Dnešný záznam
Dnes sme sa blížili k domu na okraji dediny tesne pred súmrakom, keď obloha už začala nazelenať, ale ešte nebola úplne tmavá. Motor auta zakľučal, zošľahol a v okamihu nastala taká čudná tichosť, že som počul len šumenie suchých listov, ktoré vietor hádzal po dvore a šušťanie vysokých tráv.
Krása, povedal Peter, keď vyťahoval batoh z kufra. Totálny únik pre duše so silným nervovým systémom.
Pre ľudí nad štyridsať, ktorí nemajú peniaze na normálny rekreačný areál, doplnila Katka, čiapkou si preškrabujúc oči na starý dom. Pozri sa na to.
Dom pôsobil podivne naklonene, hoci steny stoja rovno. Strecha bola prekapaná machom, stropové okno bolo zabuchnuté zovnútra, v jednom okne v prízemí chýbalo sklo a miesto neho tam bol predtým nalepený plast, ktorý teraz roztrhol vetrom.
To je pravá nostalgia, povedal Jozef a zatvoril dvere auta. Pamätáš, ako sme sem v škole bežali? Na deň nás to strašilo, večer sme si predstavovali, že za oknom niekto stojí.
To si ty sa bojoval, odvetila Ľubomíra, upravujúc šálu. Ja sem nechodila. Mama ma po tmave domovy posúvala.
Peter sa zasmial. Mal štyridsať dva rokov, chrbát bol bolestný od cesty, v ušných bubnoch sa ozývalo tlmené pískanie. Spomínal, ako sme kedysi mohli chodiť sem pešo z konca osady, smiať sa, nosiť so sebou slnečnice a lacné limonády, a nikto sa netrúpil na chrbticu.
Tak čo, povedal, poklepával si rukami do dlaní, prémiový výlet. Kto je náš hlavný spirituálny vodca?
Ty, odpovedala Katka. To si ty vymyslel, že sem pojedeme.
V skutočnosti to bol Peter, ktorý v našom skupinovom chate, keď sa rozprávalo o víkendových útekoch, nahodil obrázok starého domu s popiskom: Poďme pozorovať duchov. Fotku našiel na miestnom fóre, kde niekto spomínal, že dom stojí prázdny už roky. Všetkým sa to páčilo a nakoniec sa z fotky stal jediný reálny plán. Rekreačné centrá boli drahé, chalupy obsadené, a tak nám vzdialený príbuzný Dima povedal, že dom je právne neobsadený, opustený a nikto nebude proti tomu, ak tu prespatíme.
Keď sme sa priblížili, vošiel nás vlhký pach starého dreva. Kľúče chýbali, zámok bol rozbitý. Peter zatlačil dvere ramenom, ktoré sa len voľno poddalo a z vnútra sa vybrázdila hlina.
Bože môj, šepkla Ľubomíra. Ako keby sme včudzili sa do cudzej života.
Vnútri bolo chladno, vôňa zatuchnutého dreva, prachu a starej omietky. Peter zhlboka nadýchol, v krku sa mu rozťal uzol. Drevené dosky sa pod nohami mierne ohýbali, ale držali. V predsieňu visela na skrutke roztrhnutá bunda, pod ňou ležali kované kľúče a pár pošmyknutých topánok rôznych veľkostí.
Takýto atmosféra, povedal Jozef, už tu máme dekor.
Vo veľkej izbe boli odštiepené farby, staré vzorovité tapety sa podkrývali. V rohu stálo opotrebované sedenie s prepadnutým matracom, prehýbané šedé prikrývkou. Vedľa stola ležali vyblednuté, srolované papiere.
Katka sa dotkla okna; rámy boli drsné, farba odlupovala sa.
Ak z toho všetkého niekto umrie, zabijem ťa, pošepkala Petrovi, no v hlase jej bola známa irónia.
Mám lekárničku, odpovedal, a navyše nie sme v stanoch.
Snažil sa hovoriť ľahko, ale cítil, že dom na neho tlačí. Videl v tom len starý opustený dom, ktorý sa našiel po celej krajine, ale pretože stál na okraji nášho detstva, znel osobnejšie.
