že niekto stojí pri okne.
To ty si sa bál, odvetila Ľubka, upravujúc šál. Ja sem nechodila. Mamička ma potom do temna domov tlačila.
Šimon sa usmial. Mal štyridsať dva rokov, chrbát bol bolavý od cesty, v ušiach hromozvučná bublina. Spomínal na časy, keď sme sem chodili pešo z konca dediny, nosili si slnečnice a lacné limonády, a nikto si nestěžoval na chrbticu.
Tak čo, povedal a rukou potľapkal dvere, prehliadka majetku. Kto je náš hlavný veštca?
Ty, povedala Katka. Veď si ty vymyslel, že sem poďme.
V skutočnosti to Šimon vymyslel. Keď sa v našej skupine začala debata o tom, že by sme sa na víkend niekam vybrali, pošepkal vtipnú fotku starého domu s popiskom: Poďme sa pozrieť na duchov. Fotku našiel v miestnom fóre, kde niekto spomínal, že dom stojí prázdny už roky. Vtip sa rozosmial a potom sa ukázalo, že je to jediná reálna možnosť všetky chaty sú plné, rekreačné strediská drahé, a starý rodinný príbuzný Dávora (cez niekoho iného) tvrdil, že dom je právne neobsadený a môžeme tam prespať.
Keď sme sa priblížili, dvere škrípali od vlhkosti a starého dreva. Kľúče chýbali, zámok bol už dávno vytrhnutý. Šimon zatlačil dvere ramenom, a tie sa len neochotne otvorili, rozlietajúc prach.
Bože, šepkla Ľubka. Akoby sme vcudzili niekoho život.
Vo vnútri bolo chladno a zapáchalo zatuchnutým drevom a prachom. Šimon inhaloval hlboko a cítil v krku suchosť. Podlahové dosky sa pod nohami poddávali, ale držali. V vstupnej priestore na kline visiaca košeľová bunda bola požíraná molom, pod ňou ležali rezavé kľúče a pár rozličných topánok.
Tak to má atmosféru, poznamenal Dávid.
Šli sme do veľkej miestnosti. Steny boli odlupnuté, čas od času sa objavovali staré farebné tapety. V rohu bol rozpadnutý gauč s prehodenou matracom, prekrývaný šedým prevratným prikrývkou. Vedľa stola ležali žltnuté zvitky papiera.
Katka sa priklonila k oknu a dotkla sa rámu. Drevo bolo drsné, farba odštípila.
Ak tu všetci ochoríme, zabijem ťa, povedala Šimonovi s typickým sarkazmom.
Mám lekárničku, odpovedal on. A navyše, nie sme v stanovej klietke.
Snažil som sa hovoriť ľahko, ale dom ma ťahal dole. Len starý a zanedbaný, ale lebo stál na okraji nášho detstva, znel osobnejšie.
Rozbali sme spálne vrecia a nafukovacie matrace, Katka vytiahla plastové taniere, termosku s polievkou, sendviče a syr. Šimon skontroloval, či v dome funguje zásuvka, a s úľavou našiel jednu funkčnú. Zapojil prenášateľnú lampu, a stropná žiarovka zabilila slabým žltým svetlom.
Ó, civilizácia, povedala Ľubka.
Jedli sme okolo stola a rozhovor sa posunul k bežným témam práca, deti, úvery, správy. Smiech bol o niečo hlasnejší, než bolo potrebné, akoby sme chceli prehlušiť dom.
Kto tu vlastne býval? spýtala sa Katka, pričom si kúsok sendviča žula. Pamätám si, že nás varovali, že tu je nejaký maniak.
Ne, nie maniak, povedal Dávid. Jediný chlap žil sám. Žena zomrela, syn sa stratil a on nakoniec šial.
Je to tvoje vymýšľanie alebo oficiálna verzia? spýtal sa Šimon.
Môj otec mi to rozprával: Nechoďte tam, majiteľ je zlovestný, všetko roztrhá. Potom ho údajne našli zamračil sa Dávid. Alebo sa sám celkom nepekný príbeh.
Ľubka sklonila hlavu. Vždy mala ťažkosti s témou smrti, hlavne po tom, čo jej matka nedávno zomrela. Šimon vedel, že vtedy bola veľmi zraniteľná.
Tak teda, otvorte oficiálny hororový festival, navrhol Šimon. Po jedle prehliadka domu. Nájdeme podkrovie, pivnicu, izbu s krvavými nápismi. Kto prvý kričí, ten umýva riad.
Katka sa zasmiala.
Samozrejme, že si vymyslel únikovú výhovorku.
Keď sme sa najedli a trochu zahriali, vzali sme baterky a šli sa potulovať po dome. Šimon išiel prvý. V chodbách bolo tma, lampička nedosahovala. Steny s odlupnutou farbou, krivé zrkadlo odrážalo naše siluety. Na podlahe starý kober, na mieste vymŕtavý.
Tu by sa dal film natáčať, šepkla Ľubka.
Už natáčame, odpovedal Dávid a zdvihol telefón.
Izby sa podobali na seba prázdne skrinky, holé steny, niekde staré noviny, niekde rozbité taniere. V jednej miestnosti visel vyblednutý kalendár s pohľadom na more, dátum zhruba dvadsiateho roka.
Predstavujete si, povedal Šimon, že každý deň pozeral to more a nikam neodcestoval.
Katka sa na neho pozerala.
Ako my, poznamenala.
Šimon si povzdychol. Kedysi sníval odísť z dediny, potom z mesta, potom zo Slovenska, a skončil v okresnom centre, kde počíta peniaze pre iných. Cítil, že jeho život je ako ten starý kalendár, čo nikto nepohne.
Podkrovie sme našli po chvíli. Schodisko bolo ukryté za dverou v úzkej chodbe. Drevené schody škrípali, ale držali. Hore bolo temno, voňalo prachom a ťažkou vlhkosťou.
Opatrne, varoval Šimon, ak sa niečo zrúti, nemám výhovorku.
Podkrovie bolo nízke, s naklonenou strechou, medzi trámami viseli pavučiny. Pozdĺž stien ležali krabice, staré kufre, dosky.
Tu to je, povedal Dávid. Pohrebka cudzieho majetku.
Katka sa naklonila ku najbližšej krabici.
Tu sú knihy, povedala. A zošity.
Šimon osvetlil krabicu baterkou. V nej ležali opotrebované knihy, školské zošity, hrubý zošit s karabínou.
Zásoby, povedal. Nájdem poklad.
Zobral zošit, rozviazal šnúru. Na obálke bola perom napísaná veta: Denník. 1998. Písmo bolo nejasné, ako dieťa, ale veľké.
No tak, začíname, povedala Ľubka. Čo sa stane potom?
Len zošit, odpovedal Šimon, aj keď cítil, že sa niečo v ňom sťahuje.
Zavreli sme podkrovie a vrátili sa do veľkej miestnosti. Stropná žiarovka vrhala žltý kruh, za ním sa rozprestierala temnota. Vonku už bolo úplne tmavo, vietor búšal, niekde sa pohýbala nezabezpečená doska.
Šimon otvoril zošit. Na prvej stránke stálo meno: Ján. Priezvisko bolo rozmazané od vlhkosti.
Tak čítaj, povedal Dávid.
Šimon prehĺbal hlas a čítal nahlas:
Desiateho marca. Dnes som sa opäť pohádal s otcom. Povedal, že som ničnerob a nič nedosiahnem. Povedal som mu, že odštvrtejjstej roka odídem. Smial sa. Povedal, že potom nebudem mať kam ísť. Neviem, čo robiť. Často mám pocit, že som tu naveky uviaznutý.
V miestnosti zapaľovalo šušťanie vetra.
No teda, priamo z deväťdesiatych, povedal Dávid.
Ďalej, šepkla Ľubka.