Rozložili sme si veci. Jozef s Ľubomírou priniesli spacáky a nafukovacie matrace, Katka vytiahla plastové riady, termosku s polievkou a sendviče s tvarohom. Peter skontroloval, či v dome sú zásuvky, a s úľavou našiel jednu funkčnú. Zapol prenosnú svietidlo, zo stropu sa rozzial slabý žltý lúč.
Ó, civilizácia, povedala Ľubomíra.
Po jedle sme sa pustili do rozhovoru o práci, deťoch, úveroch a novinkách. Smiech bol o niečo hlasnejší, akoby sme sa snažili prekryť škrípanie domu.
Kto tu kedysi býval? spýtala sa Katka, pričom prehryzla sendvič. Pamätám si len, že nás varovali pred nejakým šialencom.
To nebol šialenec, povedal Jozef. Bol to muž, ktorý žil sám. Žena zomrela, syn sa niečím stratil a on nakoniec šialenstvo zvrcholil.
Rozprávaš to z prvej ruky alebo je to oficiálny príbeh? spýtal sa Peter.
Môj otec mi to rozprával: Nehrajte sa v tom dome, majiteľ je zlý, všetkých zožerie. Potom ho údajne našli alebo ho samotného No, nie je to pekný príbeh.
Ľubomíra sklonila hlavu, smrtiže vždy ťažko znášala. Nedávno stratila matku, pohreb bol ťažký. Keď sme si naposledy písali, cítila, ako sa uchyľuje k každému detailu, aby sa neponorila.
Dobre, otvorte náš hororový festival, povedal Peter. Po jedle prehliadka domu. Nájdeme podkrovie, pivnicu, miestnosť s krvavými nápismi. Kto prvý kričí, mydlo umýva.
Katka prešklela.
Samozrejme, že si to vymyslel, aby si sa vyhol.
Keď sme sa trochu zahreli, vzali sme baterky a vyrážali preskúmať budovu. Peter išiel prvý. V koretári bolo tmavšie, svietidlo sem nedosiahlo. Steny s odlúpajúcou sa farbou, krivý zrkadlo odrážalo naše siluety. Na podlahe starý koberec, miestami prestrčený až do dier.
Tu by sme mohli natáčať film, šepkála Ľubomíra.
Už natáčame, odpovedal Jozef, zdvihajúc telefón.
Izby sa podobali na seba prázdne skrine, holé steny, roztrúsené staré noviny, rozbité taniere. V jednej z nich visiaci vyblednutý kalendár s výhľadom na more, dátum približne dvadsať rokov späť.
Predstavte si, povedal Peter, že každý deň pozeral na to more a nikdy neodcestoval.
Tak ako my, doplnila Katka.
Peter si povzdychol. Kedysi sníval odísť z osady, potom z mesta, potom z krajiny. Nakoniec zostal v okrese, pracuje v úrade, počíta cudzie peniaze. Často sa mu zdalo, že jeho život je ako ten kalendár nikto ho neotočí.
Strecha sme našli neskoro. Schodisko nahor bolo skryté za úzkym dverovým priechodom. Drevené schody vrzgali, ale držali. Hore bolo temno, prach a ťažká, vlhká vôňa.
Pozor, varoval Peter, ak sa niečo zrúti, nie som zodpovedný.
Strecha bola nízka, s naklonenou strechou, medzi trámami viseli pavúčia siete. Pozdĺž stien stáli kartóny, staré kufre, niekoľko dosiek.
Tu je, povedal Jozef, cintorín cudzích vecí.
Katka sa pozerala do najbližšieho kartónu, naklonila sa.
Toto sú knihy a zošity, povedala.
Peter osvetlil svetlom baterky. V krabici naozaj ležali knihy s popraskanými väzbami, školské zošity, hrubý sešit zviazaný šnúrou.
Našli sme poklad, povedal.
Vzala sa za sešit a šnúru odviazal. Na obálke ručkou napísané: Denník. 1998. Písmo bolo nerovnomerné, trochu detinské, ale veľké.
Teraz to začne, povedala Ľubomíra.
Čo máš strach, to je len zošit, povedal Peter, aj keď vnútri cítil, že niečo sa sťahuje.
Vrátili sme sa do veľkej izby, kde stál stôl, a posadili sme sa okolo neho. Svietidlo pod stropom vrhalo žltý kruh svetla, okolo neho sa rozplývala tma. Vonku už temnelo, vietor zosilnel, niekde praskalo neppevné doskové dvere.