Ďalšia stránka bola plná rozmazaných písmen, niekedy takých, akoby autor písal bez prestávky.
Patnáctého marca. Mama opäť plakala v noci. Počul som to cez stenu. Chcel som ísť, ale nešiel som. Potom povedala, že všetko je v poriadku, ale ja viem, že nie.
Katka sa krútiacím pohľadom pozerala na stôl. Šimon si všimol, že má v rukách škrabnutý okraj. Vedela, že aj ona mala otca, ktorý sa vracal opilý a kričal. Zriedka o tom hovorila, ale občas sa to ozývalo.
Možno stačí?, spýtala sa Katka. Nepríde nám sem terapia.
Počkaj, povedala Ľubka. Ešte trochu.
Šimon váhal medzi zvedavosťou a hanbou, ale zošit ležal pred ním a slová ťahali dopredu.
Čítal ďalej. V denníku stáli záznamy o škole, priateľoch, o tom, ako Ján chcel odísť do mesta, stať sa programátorom. Otec mu hovoril, že v rodine všetci pracujú v bani a on pôjde tiež. Matka mlčala, potom v noci plakala. Ján spomínal na mladšieho brata, ktorý bol často chorý a ležal v nemocnici, a otec tvrdil, že je to trest za hriechy.
To je ako my, povedal Dávid. Nie doslova, ale
Šimon prikývol. Všetci sme mali podobné príbehy rodičovia, čo ťahajú svoje bolesť, deti, čo chcú uniknúť, a potom zostávame.
Vietor zintenzívnil. Niečo v chode zatraslo, dvere zaškrípali. Ľubka sa zachvirila a nervózne sa zasmiala.
Dom to hovorí, povedal Dávid, žartujúc. Nemá rád, že čítame jeho tajomstvá.
Veľmi vtipné, vravela Katka.
Šimon prevrátil ďalšiu stránku. Bolo tam väčšie písmo, akoby spisovateľ ponáhľal.
Dvadsiate štvrtého apríla. Dnes lekári povedali, že brat sa nezlepší. Mama šla na záchod a nevrátila sa dvadsať minút. Otec povedal, že je to všetko moja vina. Keby som sa nenarodil, všetko by bolo inak. Viem, že to nie je pravda, ale prečo to bolí tak veľmi.
Šimon pocítil, ako sa mu v krku zúžilo. Prečítal si niekoľko riadkov a potom položil zošit späť.
Čo ďalej? spýtala sa Ľubka.
Nič, povedal Šimon. Bežné veci.
Daj to Katke, povedala Katka a natiahla ruku.
Nechcel to hneď odovzdať. Cítil, že tieto slová by si mal nejaký čas nechať pre seba, ale nakoniec ich podal.
Katka ich začala čítať pre seba, občas zamračená. Ľubka skúmala cez rameno.
Tam v spálni je ešte posteľ, povedal Dávid. S matracom. Strašidelné si predstavovať, kto na nej spal.
Katka zrazu zatvorila zošit.
Dosť, povedala. Na dnes to má dosť.
Čo? spýtal sa Dávid.
Nič špeciálne, odpovedala. Len pozerala sa po stole, hľadala miesto a nakoniec ho vrátila späť. Ďalšie o nemocnici, pohrebe. Teraz to nechcem.
Ľubka odsunula stoličku a vstala.
Idem uvariť čaj, povedala. Je mi chladno.
V kuchyni, akú tak nazvať, našli starú dosku, ktorá ešte fungovala. Vodu sme priniesli so sebou. Ľubka prehrievala čaj, šušťala v balíčkoch. Šimon stojal pri dverách a sledoval, ako jej ramená jemne trasú.
Ako sa máš? spýtal sa.
Dobre, odpovedala. Len všetko je tak blízke. Ako kebyNakoniec sme si uvedomili, že najväčším tajomstvom tohto starého domu je to, ako nás spojil a prinútil prehodnotiť svoje vlastné životy.