Peter otvoril denník. Prvá strana nesla meno: Štefan. Priezvisko bolo rozmazané od vlhkosti.
Čítaj, povedal Jozef.
Peter si prečistil hrdlo a začal hlasno čítať:
10. marca. Dnes som sa zase pohádal s otcom. Povedal, že som ničot a nič nedosiahnem. povedal som mu, že odídem domov, keď mi bude osemnásť. Smial sa. Povedal, že potom nebudem kam ísť. Neviem, čo robiť. Niekedy mám pocit, že som tu zaseknutý naveky.
Miestnosť stíchla. Vietor príde na okamih ticho.
No teda, povedal Jozef, priam z deväťdesiatych.
Ľubomíra šepkla: Ďalej.
Peter otáčal ďalšiu stránku. Písmo bolo rozmazané, niekedy akoby sa autor písal bez prestávky.
15. marca. Mama opäť brečala v noci. Počul som to cez stenu. Chcel som vrátiť, ale nevošiel som. Ona potom povedala, že všetko je v poriadku, ale ja viem, že nie. Otec prišiel opitý, kričal, hádzal veci. Dnes prehodil šálku o stenu. Úlomky ležia na podlahe.
Katka sa zachvelela, jej ruky sa stiahli okolo okraja stola. Vedela, že Katka mala otca, ktorý domov prichádzal pod vplyvom alkoholu a kričal. Zriedkavo o tom hovorila, ale občas spomenula.
Možno dosť? spýtala sa Katka. Neprichádzame sem na psychoterapiu.
Počkaj, zasvietila Ľubomíra. Trochu ešte.
Peter váhal medzi zvedavosťou a podivným pocitom viny, akoby čítal cudzie listy. No denník ležal pred ním a slová ho ťahali ďalej.
Čítal o škole, priateľoch, o tom, ako Štefan chce odísť do mesta, študovať informatiku. Otec mu vraví, že v rodine všetci pracujú v továrni, že on tiež pôjde tam. Matka mlčí, potom v noci plače. Štefan spomína mladšieho brata, ktorý je stále chorý v nemocnici a otec tvrdí, že to je trest za hriechy.
Je to aj o nás, povedal Jozef. Nie doslovne, ale
Peter prikýval. Všetci sme zažili podobné príbehy rodičov, ktorí nesú svoje hnevové bremeno, detí, ktoré túžia uniknúť, a potom zostanú.
Vietor za oknom nabral na sile. V koridóri zaklopala dvere. Ľubomíra sa zachvěla a nervózne zasmiala.
Dom hovorí, povedal Jozef, podšimulujúc. Nelíbí sa mu, že čítame jeho tajomstvá.
Veľmi vtipné, zamručala Katka.
Peter obrátil ďalšiu stránku. Písmo bolo odsekané, akoby autor spěchal.
24. apríla. Dnes lekári povedali, že brat sa zlepšiť nebude. Mama šla na toaletu a 20 minút nevyšla. Otec povedal, že je to moja chyba. Keby som sa nenarodil, všetko by bolo inak. Viem, že to nie je pravda, ale prečo bol taký bolesť.
Peter cítil, ako mu stuhne hrdlo. Prestal čítať nahlas, prešiel prstom po riadkoch. Všetko v ňom rezonovalo vina, ktorá nie je jeho, ale prežíva s ním.
Čo ďalej? spýtala sa Ľubomíra.
Nič, povedal Peter. Bežné veci.
Daj sem, povedala Katka a natiahla ruku po denníku.
Neodovzdal som mu hneď. Chcel som tie slová nechať pre seba, nie rozdávať ako občerstvenie. Nakoniec však podal denník Katke.
Čítala si ho do seba, občas zamračená. Ľubomíra pozerala cez rameno. Jozef vstúpil do miestnosti, pozrel sa po koridóri a vrátil sa.
V spálni je ešte posteľ, povedal. S matracom. Strašidelné si predstaviť, kto na nej spal.
Katka náhle zatvorila denník.
To je všetko. povedala. Na dnes dosť.
Čo je? spýtal sa Jozef.
Len hľadala Kátka miesto, kam denník položiť, nakoniec ho vrátila na stôl. Svetlo okien pomaly dozrievalo, zatiaľ čo sme si v tichu uvedomili, že niektoré príbehy nevyžadujú koniec, len pokojné prijatie.
